Reklama
Reklama

...o militarizácii vedomia

Bolestné poznanie, že mier nie je najvyššou hodnotou ľudstva ani na konci 20. storočia, hrozivo predznamenáva osudy nového milénia. Vzletné reči politikov o akejsi novej nádeji, o novom duchu tretieho tisícročia, spľasli ako bublina: na prahu roku 2000 nič nenasvedčuje tomu, že by bolo nasledujúce storočie o niečo menej brutálne ako to predchádzajúce. Nič sme sa nenaučili.
Počet zobrazení: 702

Bolestné poznanie, že mier nie je najvyššou hodnotou ľudstva ani na konci 20. storočia, hrozivo predznamenáva osudy nového milénia. Vzletné reči politikov o akejsi novej nádeji, o novom duchu tretieho tisícročia, spľasli ako bublina: na prahu roku 2000 nič nenasvedčuje tomu, že by bolo nasledujúce storočie o niečo menej brutálne ako to predchádzajúce. Nič sme sa nenaučili. A pritom sme verili, že memento druhej svetovej vojny je také mocné, že sa už nič podobné nemôže opakovať, že nikdy nedopustíme, aby z priestoru východnej Európy po tretíkrát v tomto storočí vzplanula vojna. Zrazu sme však zistili, že sme tam, kde sme aj boli. Nepostúpili sme ani o krôčik k vybájenej mierovej planéte. Vo vnútropolitickom meradle sme si vedeli vynútiť, aby právo platilo pre každého, aby bol právny štát posvätným princípom. Nedokázali sme však presadiť, aby aj medzinárodné právo platilo pre všetkých rovnako. O tom, kedy platia medzinárodné princípy a kedy nie, rozhoduje hrubá sila. Spravodlivosť však nebude nikdy úplná, ak sa neprenesie aj do medzinárodnej roviny.

Dnes sa nám pokúšajú navravieť, že táto vojna na Balkáne bola nevyhnutná, dokonca že vojská Severoatlantickej aliancie bombardujú Juhosláviu v záujme "humanity a mieru". Ešte stále je dosť ľudí, ktorí tomu veria. Ešte stále je dosť tých, ktorí zabudli, že každá vojna v dejinách bola ospravedlňovaná vznešenými ideálmi. Vari si už naozaj nepamätáme, ako sme sa ešte donedávna smiali z marxisticko-leninskej poučky o spravodlivých a nespravodlivých vojnách? Vari je krvilačnosť naozaj dedičným génom ľudstva? Vari sú naozaj dobrí tí, ktorí schvaľujú bombardovanie a zlí tí, ktorí ho odmietajú?

Mediálna propaganda dnes zatláča statočných ľudí do kúta a div od nich nechce, aby sa hanbili za svoje názory. Kritický človek nemôže nevidieť, že sa zužuje oficiálny priestor pre slobodné uvažovanie, že namiesto rôznych alternatív vývoja nám mocenské štruktúry ponúkajú iba varianty tej istej alternatívy. Nútia nás, aby sme sa jasne vyjadrili, či sme prozápadní alebo provýchodní. Ja sa však pýtam: kedy už budeme globálni? Iba celostný pohľad je pravdivý. Politické strany z dôvodu vlastného pudu sebazáchovy odmietajú uvažovať v takomto rámci - ideológia je totiž prostriedok ich moci a vplyvu. Politika potrebuje nepriateľa, inak by stratila svoj hnací motor vývoja. Ale prečo musí byť obyčajný človek rukojemníkom tejto zvrátenej hry?

Človeka, ktorý ešte má dušu a srdce, musí zamraziť pri výrokoch Madeleine Albrightovej, že nálety musia byť tvrdé a krvavé, pri vyhláseniach Billa Clintona, že aliancia bude útočiť až do konečného víťazstva NATO. Ako slabá ozvena týchto slov pôsobia pokrytecké výroky našich politikov, ktorí presviedčajú ľudí, že si želajú nastolenie mieru a jedným dychom schvaľujú bombardovanie. Toto burcovanie do zbrane opantáva aj myseľ mnohých novinárov. Spoločnosť sa militarizuje. Význam mieru bagatelizuje. To nie je zdravé. Naozaj nám to nič nepripomína? Naozaj sme nepoučiteľní a odkázaní na apokalyptickú lekciu? Kto tu vlastne robí nezodpovednú politiku?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama