Reklama
Reklama

... a snežienky od básnikov

Počet zobrazení: 1209

Zazrieme prvú snežienku... - a v okamihu začujeme zo Slnka dobrú zvesť, že všetky biele miesta zmiznú ešte aj v tom našom kraji skrytom, duchovnom, lebo že už načisto končí všetko, čo nemáme a nemáme radi. Vracia sa život... A keď sa vracia on, to zakaždým pocítime tú najhlbšiu potrebu uctiť si každú jeho podobu, znak a znamenie. A povieme si - možno i starosvetsky - že áno, básnici majú aspoň v jednom nespochybniteľnú pravdu: vskutku, naozaj, len čo sa slnko zvrtne v zimnom slnovrate, odkiaľsi z vŕška schádza, teda dolu vŕškom prichádza k nám žena... A to práve tá, na ktorú tam dolu - tam dolu v údolí a na zemi vcelku - najväčšmi čakáme. Táto predstava, krásna na pobreží jari, blízka nám v každom roku bytia, v celom čase žitia, stáva sa nám čoraz drahšou starnutím. Teda, áno, len čo zazrieme prvú snežienku a začujeme zo Slnka tú dobrú zvesť, vidíme za ňou akoby už len ženské oči. Tak vidíme a v takom okamihu uzrieme hoci práve tie, ktorým sme - vtedy ešte z neznámych pohnútok, ale z vlastnej vôle - doniesli snežienku z prvého výletu za bránu rodinného domu. Šťastnejších očí, hovorili nám neskôr, vraj v tom okamihu nebolo. Takto sa dieťa, chlapec, vie vrátiť len k matke... A čo potom, neskôr? Ako nám míňaním sa života pribúda rokov - a tu myslím len na mužov - zbavujeme sa nielen ilúzií, gest a slov navyše, ale aj mladícky nezvážených výpovedí o ženách. A čudným sa nám pospiatky vidí hoci už to, že práve v čase, keď pre milované popreskakujeme aj tie najvyššie hory, so zvláštnou záľubou či s potešením citujeme muža menom Hesiodos, ktorý o žene povedal, že je krásnym zlom. Až neskôr - ešte neskôr ako neskôr - zíde nám na um (akoby odrazu, ale aj bezradne) sa opýtať: Túžil ju zahanbiť? A odpovieme si, ako nám na tú otázku odporúčal odpovedať múdry básnik: Bolo to nad jeho sily. Zočividnil aj zvečnil len to, voči čomu sám bol bezmocný a bezradný. Citovali sme antický výrok skôr, ako sme ho sami mohli pochopiť. A seba narovnako. Vtedy, keď sme sa za prvými láskami zakrádali tmou zadného dvora, netušili sme, že sa k matkám budeme vracať len prednými bránami a po koberci. Akoby sme v náručí tej našej milej za horami práve ani vedieť nemali či nesmeli, že tu všetci visíme na nitke života, ktorá väčšmi bolí ženy.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama