Reklama
Reklama

Dejiny sa ešte neskončili

Počet zobrazení: 1253
Meno sociológa, politika a bývalého ministra školstva, prof. Jerzyho Wiatra pozná slovenský čitateľ prinajmenšom od roku 1968, keď mu vyšla v slovenskom preklade kniha Zánik ideológie? Táto kniha však - aspoň u nás - zdieľala podobný osud ako všetko, čo bolo späté s týmto osudovým rokom - bola určená na zabudnutie. V samotnom Poľsku, napriek všetkým tlakom, sa duch liberálnej kultivovanosti udržal i v rokoch sedemdesiatych a osemdesiatych, a preto mohli vznikať diela, ktoré si svoju hodnotu udržali doteraz.

S hosťom Slova sa zhováral František Novosád

Poľsko bolo vždy známe vysokou intelektuálnou kultúrou. Veľmi veľa toho, čo sme v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch vedeli o svetovej sociológii a politických vedách sme sa dozvedeli z poľských kníh a časopisov. Do akej miery spoločenské vedy v Poľsku dokázali predvídať to, čo sa stalo na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov?

Musíme rozlíšiť dve veci: či totiž poľské spoločenské vedy videli nevyhnutnosť hlbokých zmien vo vtedajšom systéme. Na túto otázku sa dá jednoznačne odpovedať: áno, videli. Ešte v sedemdesiatych rokoch sme písali o nevyhnutnosti reforiem, o potrebe pluralizmu. Vydal som napríklad v roku 1979 knihu Príspevok k problému spoločenského vývoja socialistickej formácie a tam som dokazoval nevyhnutnosť hlbokých reforiem systému. Po vzniku hnutia Solidarita roku 1980 sa tento reformátorský prúd posilnil. Kritika existujúceho systému bola všeobecnou črtou všetkých spoločenských vied, osobitne sociológie. Na otázku, či sme predvídali, že komunistický systém sa tak rýchlo rozpadne, treba odpovedať, že nie. Nebolo prác, ktoré ukazovali, že o niekoľko rokov systém nebude existovať. Väčšina poľských vedcov bola presvedčená, že zmeny, ktoré sú nevyhnutné, sa uskutočnia postupne. Máme isté vysvetlenie, prečo to tak bolo. Ani na Západe nikto nepredvídal rozpad systému. Dokonca i Zbigniew Brzezinski, ktorý dnes píše o nevyhnutosti rozpadu komunizmu, v roku 1986 vyjadril názor, že dve veľmoci, teda USA a Sovietsky zväz budú existovať ako veľmoci ešte veľa desaťročí. Prečo sme teda nepredvídali rozpad systému? Podľa môjho názoru to bolo preto, že sme si nevyhnutnosť reformy spájali s predstavou o jej úspešnosti, faktom je však to, že reformy boli zle realizované a viedli k rozpadu systému. Gorbačov má veľkú historickú zásluhu na tom, že začal s reformami v ZSSR, spôsob ako ich uskutočňoval však viedol ku koncentrácii protirečení a dôsledkom bol rozpad systému. Reformy boli nevyhnutné, rozmýšľali sme o nich, písali sme o nich. Preto podľa môjho názoru Poľsko bolo na systémové zmeny veľmi dobre intelektuálne pripravené, lepšie ako iné krajiny bývalého socialistického tábora.

Ako dnes, ex post, vidíte príčiny rozpadu systému?

V Poľsku sa už dávno systém udržiaval zvonku. Neexistovala možnosť zásadnej zmeny vzhľadom na hrozbu sovietskej intervencie. Keby tej hrozby nebolo, systém by sa radikálne zmenil už skôr, možno už v roku 1956, určite v roku 1980, teda po vzniku Solidarity. Keď sa Gorbačov vzdal Brežnevovej doktríny, bolo jasné, že Poľsko môže ísť vlastnou cestou a väčšina spoločností systém odmietla. Niečo podobné sa odohralo aj inde. Všade sa komunistický systém držal len obavou zo sovietskej intervencie.

Ako to však bolo v Sovietskom zväze?

Inou otázkou je rozpad systému v Sovietskom zväze, tam ide o vnútorné príčiny, bol to dôsledok zlej stratégie reforiem. Zlyhala ekonomická reforma, nebolo riešenie národnostnej otázky, zároveň bolo oslabené politické centrum.

Ako sa pozeráte na utváranie politickej scény v Poľsku, do akej miery sa obnovovali politické strany z predvojnových rokov a do akej miery vznikali strany "nanovo"?

Systém politických strán v Poľsku je nový v tom zmysle, že jeho dve základné jednotky sú novými formáciami, ktoré nemajú predkomunistické korene. Na jednej strane je SDĽ (Strana demokratickej ľavice) a na druhej strane je AWS (Volebné spoločenstvo Solidarita). V rámci AWS pôsobí jedno zoskupenie, ktoré nadväzuje na predvojnové tradície, ide o Národnokresťanskú úniu. Ďalšie subjekty v AWS však sú novými stranami. Novou stranou je aj UW (Únia slobody). Poľsko pred vojnou nikdy nemalo silnú liberálnu stranu. Teraz ju má. Jedinou stranou, ktorá nadväzuje na predvojnovú stranu je PSL (Poľská ľudová strana). Táto strana reprezentuje triedu, ktorá sa príliš nezmenila, teda roľníctvo. Poľský stranícky systém v dvadsiatych rokoch, teda ešte pred zásahom vojenskej vlády, bol veľmi diverzifikovaný. Tak tomu bolo aj na začiatku demokratických zmien na konci 80. rokov. Novým je to, že v súčasnosti máme dve základné politické zoskupenia. Každé z nich má svojich vonkajších spojencov, niet teda toho politického rozptylu ako pred vojnou, alebo bezprostredne po roku 1990.

Ako je to s extrémami na politickej scéne?

Extrémov vlastne niet, resp. nehrajú dôležitejšiu úlohu. V Poľsku, na rozdiel napríklad od Českej republiky, niet komunistickej strany. Existuje malý Zväz komunistov, nemá však nijakú politickú váhu. Ani na pravici niet extrémnych strán typu českých republikánov. V súčasnosti sa objavilo radikálne zoskupenie Roľnícka sebaobrana, ktorá na začiatku tohto roku organizovala blokády ciest. Ťažko však povedať, aká bude jej politická orientácia. Roľnícka sebaobrana napríklad nikdy nedokázala získať dosť hlasov na to, aby sa jej predstavitelia dostali do parlamentu. Keby sa voľby uskutočnili v týchto týždňoch, je možné, že by sa do parlamentu dostali - ich preferencie sú tesne nad hranicou, majú asi 6%. Extrémov teda v Poľsku vlastne niet. Znepokojuje nás však mimoriadne hlboká polarizácia medzi pravicou a ľavicou, resp. medzi táborom Post - Solidarity a postkomunistickým. Rozdelenie je mimoriadne hlboké, pretože obidve tieto zoskupenia sú približne rovnako silné. Ani na Slovensku asi niet tak hlbokého rozdelenia, vlastne tu mala polarizácia iný zmysel, predsa v dnešnej vládnej koalícii sú ľudia z KDH i z SDĽ. Dokonca aj v Čechách má polarizácia iný zmysel. Komunisti sú v politickom ghete, nezreformovaní, nechcejúci sa zmeniť. Rozdiel medzi ODS a sociálnymi demokratmi nevyústil do takej polarizácie ako v Poľsku. Polarizácia politickej scény v Poľsku je negatívnym javom.

Aké formy vlastne táto polarizácia nadobúda, do akej miery ovplyvňuje každodennosť občanov?

V istom zmysle ovplyvňuje aj každodenný život, nie však príliš, pretože to nie je polarizácia všetkých, je to polarizácia v politickej triede. Jej hlavným dôsledkom je to, že neexistuje spolupráca medzi týmito dvomi politickými formáciami. Na nižších stupňoch, v gminach (okresoch) a obciach predstavitelia obidvoch zoskupení dokážu spolupracovať, no už na úrovni vojvodstiev je spolupráca nemožná a to i vtedy, ak by bola výhodná pre obidve zoskupenia. Teda polarizácia je charakteristická nielen pre parlament, ale aj pre vyššie stupne samosprávy.

Ako sa polarizácia prejavuje v intelektuálnych kruhoch?

Nie príliš, v intelektuálnych kruhoch prevažuje smerovanie k stredu, najsilnejšie sú liberálne tendencie. Keby poslancov volili len univerzitní profesori, tak by v Poľsku určite vládla UW (Únia slobody). To nie je extrémistická strana. Len málo intelektuálov je priamo spätých s politickými stranami. Samozrejme, existujú vedci, ktorí vyjadrujú extrémne názory, to sú skôr výnimky, menšina. Väčšina univerzitných učiteľov sa hlási k liberalizmu a sociálnej demokracii alebo k umiernenému konzervativizmu.

Poľská sociológia mala u nás, predovšetkým v šesťdesiatych rokoch mimoriadne dobré meno, vtedy pre mnohých splývala s pokusom dať marxizmu modernú podobu. Ten sen je zrejme už dávno dosnívaný. Ako by sa dal charakterizovať stav poľskej sociológie dnes?

Pred tridsiatimi rokmi sme boli populárni predovšetkým preto, že sme revidovali oficiálny marxizmus. To bola naša hlavná zásluha. Dnes je to minulosť. Poľská sociológia má silné stránky, má však aj slabiny. Silnou stránkou je veľmi vysoká remeselná kvalita. Tu je Poľsko na svetovej špičke. Chýbajú však veľké teoretické syntézy, ktoré by sa týkali súčasnosti. Začínajú sa objavovať, je ich však málo. Veľká časť poľských sociológov sa stala expertmi v empirických skúmaniach spoločenského vedomia. To je potrebné, nevyhnutné sú však aj teoretické syntézy.

Tradícia, do akej miery nadväzuje a do akej miery sa integrovala do súčasného západného spôsobu myslenia?

Staršia generácia sociológov nadväzuje na domáce tradície. Mladšia generácia sa zatiaľ príliš o teórie nezaujíma.

Akými témami sa v posledných rokoch zaoberáte?

Moja najväčšia práca, ktorá čoskoro vyjde, nesie názov Sociológia veľkej premeny. Je pokusom o syntézu zmien, ktoré sa odohrali v posledných rokoch v Poľsku a v iných stredoeurópskych krajinách. Je pokračovaním knihy z roku 1991 Krízy systému a perspektívy demokratického socializmu v stredo - východnej Európe. Pokúsil som sa tu vysvetliť príčiny rozpadu komunistického systému. Nová kniha je syntézou analýzy premien. V tomto roku vyjde nové, dôkladne prepracované vydanie knihy Sociológia politiky.

Akými vzormi je usmerňované vaše myslenie o politike?

Vždy som sám seba identifikoval ako predstaviteľa otvoreného marxizmu. Otvorený marxizmus však uznáva prínos iných myšlienkových smerov.

Vaša prvá kniha v slovenčine sa nazývala "Nastáva koniec ideológií"? Ako sa dnes pozeráte na tieto problémy, na konci 80. rokov sme dokonca počuli o konci dejín...

Kniha vyšla v auguste 1968. Myslím, že moja argumentácia bola korektná a nebude nasledovať koniec ideológií, naopak máme do činenia s výraznými ideologickými kontroverziami. Komunizmus ako ideologická forma sa zrejme rozpadol, aspoň tu v strednej Európe, o tom, ako je to vo východnej Európe, nie som si istý. Sociálna demokracia má však svoju príťažlivosť, má prívržencov.

Ako je to podľa vášho názoru s "koncom dejín"?

Nemyslím si, že by mal nastať koniec dejín. Téza o konci dejín znamená, že ľudstvo už nie je konfrontované s možnosťami, s voľbou. Liberálna demokracia zvíťazila, končí sa obdobie výberu. Dnes sme však svedkami toho, že sa vo svete rozhoduje o zásadných veciach. Naše krajiny sú napríklad konfrontované s voľbou medzi modelom kapitalizmu amerického typu a modelom, ktorý sa presadil v západnej Európe. To, čo sa v súčasnosti deje, je tvorením dejín. Mám pocit, a hovorím nielen ako teoretik, ale ako politik (bol som dlhé roky v parlamente, dva roky som bol ministrom školstva), že dnes sme pred veľkou výzvou, že mnoho závisí od nás. Od toho, či nová sociálna demokracia získa vplyv na politický život závisí, aké budú naše krajiny. Teraz je naša politika dôležitejšia ako politika v západných krajinách. Tam sú základné štruktúry hotové, minister len vo veľmi malej miere vplýva na osudy spoločnosti. Tí, čo sú dnes vo vláde na Slovensku, alebo v Poľsku, svojimi rozhodnutiami vytvárajú model spoločnosti. Rozsah možností je veľký. Ak odhliadneme od krajnej možnosti úpadku typu Albánsko alebo Rusko, alebo úpadku do neokomunistickej diktatúry ako v Bielorusku, existuje výber medzi ekonomikou a štátom sociálnodemokratického konzervatívno-liberálneho typu. Naša cesta nie je predurčená, nikto nemôže povedať, že to bude tak alebo onak, záleží to na nás. Dejiny teda ešte určite neskončili.

Naše krajiny boli vždy na periférii, akú šancu majú prekonať túto periférnosť?

Iste, šanca tu je, nie som si však istý, či túto šancu majú všetky krajiny tohto regiónu. Vidím veľký rozdiel medzi štyrmi štátmi, ktoré sa výrazne priblížili k západnému centru. Hovorím o Poľsku, Českej republike, Maďarsku a Slovinsku. Iným štátom hrozí definitívne odsunutie na perifériu, mám na mysli predovšetkým balkánske štáty. Ich politika vedie k zosilneniu periferizácie. Týka sa to nielen Bulharska, Srbska a Albánska, ale aj Rumunska, ktorému sa Francúzsko usilovalo pomôcť, nemalo to však účinok v dôsledku prehlbujúceho sa chaosu v krajine. Slovensko je na rozhraní. Pred rokom by som povedal, že politika vlády posúva Slovensko smerom na východ. Po posledných voľbách sa situácia zmenila, dnes som väčší optimista. Ak sa niečo podstatné nepokazí, Slovensko má šancu pripojiť sa ku krajinám, ktoré budú súčasťou EÚ. Slovensko má šancu, ktorú by nemalo, keby zostali pri moci populistické sily. Šancu však treba pestovať, využiť ju.

Ako sa pozeráte na situáciu Ruska?

Prehlbuje sa izolácia Ruska od Európy. Západníci prehrávajú, prehrávali v 19. storočí, prehrali i na začiatku komunistickej revolúcie, pretože od istej miery spor medzi Stalinom a jeho protivníkmi bol sporom medzi západnou a aziatickou orientáciou. Dnes sa to opakuje. Aj toto je dokladom, že dejiny ešte neskončili, rozhoduje sa, kam sa dostaneme. Význam volieb v našich krajinách je neporovnateľne väčší než v západných krajinách. Nie je až tak veľmi dôležité, kto vyhrá voľby v USA alebo v Belgicku, u nás však voľby rozhodujú doslova o smere dejinného vývoja.

S hosťom Slova sa zhováral František Novosád

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama