Hľadanie nových foriem globálnej bezpečnosti
Vojna v Európe (ako kosovskú krízu nazývajú britské denníky) signalizuje smutnú skutočnosť, že 20. storočie sa skončí tak, ako sa aj začalo a skončí sa tiež tam, kde sa aj začalo. Situácia je skutočne nesmierne vážna, ale predstavuje iba logické vyústenie stavu, keď už celé desaťročie sa svet zmieta v chaose bez fungujúceho svetového poriadku. Kríza, ktorú prežívame, je teda krízou medzinárodných vzťahov. Namiesto hľadania východísk z tohto stavu sa však problém zbytočne ideologizuje, čo je spôsobené najmä mocenskými záujmami aktérov súčasnej krízy. Boli by sme preto radi, keby nasledujúce riadky boli chápané ako úvod do diskusie, do ktorej pozývame všetkých, ktorí k danej téme majú čo povedať.
ZNEVAŽOVANIE MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA
Keď predseda Zahraničného výboru NR SR Peter Weiss zdôvodňoval svoje stanovisko k vojne v Juhoslávii, položil otázku, či je dôležitejšie zastaviť etnické násilie alebo odsúdiť bombardovanie "kvôli nejakému článku Charty OSN". Dostal sa tak na rovnakú úroveň ako poslanec SDK František Šebej, ktorý vyhlásil, že "dôležitejšie ako medzinárodné právo je morálka". Podľa jeho stanoviska sa OSN "nikdy nevedela postaviť na stranu trpiacich a ukrivdených". František Šebej je síce šéfom integračného výboru slovenského parlamentu, ale nevie nič o medzinárodnom práve, nevie nič o činnosti Spojených národov. Inak by nemohol tvrdiť také nezmysly o svetovej organizácii, ktorá má leví podiel na znižovaní negramotnosti, likvidácii niektorých donedávna nevyliečiteľných chorôb, pomoci najchudobnejším krajinám, vzdelávaní detí z rozvojových krajín, pomoci utečencom, zákaze niektorých druhov zbraní hromadného ničenia, odzbrojení, konštituovaní medzinárodných noriem ľudských práv, atď., atď. Skrátka, z tohto človeka priam kričí neznalosť predmetnej veci.
Oveľa vážnejším faktom je však spochybňovanie nevyhnutnosti dodržiavať medzinárodné právo. Odhliadnime teraz od toho, že František Šebej sa svojím preferovaním morálky na úkor práva dostal do tej istej argumentačnej roviny ako A. M. Húska, ktorý tými istými slovami odôvodňoval odobratie poslaneckého mandátu poslancovi Františkovi Gauliederovi. Odhliadnime od toho, že Slovensko sa bude tohto roku usilovať o členstvo v Bezpečnostnej rade OSN, a pritom podporuje akciu, ktorá je v rozpore s jej základným dokumentom (ak by sme vychádzali z presnej dikcie článku 23 Charty OSN určujúcej podmienky pre členstvo v tomto orgáne, sú šance SR, na rozdiel od nášho protikandidáta, Ukrajiny, už teraz nulové). Vzniknutá situácia však v sebe skrýva aj iné, nanajvýš znepokojujúce nebezpečenstvo. Ak dvaja najkompetentnejší parlamentári šliapu po medzinárodnom práve, vyvstáva tu otázka, akých princípov sa chcú títo ľudia držať v našej zahraničnej politike. Ak v časoch mečiarizmu mnohí politici i novinári oprávnene poukazovali na upadajúce právne vedomie v dôsledku vládnych rozhodnutí, potom treba upozorniť, že medzinárodnoprávne vedomie takmer neexistuje, a to nielen v našom, ale aj vo svetovom kontexte.
POTREBA GLOBÁLNEHO VEDOMIA
Táto situácia je o to bizarnejšia, že príčina vojny v Juhoslávii sa interpretuje ako dôsledok srbského nacionalizmu. A tu zrazu chce niekto nacionalizmus potláčať porušovaním medzinárodného práva. Ide od samého počiatku o chybnú filozofiu. Ak chceme eliminovať šovinizmus, je nevyhnutné, aby sme v ľuďoch prebudili okrem národného aj globálne vedomie. Cesta ku globálnemu vedomiu však zákonite vedie cez medzinárodnoprávne vedomie. Preto je absurdné a navyše nebezpečné, keď sa dnes množia ako huby po daždi ankety typu "Myslíte si, že Severoatlantická aliancia mala právo zaútočiť?" Sú to totiž ankety, ktoré chcú od laickej verejnosti, aby vyjadrila svoj názor na prísne odbornú otázku. Je to niečo podobné, akoby sme sa pýtali občanov, či si myslia, že prezident má právo vymenovať slovenskú vládu. Ústava mu to predsa jednoznačne umožňuje, takže je neprípustné, aby sa usporiadala anketa o tom, či je to naozaj tak. Ak tento poznatok prenesieme do konkrétnej situácie, každý odborník na medzinárodné právo vám potvrdí, že Charta OSN ako najvyšší zákon medzinárodného práva bola v prípade leteckých útokov na Juhosláviu jednoznačne porušená. Takýto čin definuje medzinárodné právo ako agresiu a agresia sa považuje za medzinárodný zločin. Ak má niekto iný názor na riešenie krízy v Kosove, nemožno mu ho uprieť, ale mal by sa prestať skrývať za nejasné formulácie a mútiť vodu zavádzajúcimi informáciami. Podľa nášho názoru sa totiž v celej kríze využíva neznalosť ľudí, neinformovanosť občanov o základných zásadách medzinárodného práva.
SNAHA O ZMENU SVETOVÉHO PORIADKU
Samozrejme, môžeme diskutovať o tom, či Charta Organizácie spojených národov zodpovedá dnešnému stavu sveta. Úprimne si myslíme, že nie. Opäť však zdôrazňujeme, že svetový poriadok sa v doterajších dejinách menil len na základe diplomatických konferencií (Vestfálsky mier, Viedenský kongres, Versailleský systém, konferencia v San Franciscu). Vojna týmto konferenciám iba predchádzala. Pýtam sa teda: potrebuje Severoatlantická aliancia vyvolať širší vojenský konflikt, aby mohla zmeniť svetový poriadok? Naozaj nejestvuje globálny záujem vybudovať nový typ medzinárodných vzťahov na inom základe ako konfrontácii mocenských cieľov? Odhliadnuc od toho, NATO nikdy nemôže prevziať úlohu svetového policajta, lebo nemá globálnu legitimitu. Preto boj o Juhosláviu je aj bojom o likvidáciu svetovej organizácie a snahou o nastolenie nového poriadku, v rámci ktorého NATO prevezme úlohy OSN. Keďže však mocnosti ako Rusko, Čína alebo India nikdy nebudú súhlasiť s takouto zmenou mocenských pomerov, nemôže podobný systém nikdy účinne fungovať (od Severoatlantickej aliancie nemožno očakávať, že bude mať rovnaký záujem na riešení problémov Západnej Sahary, ako aj Balkánu) a môže viesť, naopak, k neúnosnej eskalácii napätia hroziacej prerastaním do globálnej vojny civilizácií. Ak teda dnes treba čosi reformovať, sme presvedčení, že to nie je ani tak Severoatlantická aliancia, ako skôr Organizácia spojených národov. Reformy svetovej organizácie už prebiehajú vlastne celé desaťročie, no zintenzívnili sa najmä po nástupe Kofiho Annana do funkcie generálneho tajomníka OSN. Spojené štáty požadujú najmä finančnú reformu, no čoraz zreteľnejšie sa ukazuje, že je to iba dobre maskovaný pokus o paralyzovanie činnosti OSN, ktorá potrebuje predovšetkým štrukturálne zmeny. Je napríklad pozoruhodné, že Washington ospravedlňuje napadnutie Juhoslávie tým, že v Bezpečnostnej rade OSN funguje právo veta a Rusko by čosi podobné nikdy neschválilo. Lenže svet už asi zabudol, že v roku 1997, keď rozvojové krajiny (dve tretiny členskej základne OSN) spoločne požadovali zrušenie práva veta, USA sa postavili rozhodne proti. Právo veta je skutočne prežitok. Nie je to však iba Rusko, ktoré blokuje pokrok v tejto otázke.
K REFORME OSN
Iný problém spočíva v skutočnosti, že OSN vlastne nie je medzinárodnou organizáciou, ako sa to nesprávne interpretuje - žiaľ, aj v odborných publikáciách. OSN je typickou medzištátnou organizáciou. Jedinou medzinárodnou organizáciou v pravom zmysle slova je Medzinárodná organizácia práce, ktorá zahŕňa nielen zástupcov vlád, ale aj zamestnávateľov a odborov. Preto aj v rámci svetovej organizácie silnejú hlasy po jej inštitucionálnej reforme, ktorá by zreprezentatívnila jej zloženie. Bývalý generálny tajomník OSN Javier Pérez de Cuéllar napríklad navrhuje, aby bolo Valné zhromaždenie OSN dvojkomorové: jedna komora by bola zložená zo zástupcov štátu (ako doteraz), druhú komoru by obsadili nevládne organizácie. Je to však len prechodné riešenie a svet sa skôr či neskôr bude musieť dopracovať k systému, aký navrhoval už v roku 1947 Albert Einstein v liste Valnému zhromaždeniu OSN: aby boli zástupcovia krajín v Spojených národoch priamo volení ľudom. Toto prakticky predpokladá vytvorenie svetového parlamentu. Na prvý pohľad sa to zdá byť priodvážna vízia, ale dnešný proces integrácie prakticky nemá význam, ak nevyústi do podobného modelu - v opačnom prípade iba vytvárame nové mocenské centrá budúceho globálneho konfliktu.
Citlivou otázkou ostáva osud zbraní hromadného ničenia. Ak dnes aj neexistuje politická vôľa na likvidáciu jadrových zbraní, považujeme za nevyhnutné, aby sa začalo diskutovať o možnosti presunu tohto potenciálu pod medzinárodnú kontrolu. Tu treba poukázať na nedostatočné využívanie kapitoly VII Charty OSN. Týka sa napríklad aj článku 47, ktorý predpokladá zriadenie Vojenského štábneho výboru zloženého z náčelníkov štábov stálych členov Bezpečnostnej rady OSN. Musíme zdôrazniť, že nikdy v dejinách svetovej organizácie sa pri operáciách OSN nevyužila takáto možnosť, nikdy sa velenie týchto síl nepodriadilo Bezpečnostnej rade alebo priamo generálnemu tajomníkovi OSN. Inými slovami, ak svetová organizácia zlyhala, zlyhala predovšetkým v dôsledku politiky jej jednotlivých členov. Preto sa musia Spojené národy zreformovať tak, aby sa posilnila ich právomoc. Do budúcnosti je nemysliteľné, aby bola svetová organizácia vydieraná úzkymi záujmami národných štátov, aby nemohla plniť svoju vlastnú globálnu funkciu, aby odrážala iba stret partikulárnych štátnych záujmov.
DISKUSIA O NATO
Na to všetko treba, ako sme už spomínali, zásadným spôsobom zmeniť vzťah ľudí k medzinárodnému právu, ale aj ku globálnym problémom ľudstva ako celku. Všimnime si totiž jednu vec: kríza medzinárodných vzťahov sa nezačala konfliktom v Kosove. Ten istý prípad sa stal v decembri minulého roku, kedy USA a Veľká Británia celkom bezdôvodne bombardovali Irak (paralela je aj v tom, že vtedy sa tak dialo bez ohľadu na ramadán a teraz bez ohľadu na veľkonočné sviatky, čo len dokladá, že agresii nič nie je sväté). Vraví sa však: bližšia košeľa ako kabát. A tak vtedy svetová verejnosť nezareagovala tak emotívne ako v prípade napadnutia Juhoslávie, hoci medzinárodnoprávne pozadie bolo rovnaké: údery sa začali bez mandátu BR OSN a nič nevyriešili.
Z vnútropolitického hľadiska sa najväčšou dilemou stane opätovná diskusia o potrebe vstupu do NATO. Vojna v Juhoslávii je určitým zvratom nielen vo vývoji verejnej mienky, ale predovšetkým v histórii tejto organizácie. Vládna garnitúra bude musieť zvoliť úplne iné argumenty, ak chce presvedčiť občanov o nevyhnutnosti začlenenia sa do organizácie, ktorá zmenila svoj obranný charakter. Osobne začínam byť veľmi skeptický k takémuto kroku. Obavy vo mne vyvoláva najmä návrh novej doktríny NATO, ktorý sa snaží minimalizovať úlohu OSN vo svetovej politike. Je totiž krátkozraké, ak ktosi hovorí o vlastnej národnej bezpečnosti a nemyslí na bezpečnosť globálnu. Takéto myslenie nás posúva do čias studenej vojny, kedy sme namiesto mostov porozumenia budovali obranné priekopy. Myslenie v rovine paktov svojou intelektuálnou úrovňou nepatrí do 21. storočia. Ak neberieme do úvahy bezpečnosť planéty ako celku, potom je naše úsilie samovražedné, krátkozraké a zrejme aj naivné. Iste, argument, že nikto dosiaľ nevymyslel nič lepšie, je vážny. Ale pokúšal sa o to ktosi? Alebo sme len vošli do pasce novej mocenskej hry?
