Reklama
Reklama

Vlajková loď "červenej" Viedne

V roku 1927 sa začalo so stavbou "vlajkovej lode" viedenskej obecnej výstavby, takzvaného Karl-Marx-Hof. "Objavením" sociálnej bytovej výstavby nadobudla idea spravodlivejšej spoločnosti viditeľnú podobu - z cisárskeho mesta urobila "červenú Viedeň".
Počet zobrazení: 792

V roku 1927 sa začalo so stavbou "vlajkovej lode" viedenskej obecnej výstavby, takzvaného Karl-Marx-Hof. "Objavením" sociálnej bytovej výstavby nadobudla idea spravodlivejšej spoločnosti viditeľnú podobu - z cisárskeho mesta urobila "červenú Viedeň".

"Padala námraza uprostred noci", tak nazval Jacques Hannak, skúsený novinár z "Novín robotníkov" vo svojej "Histórii SPÖ" kapitolu o tragickom júli 1927. Voľby v tom istom roku ešte zastihli sociálnu demokraciu na výslní jej duševnej a morálnej sily - teraz však reakčné sily ukázali, že boli pripravené zabrániť jej ďalšiemu vzostupu všetkými prostriedkami.

Sila veľkého viedenského robotníckeho hnutia sa zdala ešte nezlomená. Okrem iného to ukázal aj fakt, že v roku 1927 sa začalo s výstavbou Karl- Marx-Hof v Heiligenstadte, najreprezentatívnejšieho a najznámejšieho obytného domu v medzivojnovom období. S ním mala bohatá stavebná činnosť mesta Viedeň dostať takpovediac svoju "vlajkovú" loď - niet sa čo čudovať, že nebolo stavebného objektu, na ktorý by sa zo strany politických odporcov už pri jeho vzniku útočilo viac neznášanlivým spôsobom. Obrovská proletárska stavba v občianskej štvrti Döbling, tam, kde doposiaľ lúky a záhrady oddeľovali more domov vo vnútri mesta od vinárskej oblasti Nußdorf, sa vnímala ako provokácia. Architektonická forma Karla Ehnsa, farebnosť a znenávidené meno nechali hovoriť kresťanskosociálnu pravicu o "stavbe zrodenej v občianskej vojne".

LESK A BIEDA VIEDNE

Viedeň bola za monarchie, vedľa krásy šľachtických palácov a bohatstva veľkostatkárov, mestom masovej chudoby a bytovej biedy. V týchto "starých dobrých časoch" muselo v priemere piatim osobám stačiť 30 štvorcových metrov obytného priestoru; viac ako 60 000 obyvateľov nemalo žiadny byt, boli "chodcami z postele do postele", a robotníci museli zaplatiť takmer 30% zo svojho skromného platu ako úroky z nájmu. Masa nájomníkov podliehala ľubovôli súkromných majiteľov domov. Až počas svetovej vojny si zákonodarstvo spomenulo na ochranu žien a vdov frontových vojakov, keď ochranou práv nájomníkov a zastavením úrokov z nájmu zabránilo vyhnaniu tých najchudobnejších z "bazénových bytov"(voda a záchod na chodbe pre všetkých obyvateľov jedného poschodia boli normálnym javom). Keďže sa počas vojny nestavalo, tie vrstvy, ktoré predtým vybudovali privátne domy, väčšinou schudobneli, alebo hľadali spôsob rýchleho získania peňazí v čiernych obchodoch.

Sociálnodemokratickí otcovia mesta, na čele so starostami Jakobom Reumannom (1919-1923) a Karlom Seitzom, si spomenuli na podporné opatrenia. A "vynašli" sociálnu výstavbu. Revolučná myšlienka sociálnych demokratov znela: byt nesmie už byť tovarom, každý človek má právo na dôstojné bývanie. Ale aby tieto pekné myšlienky neboli len stavaním vzdušných zámkov, museli sa zabezpečiť nutné prostriedky na výstavbu.

Sociálnodemokratický radca v otázkach mestských financií, Hugo Breitner, vyvinul daňový systém, ktorý ovplyvnil požadované rozdelenie finančných prostriedkov: najprv sa zdanili luxusné statky a zaviedli sa dávky z domácností, potom, v 1923, prišli dane z obydlí, ktoré sa museli zaviesť za vysoké úroky z nájmu. Tým sa Breitner stal u lepšie zarábajúcich občanov jedným z najnenávidenejších sociálnodemokratických politikov a vodca domobrany, "knieža" Starhemberg, mohol za potlesku svojich prívržencov vyhlásiť, že nebude mať pokoj, pokiaľ "hlava tohto Aziata" (Breitner bol židovského pôvodu) sa nebude kotúľať po piesku.

PRVOK MODERNEJ ARCHITEKTÚRY

Z prostriedkov daní z obydlia postavilo mesto Viedeň do roku 1934 okolo 64 000 moderných bytov, vo všetkých bola voda, WC, prípojka na prúd a plyn. Nebol to len veľký sociálny skutok, ktorý bytovú núdzu viditeľne zmiernil a zožal obdiv predovšetkým v zahraničí. Komunálna výstavba vo Viedni za prvej republiky je súčasne príkladom rátajúcim sa do histórie modernej architektúry, pretože spojila taký dôležitý problém novovýstavby bytových priestorov pre doposiaľ znevýhodňovanú triedu so starostlivým začlenením do rastúceho mesta, a pritom vytvoril na vtedajšiu dobu moderné štruktúry. Architektúra viedenských predmestí sa odrážala v 379 obytných častiach, ktoré sa v tejto ére vybudovali; nie jednotvárny, sterilný spôsob stavania (čo sa inde stalo značkou diktátorského socializmu), ale forma navrhnutá známymi architektami. Veľkými vnútornými dvormi ako komunikačnými centrami sa architektúrou dala ideám forma, ktorá mala za cieľ pretvorenie spoločnosti na solidárne spoločenstvo. V roku 1934 násilne ukončili kanóny spojeneckého vojska, ktoré boli namierené na obecné stavby a nasadené autoritatívnou Dolfussovou vládou, o komunálnu výstavbu. Osočovanie nepriateľmi sociálnej demokracie, ktorí označovali vytvorenie Karla-Marxa-Hof akoby na naplavenine, čím mu podľa nich hrozilo zrútenie, napokon vyvrátila sama stavba: obecné domy prekonali delostreleckú paľbu, s ktorou boli ich obrancovia prinútení vzdať sa svojho boja o demokratickú republiku.

Autoritatívny systém ukončil sociálnu bytovú výstavbu, hitlerovská vojna zanechala rumovisko. V povojnovej dobe predovšetkým platilo: rýchlo a lacno vytvoriť nové byty pre tých, ktorí stratili svoje vlastné - úloha, ktorá pripadla takmer výlučne komunálnej výstavbe. Po ťažkých rokoch opätovného stavania a s rastúcim blahobytom sa znova mohol dať priestor mnohotvárnosti architektonickej podoby.

Podľa Ősterreich Magazin preložila a spracovala L.K.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama