Chce to kvapku pokory

Aj keď politiku čoraz viac ovládajú prepracované mediálne technológie, ešte vždy zostáva veľký priestor pre "politiku ako umenie" - teda pre čosi, ovládanie čoho nie je dané každému. Jednou zo základných súčastí tohto umenia je schopnosť dávať si správne otázky a správne na ne odpovedať.
Počet zobrazení: 989

Aj keď politiku čoraz viac ovládajú prepracované mediálne technológie, ešte vždy zostáva veľký priestor pre "politiku ako umenie" - teda pre čosi, ovládanie čoho nie je dané každému. Jednou zo základných súčastí tohto umenia je schopnosť dávať si správne otázky a správne na ne odpovedať. Príspevok hovorcu SDSS Miroslava Špejla z minulého čísla Slova je názorným príkladom toho, keď si politici kladú nesprávne otázky (a v takom prípade odpovede ani nie sú dôležité). Jediný problém, ktorý totiž zostáva SDSS vyriešiť, je vhodný čas odchodu z SDK a prilepenia k SOP: ako to urobiť, aby nepôsobili trápne, ale zároveň dostatočne rýchlo, aby si to SOP náhodou nerozmyslela.

Správna otázka pre lídrov SDSS znie jednoducho: ako sa stalo, že SDSS je dnes v takom prebiednom postavení? Preferencie takmer na nule, mediálny ohlas minimálny, v SDK socdemákov neberú vážne a otvorene hovoria o trojbloku KDH-DU-DS ako o vznikajúcej pravicovej alternatíve. Kto je za to zodpovedný, ako sa z tej chyby možno poučiť?

Ak chceme byť v odpovediach poctiví, nezaškodí si pripomenúť základný oblúk politiky SDSS od roku 1992 dodnes. Po smrti A. Dubčeka sa rozohral boj o moc v strane, ktorý po roku vyhral Jaroslav Volf. Po tom, ako si upevnil pozície, strana využila vtedajšiu stratégiu SDĽ a jediným možným spôsobom, prostredníctvom Spoločnej voľby, sa dostala do parlamentu. Ešte pred polčasom tretej Mečiarovej vlády nastal čas strategického rozhodnutia - buď sa zmieriť s postupným splynutím s SDĽ, alebo sa pokúsiť o vytvorenie ľavicovej protiváhy. Vieme, že zvíťazila druhá možnosť, a napokon, nebolo to zle rozohraté. V roku 1996, keď SDĽ zvažovala ďalší postup a robila taktické chyby (ako to s odstupom času komentoval Peter Weiss), SDSS naozaj pôsobila ako možná alternatíva voči SDĽ. Vyvrcholením Volfových snáh však mal byť vznik klubu poslancov sociálnodemokratickej orientácie zložený z poslancov opozície, ale aj dvoch zo ZRS. Lenže z klubu nič nebolo a postup bolo opäť treba meniť. Vzťahy s SDĽ však vtedy už boli narušené natoľko, že vedeniu SDSS ani nenapadlo vrátiť sa pokorne do náručia SDĽ. Naopak, v najužšom vedení padlo rozhodnutie, že ak to bude čo len trochu možné, prednosť dostane volebná koalícia buď so zelenými, alebo s DU. Výsledok poznáme, volá sa SDK.

Veľké plány, ktoré mala SDSS pri vstupe do päťkoalície - posilniť svoju identitu, zväčšiť voličský potenciál a posilniť parlamentné postavenie - sa však naplnili len v tom poslednom, aj to len napoly. Dnes má strana štyroch poslancov, no pôvodný sľub, vytvoriť po voľbách poslanecký klub so zelenými, sociálni demokrati nedodržali. Medzitým sa stala vážna vec: vznikla SOP, ktorá sa stala skutočnou ľavicovou alternatívou voči SDĽ. Získala voličov, ktorých pôvodne chcela získať SDSS, má poslanecký klub, ako to zamýšľala SDSS a robí politiku, ktorú chcela robiť SDSS - politiku neurčitého a pohodlného ľavého stredu.

Príčiny biedy SDSS sa tak ukazujú v jasnom svetle: bezcieľnosť, prílišné špekulovanie, chybné odhady budúceho vývoja, strategické omyly. Politici SDSS však majú niekoľko férových možností, ako sa so svojimi nezdarmi popasovať. Môžu napríklad začať robiť prácu, v ktorej uspejú lepšie. Alebo si aspoň sadnúť kdesi na vŕbu a poriadne porozmýšľať o príčinách svojich politických neúspechov. Každá z týchto férových možností sa začína tým, na čo sa azda najlepšie hodí slovko "pokora". Avšak pri počúvaní predstaviteľov SDSS po nedávnom rekonštrukčnom zjazde sa zdá, že pre nich sa časy veľmi nemenia: stále sú perspektívnou stranou, ktorá raz obsadí sociálnodemokratický priestor a doterajšie neúspechy sú iba v kategórii "zatiaľ". Dokonca zvolávajú SOP a SDĽ na stretnutie, na ktorom chcú vraj vyriešiť ekonomické problémy krajiny. A ktovie, možno tomu aj veria. To však nie je žiadne politické umenie. To je skôr dôvod na čumenie.

Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984