Reklama
Reklama

Globalizátori a globalizovaní:odvrátená tvár blahobytu

Počet zobrazení: 2009

Pojem globalizácia sa na konci 20. storočia stal takým módnym slovom, že dnes už patrí k neodmysliteľnej výbave nielen intelektuálov, ale aj všetkých tých, ktorí sa chcú vyjadrovať k horúcim témam dneška. Už menej je takých, ktorí sa zamýšľajú nad skutočným obsahom tohto slova a varujú pred jeho deformáciou. Úplnou zriedkavosťou sú potom ľudia, ktorí poukazujú na zneužívanie tohto termínu alebo ktorí sa nazdávajú, že globalizácia nie je zdeformovaná - je chybná už vo svojej podstate.

Toto slovo sa tak môže stať podobne sprofanovaným ako povedzme komunizmus. Hoci politologicky vzdelaným ľuďom musí byť jasné, že to, čo Európa prežila v 20. storočí, nemožno nazvať komunizmus, spomínaný termín sa zdiskreditoval do takej miery, že sa od neho dištancuje aj moderná ľavica. Faktom ostáva, že pod pojmom globalizácia si dnes rôzni ľudia predstavujú rôzny význam. Prebieha tu totiž proces, z ktorého evidentne profituje len úzka skupinka ľudí, kým toľko spomínané pozitívne dopady na ľudstvo sa doteraz prakticky neprejavili. A obávam sa, že takýmto spôsobom sa ani prejaviť nemôžu.

Transnacionálne korporácie

Považujem sa za nadšeného zástancu globalizácie. Problém je iba v tom, že to, čo si ja predstavujem pod týmto procesom (teda že sa na ňom budú zúčastňovať všetci), akosi nechce korešpondovať so skutočným stavom veci. V súčasnosti uplatňovaný systém globalizácie vytvoril na jednej strane globalizátorov a na druhej strane globalizovaných. Globalizátorov, teda tých, ktorým plynú zisky z produkcie globalizovaných, je samozrejme len veľmi málo. Hlavný problém je v tom, že rozdiely medzi bohatými a chudobnými sa zväčšujú a tento spôsob globalizácie tomu napomáha. Treba preto konečne začať nazývať veci pravými menami: rozvinuté krajiny sa dnes tvária, že pomáhajú chudobným, ale v skutočnosti pomáhajú sebe. Britský sociológ Leslie Sklair tvrdí, že ak by boli rozvojové krajiny (čo je obyčajný eufemizmus pre krajiny nerozvinuté) nechané bez takzvanej pomoci, t. j. izolované od kapitalistického globálneho systému, dostali by sa zo súčasných problémov oveľa rýchlejšie.

Ak to teda zhrnieme, globalizácia je veľmi odvážnym a možno až nevyhnutným projektom. Ale len taká, ktorá prinesie úžitok pre všetkých. V opačnom prípade sa môže stať nočnou morou ľudstva. Hovorme napríklad o globalizácii životných podmienok. Hovorme o globalizácii ľudských práv. Hovorme o globalizácii prístupu k informačným technológiám. Ale neredukujme tento proces len na ekonomické ciele. Inak budeme iba obohacovať bohatých a ochudobňovať chudobných. Takýto trend je veľmi nebezpečný a treba v ňom hľadať aj korene násilia, extrémizmu a napokon aj terorizmu.

Súčasný globálny systém je poznačený veľmi veľkou asymetriou. Už citovaný Leslie Sklair upozorňuje, že súčasný svet je kontrolovaný (ba dokonca vlastnený!) malou skupinou takzvaných transnacionálnych korporácií. Teda nie Washington (na ktorý sa vylieva všetka zlosť spravodlivých tohto sveta), nie Brusel, nie ľubovoľná politická či štátna mocnosť, ale úzka transnacionálna kapitalistická vrstva má v rukách skutočnú moc. Filozof Egon Bondy sa v minulom čísle SLOVA preto právom obáva nástupu (on to nazýva) koalície globálnych investorov, ktorých záujmy v čoraz väčšej miere ohrozujú najmä ľudské práva a životné prostredie.

Jediný hegemón

Spojené štáty majú v tomto systéme celkom výnimočné postavenie. Je to jediná krajina, ktorá je schopná správať sa hegemonisticky vo všetkých troch kľúčových sférach: politike, ekonomike i kultúre. USA sú dnes jednoducho tým, čím bola Veľká Británia v 19. storočí - hegemónom globálneho kapitalizmu. V podstate sa ani nemôžu správať inak, lebo je na tom postavená celá ich kultúra. Preto Spojené štáty identifikujú vlastné národné záujmy so záujmami kapitalistického globálneho systému. Boli to teda predovšetkým americké a britské kapitalistické triedy, ktoré pomohli vytvoriť takzvanú transnacionálnu kapitalistickú triedu.

Súčasné smerovanie globalizácie sa mohlo naštartovať vďaka tomu, že od štyridsiatych rokov tohto storočia je svetový obchod regulovaný formálne prostredníctvom GATT a neformálne vládami ekonomicky najvplyvnejších krajín. Vznik Svetovej obchodnej organizácie sa síce prejavil viditeľnými efektmi v najchudobnejších krajinách, ako aj v zraniteľných skupinách bohatších štátov, no spomínané transnacionálne korporácie to neoslabilo. Pritom tieto korporácie si zatiaľ vedia poradiť aj s kritikou a opozíciou voči ich hegemónnej kontrole globálneho systému. Tvrdím, že táto vrstva spoločnosti na svoje ciele využíva aj ideológiu nacionalizmu, aby navodila dojem existencie súperenia medzi národmi. Tvrdím, že rozdelenie sveta na národné štáty je dnes hlboko ideologická stratégia.

Globálny kapitalizmus však v súčasnosti nemá konkurenta. Spôsob, akým sa tejto konkurencie zbavil, je paradoxný, lebo teória, že na rozdiel od socialistického systému dokázal svoju životaschopnosť, je dosť diskutabilná. Richard Estes vytvoril v roku 1988 tzv. Index sociálneho pokroku spracovaný na základe 44 závažných sociálnych indikátorov. Výsledkom bolo, že niektoré krajiny strednej a východnej Európy (medzi nimi aj Česko-Slovensko), ale napríklad aj Kostarika vyšli z tohto porovnania lepšie ako Veľká Británia či Spojené štáty. Napriek tomu sa od roku 1989 všetky krajiny východnej Európy snažia zaradiť do globálneho kapitalizmu. A to bez akejkoľvek alternatívy. Aj preto nemôžeme hovoriť o udalostiach v Európe na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov ako o revolúciách, pretože revolúcia posúva spoločenský systém vždy o stupeň dopredu, kým východný blok sa iba vrátil k niečomu, s čím už mal svoje (a nie vždy ružové) skúsenosti. Takýto proces vám každý erudovaný západný politológ označí za prevrat. Jediná organizácia, ktorá sa v posledných desaťročiach usilovala vytvoriť alternatívu k dvom ekonomickým blokom Východu a Západu (RVHP a OECD) bol OPEC.

Teror ako súčasť stratégie

Pre porozumenie súčasného spôsobu globalizácie sú dôležité dve otázky, na ktoré sme dosiaľ nenašli uspokojivú odpoveď. Prvá: môžeme vysvetliť fenomén imperializmu v termínoch expanzie globálneho kapitalistického systému? V sedemdesiatych rokoch sa totiž v súvislosti s pádom kolonializmu v krajinách tretieho sveta všeobecne verilo, že imperializmus sa skončil. Ak by to bola pravda, potom kladieme druhú otázku: môže kapitalizmus zabezpečiť rozvoj tretieho sveta? Bill Warren, ktorý sám seba štylizuje do polohy ortodoxného marxistu, tvrdí, že problém rozvojových krajín nie je v tom, že je tam príliš veľa kapitalistického vplyvu, ale v tom, že je ho tam príliš málo. Lenže háčik je v tom, že transnacionálne korporácie vstupujú do tohto priestoru iba vtedy, ak majú zaistenú "prijateľnú" obchodnú klímu. Takúto klímu podľa ich predstáv im však poskytujú väčšinou iba autoritatívne režimy. Aj preto vyzerá Afrika tak, ako vyzerá. Teror je súčasťou stratégie.

Dnes, po európskych skúsenostiach, sa skôr zdá, že najväčšiu výzvu pre globálny kapitalizmus v súčasnosti nepredstavujú socialisti, ale environmentalisti. Za určitých predpokladov by zelení mohli tvoriť najperspektívnejšie sociálne hnutie. Prílišná paušalizácia však aj tu varuje. Summit Zeme v Riu de Janeiro roku 1992 je učebnicovým príkladom, ako môže koalícia investorov účinne blokovať hrozbu voči záujmom globálneho kapitalizmu. Na margo výsledku tejto konferencie sa Stephan Schmidheiny ironicky vyjadril, že podľa toho, čo videl na summite, sa ekonomická elita v otázke názoru na stav životného prostredia delí iba do dvoch skupín: na kritických optimistov a cynických optimistov.

Každopádne to bola ľavica, ktorá ako prvá poukázala na skutočnosť, že súčasné štruktúry celosvetového spravovania vecí verejných sa ukazujú ako nedostatočné: buď im chýba globálna, všezahrňujúca právomoc alebo výkonná, alebo oboje - ako v prípade OSN. Fakty sú neúprosné: ešte nikdy nebolo na tejto planéte toľko chudobných ako v súčasnosti. Nie je to však otázka stúpajúceho počtu obyvateľstva, ale podielu biednych ľudí na celosvetovej populácii. Takmer tretina ľudstva dnes žije pod hranicou chudoby. Každý rok umiera na choroby, ktorým možno za normálnych okolností predchádzať, vyše 12 miliónov detí vo veku do päť rokov. Z nich zomiera každý deň asi 33 000 malých človiečikov od hladu. Ilúzie o ľudskom pokroku sa pri takýchto číslach kamsi vytrácajú. Nárast etnických konfliktov je v posledných rokoch taký obrovský, že svetové spoločenstvo je dosiaľ iba v stave vypočítavať škody, no nie navrhovať riešenia. A mohli by sme pokračovať?

George Soros o zlyhaní trhu

Je jasné, že tieto ťažkosti sa už netýkajú iba rozvojového sveta. Najprominentnejší ekonómovia začínajú vyjadrovať obavy, že je iba otázkou času, kedy sa kríza stane globálnou (nielen ekonomickou) a začne útočiť na samu podstatu ľudskej civilizácie. Americký finančný magnát George Soros prekvapujúco už na minuloročnom Svetovom ekonomickom fóre v Davose hovoril v tejto súvislosti o zlyhaní trhu. Ázijskú finančnú krízu považuje jednoznačne za dôkaz zlyhania trhových síl. Dokonca tvrdí, že nestabilita je finančným trhom vlastná. V týchto slovách však nemožno hľadať nejakú ľavicovú úchylku. Soros predpovedá zrútenie voľného obchodovania, pretože sa sám takejto alternatívy obáva, pretože by rád uchoval systém, ktorý mu umožňuje profitovať. Zrútenie globálneho trhoviska by bolo pre neho traumatickou udalosťou, no vie si ju predstaviť lepšie ako pretrvávanie súčasného stavu. Je to geniálna stratégia investora, ktorý včas rozpoznal, že ľavica má pravdu a snaží sa jej vyraziť tromf z ruky.

Ľavicová stratégia sa zasa musí obrátiť proti diktátu finančných trhov. Sú to totiž práve finančné trhy, ktoré dnes vyvíjajú enormný tlak na sociálny štát. Treba už konečne nahlas povedať, že finančné trhy musia byť kontrolované, že to nie sú žiadni bohovia sledujúci vlastné ciele, že by nemali byť viac ako obyčajným nástrojom. Dnes však máme skôr dojem, akoby fungovali nezávisle od celého sveta, nezávisle od zákonov prírody. Zjednodušene povedané, namiesto toho, aby robili svet bohatším, správajú sa ako diktátori. Finančné trhy sú dnes jednoducho typickým znakom súčasného spôsobu globalizácie a predstavujú reálnu hrozbu nielen pre to, čo bývalý generálny tajomník OSN Javier Pérez de Cuellar nazýva globálnou etikou, ale aj pre globálny mier.

Globalizácia dnes predstavuje najväčšiu výzvu pre 21. storočie. Jej možnosti sú lákavé, jej doterajšie výsledky hrozivé. Úlohou ľavice nie je odvrátiť sa od tohto procesu, ale postaviť sa na jeho čelo a udávať mu smer. Globalizácia sa musí stať synonymom solidarity, synonymom vzájomnej zodpovednosti jeden za druhého. Ľavica musí vtlačiť globalizácii morálny obsah. V tom je základ poslania všetkých sociálnych hnutí. Musíme si však uvedomiť, že dnes sa už nehráme s možnosťami vývoja. Dnes sa pokúšame zachrániť túto planétu.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama