Reklama
Reklama

Severoatlantická aliancia zamenila štít za obušok

Počet zobrazení: 1203

Tragédia, ktorú dnes prežívame, nie je krízou kosovskou. Nie je dokonca ani krízou európskou. Je to kríza svetového politického systému ako celku. Americký spisovateľ Kurt Vonnegut vo svojej poslednej knihe Časotrasenie označil druhú svetovú vojnu za druhý neúspešný pokus západnej civilizácie spáchať samovraždu. Zdá sa, že sa začal tretí pokus.

BOJ ČERTA S DIABLOM

Vysvetlime si najprv, čo sa dialo v Kosove pred tým, ako na túto provinciu začali v stredu minulého týždňa dopadať bomby. Etnický konflikt na tomto území sa dnes chybne (alebo zámerne nesprávne) interpretuje ako boj stúpencov ľudských práv s ich odporcami. V skutočnosti to bol zápas medzi prívržencami autokratického štátneho režimu a tými, ktorí proti Miloševičovi nedokázali postaviť nič viac ako obyčajný terorizmus. Fakt, že sa západní spojenci jednostranne postavili na stranu diabla a odmietli čerta, dodáva ich "misii" tragikomický nádych. Po takejto voľbe totiž nemajú morálne právo žiadať od jednej strany dodržiavanie ľudských práv. Ľudské práva sa nedajú vydobiť raketami s plochou dráhou letu a ich hodnota sa neodvodzuje od vojenskej prevahy štátov. "To, čo robíme, je jednoducho správna vec," nafukuje sa Tony Blair. Ak dnes niekto obhajuje vojenské riešenie, treba mu dať do ruky zbraň a poslať ho, aby to šiel vyskúšať.

Predovšetkým však treba nahlas vysloviť myšlienku, ktorá sa nikomu akosi nechce drať na jazyk: v tomto spore nie je neprijateľný iba prostriedok (teda vojna), ale z hľadiska proklamovaných konečných zámerov ani cieľ (teda mierová dohoda). Nahlas sa tu totiž hovorí o dokumente, ktorý väčšina ľudí nepozná. Kosovskí Albánci podpísali 82-stranový dokument, na základe ktorého by Kosovo dostalo prezidenta s väčšími právomocami ako majú prezidenti Srbska a Čiernej Hory a dostalo by aj ústavný a najvyšší súd. Ďalej by malo vlastnú políciu, ktorú by tvorili príslušníci Kosovskej oslobodzovacej armády (teda teroristi). Prítomnosť juhoslovanských síl by bola prakticky eliminovaná. Zaujímalo by ma, ako chce NATO takýmto spôsobom zaručiť Juhoslávii suverenitu a integritu územia? A prečo by im mali Srbi veriť, keď práve Západ prispel rozhodujúcou mierou k rozpadu Juhoslávie, keď práve Západ odpúšťal Chorvátom to, čo u Srbov tvrdo trestal?

SRBI SÚ BOJOVNÝ NÁROD

Čo je však veľmi dôležité: nikomu, zdôrazňujem skutočne nikomu nie je jasný konečný cieľ bombardovania. A hádzať bomby bez toho, aby niekto vedel, čo bude potom, je - uznajte - trochu bizarné. Šokujúco pôsobí zistenie, že bruselská centrála nemá vypracovanú nijakú stratégiu, ktorá by presne stanovovala, čo sa má útokmi dosiahnuť. Jedno je isté už teraz: ten, kto dúfal, že sa Miloševič pod tlakom bômb vzdá, sa strašne zmýlil. Násilie v Kosove nielenže nepoľavilo, ale Srbi, túžiaci po pomste, začali ešte väčšmi zabíjať. Dokonca aj hrdina z vojny v Perzskom zálive, generál Norman Schwarzkopf upozornil, že ani masívne nálety nebudú v tomto prípade stačiť. Nepomohli v Iraku, nepomôžu ani v Juhoslávii. A tým skôr, že Srbi sú veľmi bojovný národ, sú to vlastne "starí partizáni". Ak NATO nasadí pozemné vojská, musí rátať s tým, že o chvíľu bude v Juhoslávii strieľať každý strom a vojna sa môže veľmi rýchlo premeniť na nový Vietnam.

Navyše, Američania si týmto krokom proti sebe poštvali všetkých Srbov. Solidarita je obrovská: aj úhlavní politickí nepriatelia Slobodana Miloševiča stoja teraz ako jeden chlap za vedením štátu. Oficiálny plán Spojených štátov zvrhnúť juhoslovanského prezidenta sa teda nemôže vydariť - v Juhoslávii dnes nenájdete nikoho, kto by bol ochotný kolaborovať s Američanmi. Návrh zákona, podľa ktorého by sa malo odstránenie Miloševiča stať súčasťou oficiálnej americkej politiky dotovanej čiastkou 100 miliónov dolárov, síce pravdepodobne prejde, ale budú to len zbytočne vyhodené peniaze. Rovnako ako aj takmer komické posolstvo prezidenta USA Billa Clintona srbskému národu, ktorý v čase, keď na Juhosláviu dopadali bomby, s útrpným výrazom tváre presviedčal Srbov, že proti nim nič nemá.

JEDNOZNAČNÁ AGRESIA

Vojna v Juhoslávii je nebezpečná najmä z hľadiska celkového medzinárodného ovzdušia. Žiaľ, už nemôžeme hovoriť o hrozbe, ale o tvrdej realite: studená vojna sa obnovila. Ľudia, ktorí rok 1989 privítali ako novú nádej pre ľudstvo, novú šancu zjednotiť národy v mieri, sa po 24. marci 1999 strašne sklamali. Toto predsa nechceli. Nevraviac o tom, aké ťažké bude vracať svetu dôveru v medzinárodné porozumenie. Moskva však stojí v súčasnom konflikte morálne nad Washingtonom. Na druhej strane prehnaný obdiv k ruskej politike nie je na mieste. Aj Rusi skrývajú za pacifistickou rétorikou svoje imperiálne a ekonomické záujmy. Je pravdepodobné, že pri prvej príležitosti, ktorá sa im naskytne, predajú svoj postoj za pôžičku od Medzinárodného menového fondu.

Mierové úsilie sa teda nikdy nemôže spájať s momentálnym postojom nejakej veľmoci. Mier je najvyšším princípom, s ktorým sa nesmie kupčiť.

O hrubom porušení medzinárodného práva v tomto prípade netreba ani diskutovať. Každý obhajca napadnutia Juhoslávie sa tejto otázke vyhýba, lebo vie, že je neobhájiteľná. Charta OSN ako základný pilier medzinárodného práva v kapitole VII, (najmä v článkoch 39 - 42) a v kapitole VIII (článok 53), veľmi jasne hovorí, kedy možno použiť vojenskú silu. Zreteľne určuje aj to, kto je oprávnený rozhodnúť o nasadení vojenských síl: túto výlučnú právomoc má Bezpečnostná rada OSN. Tento fakt uznáva aj Severoatlantická zmluva, základný dokument NATO, ktorá vymedzuje pôsobenie aliancie výlučne ako obranného paktu. Podľa nej NATO nemá právo útočiť na cudzie krajiny, ak nebol napadnutý nejaký jeho členský štát. Navyše, okolnosti, za ktorých západní spojenci zaútočili na Juhosláviu, zodpovedajú oficiálnej definícii agresie Spojených národov.

NEMCI ZNOVU BOMBARDUJÚ

Pravda, pragmaticky treba pripustiť, že medzinárodné právo nezodpovedá súčasnej globálnej situácii. Ale meniť ho nemôže regionálny pakt a už vôbec nie na základe takého precedensu, akého sme svedkami. Už sme navrhovali, že problém nového svetového poriadku môže vyriešiť iba diplomatická konferencia, ktorá by posúdila v prvom rade reformu Organizácie spojených národov. Netreba vari zdôrazňovať, že možnosti dohody o reforme sa po takýchto udalostiach, ako vidíme v Juhoslávii, iba vzďaľujú.

Povšimnutiahodná je úloha Nemecka v tomto ťažení. Je smutné, že po polstoročí sa nemecké bombardéry opäť vznášajú nad Juhosláviou - a opäť v úlohe agresora. Ak si Nemecko takto predstavuje svoj návrat medzi politické veľmoci, je to dôvod na vážne zamyslenie nad budúcnosťou Európy. Nemecký denník Die Welt, ktorý nevedel skryť svoju bujarú radosť zo zapojenia sa svojej krajiny do zabíjania, dokonca vo štvrtok napísal toto: "Zvláštny štatút Nemecka sa skončil. Dorazili sme do spoločenstva európskych národov." Ozaj zvláštna predstava o tom, ako sa stať Európanom. Sklamal však aj šéf nemeckej diplomacie Joschka Fischer. Hoci ešte prednedávnom varoval pred "novým NATO", dnes jeho útoky schvaľuje. A to napriek tomu, že teraz je to presne to "nové NATO". Vysvetlil to tým, že nejde o precedentný, ale osobitný prípad. Ešteže nám to tak inteligentne vysvetlil...

VOJNA AKO DOBRÝ OBCHOD

Prečo sa teda Severoatlantická aliancia pustila tak zdanlivo bezhlavo do vojny, ktorá (ako je dnes už isté) nemôže dosiahnuť svoje proklamované ciele? Hádam si v Bruseli či Washingtone naozaj niekto myslí, že náletmi sa podarí oddeliť od seba znepriatelené strany v Kosove? Neverím, že by v sídle aliancie sedeli až takí primitívi. Ponúka sa tu teda hneď niekoľko cieľov. Prvý je vojenský: Američania potrebovali vyskúšať nové zbrane - tak ako v každej vojne, ktorú doteraz viedli. Nasadenie nového typu bombardérov to potvrdzuje. Druhý cieľ je ekonomický. Málokto si uvedomuje, že NATO je predovšetkým najúspešnejšou organizáciou v dejinách na obchod so zbraňami. Vplyv zbrojárskych firiem na politiku a ekonomiku sa v posledných rokoch dokonca hrozivo zvyšuje. Existuje vážne podozrenie, že vznik a tlmenie lokálnych konfliktov je veľmi dômyselným spôsobom riadené, ovládané a kontrolované. Ich počet sa nikdy nezmenšuje - iba sa presúvajú ohniská napätia. Všimnime si, ako často sa končí kyvadlová diplomacia bez úspechu, ale vždy sa dosiahne aspoň jediná vec: dohoda o dodávkach zbraní na udržiavanie pokoja. Tretí cieľ je zrejme najvážnejší - politický. Niekoľko týždňov pred svojím jubilejným summitom potrebuje aliancia niečo, čo by legitimizovalo jej choromyseľné odhodlanie stať sa svetovým policajtom. Predstava takejto novej aliancie, ktorá udrie vždy, keď sa jej niečo nebude páčiť, je však desivá a hrozí čímsi, čo by som nazval globálna diktatúra. Existujúci návrh novej doktríny NATO je preto obrovskou hrozbou pre svetový mier, ale aj pre demokraciu.

NEVERTE MASMÉDIÁM

Je ešte veľa otázok, ktoré z tejto situácie vyplývajú. Napríklad, prečo si aliancia vybrala za objekt svojho záujmu práve Juhosláviu? Prečo nebombarduje Turecko a severný Irak, kde sú masakrovaní Kurdovia? Prečo Američania nenapadnú Mexiko, kde majú problémy Indiáni alebo prečo nezasiahli v Guatemale, kde si občianska vojna vyžiadala až 100 000 životov? Tieto konflikty by ich predsa mali bytostne väčšmi ohrozovať ako problém Kosova, ktoré väčšina Američanov nevie nájsť na mape. Verejnú mienku sa totiž podarilo tak vymasírovať, že dnes sa laikovi môže zdať, že Kosovo je najväčším problémom súčasného sveta. V tejto situácii nám neostáva nič iné ako prestať veriť spravodajským médiám, ktoré ani z vojny v Juhoslávii nemôžu priniesť čistú pravdu. Pamätáme si predsa na vojenskú operáciu v Iraku, počas ktorej nám televízna stanica CNN ukazovala akýsi neškodný ohňostroj, akúsi nevinnú akciu, ktorá vyzerala ako počítačová hra a zasahovala výlučne vojenské ciele. Až neskôr sa reportéri priznali (a realita to potvrdila), že pracovali pod tlakom normálnej vojenskej cenzúry, že to, čo robili, bolo všetko, len nie profesionálny žurnalizmus, že bombardéry likvidovali všetko, čo im prišlo do cesty: školy, nemocnoce, obytné domy. Podobne sa treba dívať aj na dnešnú interpretáciu vojny v Juhoslávii. To, čo sa tam naozaj deje, sa dozvieme až vtedy, keď sa to všetko skončí.

Rozporuplný postoj ľavice k súčasnému konfliktu napovedá, že socializmus automaticky neznamená mier - stačí spomenúť vojnu medzi ZSSR a Čínou či intervenciu do Maďarska a Česko-Slovenska. Rovnako ani demokracia nenapomáha mierovému riešeniu sporov a nijako neobmedzuje svoje násilie, keď ide do vojny. Skôr naopak - masová kultúra demokratického sveta je vlastne výchovou k agresii. Ak chceme odstrániť vojnu z medzinárodných vzťahov, jediným možným spôsobom, ako to dosiahnuť, je zmena štruktúry svetového politického systému do unitárnej podoby - s jediným mocenským centrom a režimom, teda odstránenie štátov v klasickom slova zmysle. Túto úlohu na seba môže prevziať iba radikálne zreformovaná OSN. Pretože to, čo dnes mierumilovný svet potrebuje najviac, nie je zmena NATO, ale zmena OSN.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama