Reklama
Reklama

Rozpoltená budúcnosť

Hans Magnus Enzensberger pred desiatimi rokmi vyjadril svoje počudovanie nad tým, že ľudia môžu žiť zároveň v dvoch časových dimenziách. "Ten istý človek, ktorý je presvedčený, že čoskoro nás očakáva svetová katastrofa, bez mihnutia oka uzavrie životnú poistku na tridsať rokov".
Počet zobrazení: 1231

Hans Magnus Enzensberger pred desiatimi rokmi vyjadril svoje počudovanie nad tým, že ľudia môžu žiť zároveň v dvoch časových dimenziách. "Ten istý človek, ktorý je presvedčený, že čoskoro nás očakáva svetová katastrofa, bez mihnutia oka uzavrie životnú poistku na tridsať rokov". Zlomyseľné čudovanie nad životom v zdanlivých paradoxoch je dnes normálnym správaním sa. Vlastne nijako ináč nemôže žiť ako takto. Nielenže v horizonte každého zostal výhľad na globálne katastrofy, už nie sú isté ani dôchodky a životné poistky. Čo zostáva, je jedine pevné presvedčenie, že katastrofy nenastanú počas nášho života a tak výplata životných poistiek nie je celkom nepravdepodobná.

Jedinečnými nie sú ani výzvy, s ktorými sme konfrontovaní. Veď sľuby informačnej spoločnosti patria k našim životným rekvizitám tak isto ako možnosť sebadeštrukcie. Jedinečným je niečo iné: je to odovzdanosť bohu bez viery, s ktorou berieme na seba dezorientovanosť iných ako i svoju vlastnú. Nádej a zúfalstvo koexistujú a nedajú sa od seba oddeliť.

Ani jeden zo štandardných modelov dejín budúcnosti nebral do úvahy takúto ľahostajnosť. V antike, keď ľudia chceli uniknúť svojej železnej súčasnosti, začali snívať o "zlatom veku", ranej forme prejavu modernej nostalgie. Revolučnosť kresťanstva spočívala v tom, že spravodlivým, ktorí boli sklamaní slzavým údolím sľúbilo večnú nebeskú blaženosť. Čoho sa nám nedostávalo teraz, dostane sa nám potom. Osemnáste storočie vsadilo na transformujúcu silu toho, čo sa v dejinách ešte nedostalo k slovu, vsadilo na rozum. Marxizmus 19. storočia povýšil túto možnosť na zákon. Kto bude žiť dostatočne dlho, iste sa dožije. To bola plnohodnotná nádej.

Všetky projekty majú spoločné to, že sľubujú raj, či už pozemský alebo nebeský, a nie zriedka vo variantoch krajiny blahobytu. Až spoznanie toho, že svet je konečný a skok do transcendencie nie je taký istý, ako sme to predpokladali, umožnil v druhej polovici nášho storočia výpoveď, ktorá zároveň naznačovala základnú krízu: Až v našej dobe sa z utópie stalo vedomie katastrofy. S touto katastrofickou náladou sme potom pohodlne žili niekoľko desaťročí. Odvtedy sa neudialo nič, čo by tento dobový pocit mohlo ohroziť. Dokonca ani katastrofy, ktoré z času na čas prehrmia tretím svetom, nehovoriac už o Černobyle, nedokázali nič zmeniť v tejto epoche dobrého meštianskeho sebavedomia (toho jediného, čo zostalo z meštianskej epochy). Posledná šťastne prežitá morálna katastrofa sa práve v Nemecku postarala o appeasement prostredníctvom dobrého svedomia.

Teraz je však všetko iné. A iná je aj reakcia tých, ktorí sa pravdepodobne, podľa všetkého, dožijú tretieho tisícročia. Skôr náhodný rozpad nepriateľskej svetovej ríše berieme na vedomie s takým istým pokojom, ako aj druhotné dôsledky - nazývame ich globalizmus - epochy, ktoré sme roku 1989 začali oslavovať ako "nový zlatý vek". Potom však milióny tých, ktorí sa nemôžu podieľať na požehnaniach doby, ktorá sľubovala koniec chudoby, si uvedomili, že sen o konečnej fáze vývoja ľudskej invenčnosti je čírym snom. Masová nezamestnanosť v Európe je dôsledkom informačnej revolúcie, zapríčinená aparátom "nového osvietenstva". Sotva sa však dostane sluchu vzdychu ponížených, dokonca ani vzdych údivu tých, ktorí si uvedomili, ako neschopní sú tí, ktorých si zvolili v nádeji, že dajú veci do poriadku.

Zenit kapitalizmu?

Všetko je iné, ako bolo predtým. Paradoxné na tom, čo nám ponúkajú interpretácie budúcnosti je to, že bohatstvo teórií neobohacuje. Potvrdzujú len jednu jedinú istotu, že to totiž ďalej takto ísť nemôže. Ako to však môže ísť ďalej, to nám nikto nepovie. Zdá sa však, že táto neistá istota nikoho neruší. Keď má totiž Meinhard Miegel so svojim nezaplatiteľne jednoduchým poznaním pravdu, že totiž veci sú také aké sú, preto, že my sme takí, ako sme, potom niet vo výhľade ani nijakej novej krajiny. Veď nádej na "nového človeka" sa už dávnejšie ukázala ako ilúzia. Dnes síce radi hovoríme o "druhej moderne" (Ulrich Beck), nikto však nevie, čo si o tom má myslieť.

V súčasnosti existuje len jedna jediná istota, do ktorej ústi všetko ostatné: Nech sa už zmení čokoľvek, nezmení sa ekonomický systém, v ktorom žijeme. Zároveň sa však nedáme odradiť ani od úsilia, aby sa predsa len niečo udialo. Ako ináč by sa dalo vysvetliť, že medzi bestsellery sa dostávajú knihy, ktoré naznačujú, že z ekonomického hľadiska nežijeme v najlepšom z možných svetov. Medzi bestsellermi nájdeme knihy "Civilizujte kapitalizmus" (Marion Gräfin Donhoff), "Teror ekonómie" (Viviane Forresterr), "Globalizačná pasca" (Martin/Schuman). To poukazuje na to, že okrem kapitalizmu nám nič ostatné nezostalo. Zároveň vieme, že s nim, s takým aký je, budúcnosť nezvládneme.

To, čo sa pred sotva desaťročí ponúkalo ako "nový svetový poriadok" s neprepočuteľným tónom spásneho prísľubu, sa dnes premenilo na "globalizáciu". Zároveň sa však ukázalo, že globalizácia nepozná len víťazov. Už nikto nehovorí o "poriadku". Globalizmus, o ktorom je dnes reč, síce nepozná nijaké hranice, nepozná však už ani členenie. Toto by bolo potrebné nielen preto, že z neho by sa mohol rozvinúť "poriadok", ale i preto, aby bol zvládnuteľný podľa ľudskej miery. Ináč sa stane samoúčelom. Medzinárodné finančné trhy začínajú naháňať strach i tým, ktorí z nich (doteraz ešte) profitujú. Strach naháňajú objemy transakcií, nie princípy. Je to jedna z noviniek, kde nové osvietenstvo deklarovalo svoju nekompetentnosť.

Keď sa nedávno začalo hovoriť o "novej bezradnosti", tak to malo dobré dôvody. Strach vyvoláva to, že vládu nad svetom môže prevziať aliancia bezradnosti a prebytku informácií. Občan už z prebytku informácií nemá nijaký úžitok. Subjektívne i objektívne by mu pomohol regulátor informácií, ktorý z prebytku informácií vyberal tie, ktoré majú pre neho úžitkovú hodnotu. To však nie je budúcnosť, to je sen o budúcnosti, pretože najväčšie z rastúcich priemyselných odvetví smeruje k tomu, aby znemožnilo akúkoľvek redukciu tohoto druhu. Pokiaľ to zostane tak, i ten najväčší konzument informácií zostane pri najdôležitejších rozhodnutiach o budúcnosti odkázaný na to, čo mu zostalo zo zdravého ľudského rozumu. To, čo by ho očarilo nie je kvantum informácií, ale ich významové členenie. A pretože toto chýba, tak si dopraje postoje, v ktorých o zodpovednom stanovisku už nemôže byť ani reči. To sa na ceste do budúcnosti stratilo. Okrem toho súčasný človek, keď odhliadneme od happy few, ktorí si ako "lesní chodci" môžu dovoliť pohodlný úkryt, vlastne inú možnosť ani nemá. Kto by sa dnes kvôli lepšej morálke chcel spojiť s tými, ktorí prehrali. Kto dnes vydá čo len cent na socializmus s ľudskou tvárou? Teda zostáva len kapitalizmus. Voľba bez výberu však nie je voľbou. V takejto situácii sotva hrá úlohu, či sa rozhodneme pre rýnsky, európsky, alebo globálny kapitalizmus, pre jeho manažérsku odrodu, alebo pre finančný kapitalizmus. Vlastne narazíme na to, že lesť dejín už dávno zvolila namiesto nás. Už dávno nás to však neteší. Preto má Claus Koch pravdu, keď hovorí, že "Jas kapitalistickej totality je tak silný, že pravdepodobne nikto nenašiel čas a miesto, aby sa tomu divil a aby z toho urobil teóriu. Sotva však možno súhlasiť s tým, že "So svojim zenitom kapitalizmus dosiahol aj vrchol svojej oslepujúcej sily". Veď to by znamenalo, že sa pomaly dokážeme vymaniť z oslepenia kapitalizmom.

Tichý des

Do kabinetu rarít patrí však niečo iné: príliš veľký údiv ako prekážka teoretického pochopenia. V predchádzajúcich dejinných obdobiach bol údiv začiatkom utvárania sa novej skutočnosti. Preto sa domnievame, že máme čo robiť nielen s novými skutočnosťami, ktoré ešte nevieme klasifikovať, ale s novými spôsobmi ľudskej existencie. Predtým bolo rozhorčenie východiskom premeny vonkajších pomerov. Neuznanie sa zo stavu protestu mení na revoltu. Dnes je elegické obranné postavenie tou najkrajnejšou formou nonkonformizmu, ktorú kritici ešte majú k dispozícii. Ostrí protivníci kapitalizmu, ktorých knihy ešte stoja v seminárnych knižniciach sa cvičia prostredníctvom rezignovaného vzdychania "Čo to pomôže!" v prispôsobovaní sa realite. Kapitalistickému systému vyčítajú to, čo mu vždy vyčítali. Nemôžu však ináč, ako uznať jeho prevahu. Nevedia však, v čom vlastne táto prevaha spočíva. A keď to vedia, nemajú jasno o tom, či majú túto prevahu ospevovať alebo sa na ňu žalovať. "Pojmová monochrómia", kratšie, diagnóza znie: ľahostajnosť.

Vek bezradnosti

Tak sme dva roky pred tretím tisícročím odkázaní sami na seba. Vieme, že v budúcnosti podľa nášho strihu by sme mohli byť šťastní. Len nám nikto nepovie, ako by sme mohli nájsť strih, podľa ktorého by sme mohli byť šťastní. Je to jedinečná situácia. Vyjadruje nevoľnosť, ktorú ešte ľudstvo nezažilo. To, že na konci druhého tisícročia nevieme, v akej forme vstúpime do tretieho, to nie je nič nového. Vždy sme si priali nejakú budúcnosť, bez toho, že by sme vedeli, či sa naše priania uskutočnia. Ale tentoraz nevieme ani to, ako by budúcnosť mala vyzerať. Nedá sa zistiť nijaký trend, ktorý by nám mohol preniesť cez prah tisícročia. A nie je v dohľade ani metóda, ktorá by nám povedala, čo by sme si mali priať.

Pred desiatimi rokmi sme považovali život za tak nádherný, že sme v znamení večnej demokracie zmrazili budúcnosť dejín. Teraz stojíme pred celkom inou situáciou: niet tu ani jedného duchovného trendu, o ktorom by sme mohli povedať, že sa presadí sám, je ich tu totiž príliš veľa, než aby sa niektorý z nich mohol presadiť sám. Len čo sa bližšie prizrieme jednému z nich, tak nás naľaká myšlienka, že jeden z nich by skutočne mohol získať prevahu. Nielen, že mu nedôverujeme, tajne by sme boli ochotní podniknúť čokoľvek, len aby sa neuskutočnilo to, čo tieto trendy ohlasujú. To platí pre "autoritárny vek" Ralfa Dahrendorfa, ako aj pre "nový stredovek" Alaina Minca, ako aj pre "vojnu kultúr" Samuela Huntingtona, aj o sne Billa Gatesa, ale nielen jeho, o "informačnej spoločnosti". A pretože na každý z týchto projektov svetovej budúcnosti pozeráme tak nedôverčivo, sme presvedčení, že ani jeden z nich sa nedokáže presadiť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama