Reklama
Reklama

Školstvu treba poskytnúť nový smer

Počet zobrazení: 1177

S hosťom SLOVA sa zhováral EDUARD CHMELÁR

Problémy vášho rezortu sa odvíjajú od finančných možností. Nezakrývajme si, že to, o čo dnes ide v školstve, je prežitie. V situácii, kedy je ohrozený samotný chod fakúlt, kedy niet peňazí ani len na základnú učebnú literatúru, niet veľmi čo sľubovať. Považujete za takýchto okolností svoju prácu za zmysluplnú?
To je pre mňa ako človeka, ktorý osem rokov kritizoval určité postupy, veľmi vážna otázka. Veril som tomu, že keď budeme mať my ako vládna strana možnosť ovplyvňovať chod ministerstva školstva, podarí sa nám mnohé veci zmeniť. Dnes však narážame na bariéru finančných prostriedkov.Verím, že táto bariéra nás bude brzdiť iba v tomto roku. Už teraz sa nám podarilo presadiť, aby sa zmrazenie platov v štátnej sfére netýkalo pracovníkov školstva a zdravotníctva. Tým vláda uznáva, že toto je naozaj špecifický sektor a budeme pracovať na tom, aby sme získali ďalšie príjmy do štátneho rozpočtu určené aj na zabezpečenie rezortu školstva. Nevidím teda túto otázku až tak katastrofálne. Na druhej strane, sú veci, ktoré sa dajú uskutočňovať aj v dnešnej krízovej etape. Školstvo potrebuje aj určitú duchovnú inováciu. Zmysel svojej práce najmä v tomto roku vidím hlavne v tom, že školstvu treba poskytnúť nový smer. Dlhé roky sme volali po tom, aby školstvo pracovalo na koncepcii, na načrtnutí vízie, kam sa chceme uberať. Jeden z mojich predchodcov prirovnal školstvo k zaoceánskemu parníku. Zmeny sa v ňom odohrávajú mimoriadne pomaly: keď chce zmeniť smer, otáča sa celý kolos 150 000 pracovníkov, ktorých v školstve máme, z čoho približne 90 000 tvoria pedagogickí pracovníci. A to nepočítam žiakov a študentov, ktorých je niekoľkonásobne viac. Školstvu treba dať teda smer a cieľ, ktorý je dlhodobejší ako horizont jednej vlády. O to sa usilujeme. Chceme spracovať koncepciu a túto v roku 2000 ukotviť v podobe nových zákonov o výchove a vzdelávaní v základných a stredných školách. Zvýrazňujeme slovo výchova a vidíme v tom určitý ľavicový prvok, pretože po roku 1989 sa všetci tvárili, akoby výchova mala ostať kdesi bokom, že vzdelávanie bude iba o poznatkoch. Ale my predsa musíme pripraviť človeka do života všestranne.

Na minuloročnej konferencii UNESCO v Štokholme zazneli názory, že všetky známe vzdelávacie systémy sú nacionalistické. Preceňujú totiž význam vlastnej národnej kultúry na úkor iných kultúr. Myslíte si, že slovenský vzdelávací systém je nacionalistický?
To by bolo prehnané. Myslím si, že školstvo by malo mať a vlastne aj má národný charakter. Všimnime si, čo sa deje v štátoch Európskej únie. Integrácia pebieha na úrovni ekonomickej, bezpečnostnej, zahraničnopolitickej, no v oblasti školstva ostávajú kompetencie v rukách národných vlád. EÚ sa snaží zjednocovať iba výstupy, to znamená uznávanie dokladov, štandardy, ktoré má študent dosiahnuť a podobne.

Možnože sa v tomto smere myslí skôr na nejakú formu výchovy k tolerancii. Maďarská koalícia napríklad navrhuje prepísať v tomto duchu slovenské dejiny?
Myslím si, že táto požiadavka sa trochu démonizuje. Ak sa chceme začleňovať do nejakého civilizačného priestoru, mali by sme sa spoločnými očami pozrieť, pokiaľ sa to dá, na vývin strednej Európy. To neznamená, že sa budeme vzdávať sami seba. Máme vlastnú interpretáciu dejín a budeme s ňou pracovať, ale skúsme priblížiť našim deťom aj to, ako to vidia spoločenstvá okolo nás. Dejiny nemajú jeden rozmer a možno sa na ne dívať z viacerých pohľadov. Ide teda o to, aby sme naše deti popri rozvíjaní národného vedomia naučili tolerantne vnímať aj kultúry a vplyvy okolo nás. Toto je zároveň cesta k tomu, aby sme sa naučili žiť v zjednotenej Európe ako partneri a nevnímali jeden druhého cez prizmu najrozličnejších historických skrivodlivostí, ako to rezonuje v nacionalistickej politike SNS alebo HZDS.

Nové vedenie ministerstva životného prostredia deklarovalo pri svojom nástupe snahu prispieť k ekologizácii spoločenského vedomia. Osobne mi je táto myšlienka veľmi sympatická. Čo v tomto smere môže urobiť školstvo?
Myslím si, že veľmi veľa. Škola je určite jedným z formovateľov spoločenského vedomia. Som presvedčený, že školstvo v tomto smere pomôže ministrovi životného prostredia. A keby som mal formulovať svoju prioritu v tejto oblasti, povedal by som, že si želám, aby sa v spoločenskom vedomí zvýšil význam výchovy a vzdelania. Hodnota vzdelania je u nás, žiaľ, všeobecne nízka. Spôsobuje to aj skutočnosť, že sa objavili viaceré prípady, kedy sa človek bez vzdelania stal úspešným podnikateľom. Konzumný spôsob života navádza k presvedčeniu, že vzdelanie nie je dôležité. Ja som však presvedčený, že cesta k úspechu vedie práve cez vzdelanie a cez tvrdú prácu. To je totiž hlavný odkaz, ktorý nám odovzdávajú vyspelé krajiny.

Bývalá ministerka školstva sa preslávila okrem iného aj tým, že označila "jazykovedu a dejiny národa" za svoju prioritu, pričom jej aktivity šli na úkor podpory prírodných vied, s čím sa ani ona sama netajila. Máte v tomto smere aj vy svoje priority?
Pani bývalá ministerka zrejme hlboko podcenila význam prírodných vied - a to nevravím iba preto, že mám k nim blízko. Je to priestor, v ktorom získavame nemalé úspechy. Máme talentovaných jedincov, ktorí sú schopní presadiť sa v medzinárodnom meradle. Postavenie spoločenských vied má osobitný význam v tom, že aj keby neboli oficiálnou prioritou, mali by byť chránené určitou spoločenskou objednávkou, napríklad preto, aby sme si chránili historickú pamäť národa. Ale to neznamená, že to bude jediná priorita, že štát sa nebude presadzovať v oblastiach, ktoré by sa mohli stať základom jeho technologickej alebo ekonomickej úspešnosti v porovnaní s inými krajinami.

Spomínali ste koncepciu vednej politiky. V tejto súvislosti musím pripomenúť, že medzi rezortmi školstva a vedy existuje dlhodobé napätie. Spôsobujú to jednak problémy vyplývajúce z postavenia SAV ako samostatného štátneho orgánu a jednak niekdajšie (ale aj súčasné) snahy dostať vedu pod hlavičku rezortu školstva. Tieto snahy majú svoje pre aj proti, no faktom zostáva, že prakticky desať rokov pracuje veda bez zákona o vede. Vedeckí pracovníci sa dokonca sťažujú, že ich platy sú nižšie ako platy učiteľov. Čo s tým?
Áno, určité napätie tu je. Vysoké školy vidia svoje vzory v západoeurópskych univerzitách, ktoré sú zároveň centrami vedeckého výskumu. Len sem-tam sa objaví významný ústav, ktorý zabezpečuje vedecký výskum v tom zmysle, ako ho u nás robí SAV. U nás však šiel vývoj inou cestou a po roku 1989 sa nedalo jednoducho mechanicky zlúčiť akadémiu vied s vysokými školami. Od tých čias prešla SAV jednou očistnou cestou, keď sa vnútorným sebahodnotením snažila zbaviť toho, čo neprinášalo výsledky, čo nemalo taký prínos pre spoločenskú prax, ako by sa žiadalo. A tak zhruba polovica pracovníkov odišla. Tí, ktorí zostali, už predstavujú istú kvalitu a istý potenciál, s ktorým treba pracovať. Takže východisko vidím skôr v prepájaní - v prepájaní nielen škôl a ústavov SAV, ale aj rezortných ústavov. Je to skutočne tak, ako ste na- značili: za tie posledné roky sa veda vyvíjala prakticky bez vonkajšieho ovplyvňovania. Chceme urobiť analýzu vývoja vedy od vzniku SR, a potom pripraviť nový model financovania, ktorý by sa mal prejaviť v zákone o podpore vedy a techniky. Chceme vytvoriť grantovú agentúru, ktorá bude pokrývať všetky tri spomínané zložky. Keď spomeniem skutočnosť, že približne pred štyrmi až piatimi rokmi dával štát na vedu a techniku asi 2 miliardy korún, v tohtoročnom rozpočte je napriek všeobecne známej biede 3,3 miliardy Sk. To sú síce nemalé prostriedky, ale zatiaľ sú rozdelené rezortne, takže chýba ucelený pohľad na rozvoj vedy a techniky.

Dlhodobým problémom sa zdá byť situácia v učňovskom školstve. Ukazuje sa, že stredné odborné učilištia sa svojou štruktúrou dosiaľ nedokázali prispôsobiť podmienkam dopytu na trhu, a tak sa z týchto škôl stali najväčší producenti nezamestnaných. Vidíte možnosti zlepšenia situácie?
Školstvo sa musí do tohto problému energicky pustiť a tu by som nezužoval túto otázku iba na učňovské školy. Štatistika nám ukazuje, že mladí nezamestnaní pochádzajú aj zo stredných odborných škôl, ktoré zaznamenali za posledných desať rokov obrovský rozvoj: ich počet sa zdvojnásobil. Stredné odborné učilištia práve naopak: zaznamenali pokles záujmu, pokles študentov a snažili sa rozvinúť činnosť, ktorá im umožnila prežiť. Preto sa na niektorých stavebných odborných učilištiach možno stretnúť aj s profesiou kuchár-čašník, automechanik alebo kaderníčka, a to iba preto, lebo tieto atraktívne povolania žiadali rodičia. Z pohľadu riaditeľa bola škola úspešná, z pohľadu spoločnosti už nie. Po desiatich rokoch máme sieť škôl a študijných odborov, ktoré sa vyvíjali veľmi živelne, prispôsobovali sa najmä požiadavkám rodičov a neprihliadali na to, ako sa absolventi týchto odborov uplatňujú v praxi. Toto sa však netýka len stredných odborných učilíšť, ale aj siete obchodných akadémií, či osemročných gymnázií, ktoré sa stali hitom pre rodičov. V sieti škôl je teda neuveriteľný neporiadok a budeme v nej musieť robiť určité racionalizačné zásahy. A to najmä z toho dôvodu, že nám klesli počty pracovníkov v určitých odvetviach, ale sieť škôl zostala rovnaká. Potom sa stáva, že vykurujeme školu s 200 žiakmi určenú pôvodne pre 800 žiakov. Budeme teda musieť robiť aj nepopulárne opatrenia, ale ich zmyslom je prispôsobiť sieť škôl požiadavkám trhu práce a predstave o rozvoji regiónu. Našou zásadou je: nesmieme vychovávať nezamestnaných. Preto musíme byť schopní odhadnúť, čo bude spoločnosť potrebovať o tri až štyri roky. V tomto smere budeme brať do úvahy aj požiadavky Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, Živnostenského zväzu či Národného úradu práce.

Kedysi sa za tri najvýznamnejšie osobnosti na dedine považovali pán richtár, pán farár a pán učiteľ. Dnes postavenie učiteľa tejto hierarchii rozhodne nezodpovedá. Máte predstavu ako ho zlepšiť?
Načrtli sme tri cesty, ktoré vedú k spomínanému cieľu. Prvá cesta je zvýšenie morálneho ohodnotenia učiteľov. Rozhodol som sa, že obnovím oslavy Dňa učiteľov, že prijmem na celoslovenskej úrovni najlepších pedagógov a som rád, že tento môj príklad budú nasledovať prednostovia krajských úradov. Mal by to byť symbol úcty voči učiteľskej profesii. Druhá cesta je prijatie zákona o verejnej službe, ktorý by legislatívnou úpravou stabilizoval postavenie učiteľa a tretia, zrejme najočakávanejšia úloha, je zvyšovanie platov. Symbiózou týchto troch opatrení by spoločenské postavenie učiteľa mohlo vzrásť. Je to tvrdá a trpezlivá práca. Máme na ňu štyri roky.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama