Smer NATO: Po eufórii opatrnosť

Počet zobrazení: 1297

Po voľbách a nástupe novej vlády sa zdalo, že začiatok rokovaní o vstupe SR do NATO je na dosah. Veď dôvodom nášho vypadnutia z prvej skupiny uchádzačov o členstvo bolo neplnenie politických kritérií, teda čosi, čo sa po voľbách až magicky rýchlo zmenilo. No ukazuje sa, že napriek enormnému diplomatickému úsiliu ministerstiev zahraničných vecí a obrany sa zameškané len tak ľahko dobehnúť nedá. Ani integračný proces sa totiž po madridskom verdikte nezastavil.

Je preto logické, že počiatočnú eufóriu vo vyjadreniach zodpovedných ministrov začína pomaličky nahrádzať opatrnosť. Jej signálom boli aj slová Pavla Kanisa zo začiatku februára, keď nabádal kolegov z Ministerstva zahraničných vecí, aby sa pri komentovaní našej integrácie do NATO neuchyľovali síce k veľkým, ale k nekvalifikovaným slovám. Upozornil ich, že slovenská armáda nie je na vstup do NATO ani zďaleka tak pripravená, ako sa hovorí a podporil to argumentom, že z 32 základných cieľov ASR v rámci zbližovania s NATO sa podarilo naplniť iba tri, ostatné iba čiastočne.

Minister obrany sa však potýka aj s inými problémami, ktoré cestu do NATO sťažujú. Na prvom mieste je to nedostatok peňazí. Chceme sa približovať k NATO, od armády očakávame zázraky, avšak prechod na normy a zvyklosti aliancie, nevyhnutná profesionalizácia a modernizácia armády, to všetko si vyžaduje nemalé financie. Pritom rezort obrany vzhľadom na známe problémy so štátnym rozpočtom dostane tohto roku ešte menej ako vlani. Môžeme si byť istí, že v centrále NATO sa to s nadšením nestretne.

Pavol Kanis musí však riešiť ďalší závažný problém: ako odhaliť a napraviť všetky prehmaty, ktoré sa v rezorte obrany udiali, bez toho, aby ohrozil povesť armády nielen v očiach slovenskej verejnosti, ale aj zahraničných partnerov. Veď stav a pripravenosť armády je stále jedným z najsilnejších argumentov pri predstavovaní integračných cieľov republiky v zahraničí. Tým, že Pavol Kanis nezvolil cestu verejného pranierovania svojich predchodcov, ako to urobili mnohí jeho kolegovia, si zvolil síce cestu ťažšiu, ale dlhodobo predvídavejšiu.

Okrem spomínaných vnútorných príčin pre opatrnosť vo vzťahu k rýchlosti našej integrácie do NATO sa objavujú aj príčiny vonkajšie, ktoré slovenská vládna reprezentácia veľmi ovplyvniť nemôže. Jednou z nich sú ťažkosti, ktoré sprevádza vstup troch šťastnejších susedov do NATO. Treba pochopiť, že ide najmä o politický akt, skutočné začleňovanie potrvá ešte dlhé roky a bude bolestivé tak pre nové štáty aliancie, ako aj pre alianciu samotnú. Vplyvné osobnosti paktu pritom vysielajú signály, že kým nebudú vyriešené všetky s tým súvisiace problémy, vstup ďalších krajín je nereálny. V diplomatickom slovníku sa to odráža vo výrokoch, že po Washingtonskom summite sa síce proces vstupu nových krajín nezastaví, nebudú však dané žiadne konkrétne termíny.

Nielen problémy susedov však môžu ambície Slovenska pribrzdiť. Analytik Alexander Duleba, ktorý sa špecializuje na problematiku Ruska a Ukrajiny, ešte pred voľbami vyslovil hypotézu, že vzhľadom na záujmy USA sa Slovensko môže dostať do závesu riešenia skutočného geopolitického problému - orientácie a postavenia Ukrajiny. Je v záujme Spojených štátov, aby Ukrajina zostala nezávislým štátom orientovaným aspoň mierne na Západ, pretože v takom prípade Rusko bývalé veľmocenské postavenie dosiahne iba ťažko. Preto existuje reálne riziko, že vznikne pokus vytvoriť tzv. "novú strednú Európu" zo štátov ako Ukrajina, Slovensko a Rumunsko. V takom prípade by sa však náš vstup do aliancie omeškal o 15-20 rokov.

Dulebove názory spomínam preto, aby bolo jasné, že opatrnosť, ku ktorej nabáda Pavol Kanis, ani zďaleka nezodpovedá katastrofickému scenáru. Naopak, ambícia vstúpiť do NATO už v tomto volebnom období je stále najoptimistickejším scenárom zo všetkých možných. Verejnosť by mala pochopiť, že tento proces sa neudeje sám od seba, že bude výslednicou našej politickej stability, diplomatického úsilia, pripravenosti armády, našej ochoty dať armáde nevyhnutné financie. No bude aj otázkou voľby správnej politickej taktiky: treba zvážiť, či je nám niečo platné vystupovať v polohe posledného štátu prvej vlny rozširovania, alebo radšej staviť na radu Iana Brzezinského, vplyvného syna ešte známejšieho otca. Na dokreslenie, Ian Brzezinski je šéfom kancelárie amerického senátora Wiliama Rotha, prezidenta Severoatlantického zhromaždenia. Tvrdí, že pre Slovensko je okrem tvrdej diplomatickej aktivity dôležitá najmä regionálna spolupráca s inými adeptmi na členstvo v NATO - Slovinskom, Rumunskom, ale aj Rakúskom, kde chápu, že ich neutralita stráca zmysel. Ak ukážeme, že sme spoľahlivým a kooperujúcim partnerom, v NATO dostaneme zelenú.

Mečiarovi, Slotovi a Ľuptákovi geopolitické zablúdenie Slovenska nevadilo - ten, komu je jedno, kde sa nachádza, sa ani stratiť nemôže. Väčšine Slovenska to však jedno nie je. Na pleciach navigátorov leží o to väčšia zodpovednosť.

Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984