Reklama
Reklama

... a snežienky od básnikov

Počet zobrazení: 1058

Zazrieme prvú snežienku... - a v okamihu začujeme zo Slnka dobrú zvesť, že všetky biele miesta zmiznú ešte aj v tom našom kraji skrytom, duchovnom, lebo že už načisto končí všetko, čo nemáme a nemáme radi. Vracia sa život... A keď sa vracia on, to zakaždým pocítime tú najhlbšiu potrebu uctiť si každú jeho podobu, znak a znamenie. A povieme si - možno i starosvetsky - že áno, básnici majú aspoň v jednom nespochybniteľnú pravdu: vskutku, naozaj, len čo sa slnko zvrtne v zimnom slnovrate, odkiaľsi z vŕška schádza, teda dolu vŕškom prichádza k nám žena... A to práve tá, na ktorú tam dolu - tam dolu v údolí a na zemi vcelku - najväčšmi čakáme. Táto predstava, krásna na pobreží jari, blízka nám v každom roku bytia, v celom čase žitia, stáva sa nám čoraz drahšou starnutím. Teda, áno, len čo zazrieme prvú snežienku a začujeme zo Slnka tú dobrú zvesť, vidíme za ňou akoby už len ženské oči. Tak vidíme a v takom okamihu uzrieme hoci práve tie, ktorým sme - vtedy ešte z neznámych pohnútok, ale z vlastnej vôle - doniesli snežienku z prvého výletu za bránu rodinného domu. Šťastnejších očí, hovorili nám neskôr, vraj v tom okamihu nebolo. Takto sa dieťa, chlapec, vie vrátiť len k matke... A čo potom, neskôr? Ako nám míňaním sa života pribúda rokov - a tu myslím len na mužov - zbavujeme sa nielen ilúzií, gest a slov navyše, ale aj mladícky nezvážených výpovedí o ženách. A čudným sa nám pospiatky vidí hoci už to, že práve v čase, keď pre milované popreskakujeme aj tie najvyššie hory, so zvláštnou záľubou či s potešením citujeme muža menom Hesiodos, ktorý o žene povedal, že je krásnym zlom. Až neskôr - ešte neskôr ako neskôr - zíde nám na um (akoby odrazu, ale aj bezradne) sa opýtať: Túžil ju zahanbiť? A odpovieme si, ako nám na tú otázku odporúčal odpovedať múdry básnik: Bolo to nad jeho sily. Zočividnil aj zvečnil len to, voči čomu sám bol bezmocný a bezradný. Citovali sme antický výrok skôr, ako sme ho sami mohli pochopiť. A seba narovnako. Vtedy, keď sme sa za prvými láskami zakrádali tmou zadného dvora, netušili sme, že sa k matkám budeme vracať len prednými bránami a po koberci. Akoby sme v náručí tej našej milej za horami práve ani vedieť nemali či nesmeli, že tu všetci visíme na nitke života, ktorá väčšmi bolí ženy.

 

Zatiaľ nehodnotené
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama