Reklama
Reklama

Koniec storočia - koniec experimentov!?

Počet zobrazení: 1453

"Zlyhanie sovietskeho modelu posilnilo stúpencov kapitalizmu v presvedčení, že žiadna ekonomika nemôže existovať bez burzy cenných papierov. Zlyhanie ultraliberálneho modelu naopak utvrdilo socialistov v oveľa oprávnenejšej viere, že ľudské záležitosti, včítane ekonomiky, sú príliš dôležité, než aby mohli byť ponechané len trhu. Posilnil sa aj predpoklad skeptických ekonómov, že neexistuje viditeľný vzťah medzi ekonomickým úspechom a úrovňou jeho ekonomických teoretikov. "

Eric Hobsbawm: Vek extrémov

Značky a znaky času

Čas prírodného diania plynie jednosmerne a rovnomerne, náš čas, čas smrteľníkov vrhnutých do dejín "tečie" síce len jedným smerom, mení však svoju rýchlosť a tempo, svoju intenzitu a hustotu. Pri jeho meraní sa však nemôžeme orientovať len podľa jeho osobne prežívanej naliehavosti, preto na jeho plynutie prikladáme mriežku rokov, desaťročí a storočí. Desaťročia a snáď aj storočia sú časové úseky, na ktoré ešte stačí naša predstavivosť. Veď na to, aby sme dokázali myslieť v perspektíve tisícročí potrebujeme buď triezvosť a silu školenej predstavivosti historika alebo poznaním neskrotené vizionárstvo mystika.

Myslenie v desaťročiach pre nás člení dianie najpochopiteľnejším spôsobom, umožňuje získať istý odstup od udalosti tak, aby sme dokázali vidieť dominantné línie vývoja, a zároveň je ešte dosť blízko, aby sme sa nestratili v abstraktnostiach a všeobecnostiach, aby sme ešte cítili bolesť doby a dokázali si pripomenúť jej vášne a radosti. Veľmi dobre vieme, že keď hovoríme o desaťročiach a storočiach, ide o konvenciu, o našu čisto účelovú konštrukciu - nakoniec však s prekvapením zisťujeme, že desaťročia a storočia sa nám predstavujú ako niečo reálne, čo má svoj začiatok a koniec, svoj charakter, svoje nálady i svoje myšlienky, melódie aj romány. Každý predsa vie, o čom hovoríme, keď si pripomíname dvadsiate, tridsiate, päťdesiate, šesťdesiate roky.

Danajské dary 19. storočia

Toto desaťročie, deväťdesiate roky, je však osobitné, je posledným v tomto storočí a preto každá úvaha o ňom nevyhnutne vťahuje do seba aj úvahy o celom storočí, na konci ktorého nás čaká magické číslo 2000. Bilancia deväťdesiatych rokov je zároveň bilanciou storočia, deväťdesiate roky nám predložili účet za celé storočie. Na konci devätnásteho storočia prevládal optimizmus, vari ešte nikdy nehľadelo európske ľudstvo do budúcnosti s takou dôverou: to, čo nás malo čakať v nasledujúcom storočí bol kontinuálny vývoj vedy a techniky, rast vzdelanosti, prienik kultúry medzi masy, politická a ekonomická emancipácia nižších tried, postupná demokratizácia politických systémov, prevaha obchodníkov nad vojakmi, vedcov nad šamanmi, postupné civilizovanie celej planéty. Bolo vidieť, že ideme cestou pomalého, ale jasne a zreteľne sa črtajúceho vzostupu. Čo iné si rozumný človek mohol priať než pokračovanie týchto trendov?

Storočie s mnohými menami

Filozofi a historici dávali tomuto storočiu rôzne mená: počuli sme o storočí vojen a revolúcií, o storočí más, o storočí extrémov, o storočí ideológií, o storočí technológie. Každé z týchto pomenovaní, charakteristík zachytáva dôležité črty doby, ktorú žijeme: naozaj prvý raz v dejinách sa stretávame s fenoménom svetovej vojny, a diskutovať môžeme len o tom, či išlo o vojny tri, alebo len o jednu s viac-menej oddeliteľnými fázami, z ktorých prvé dve označujeme rímskymi číslicami a tretiu prívlastkom studená. Bolo to storočie mobilizácie más, nikdy ešte nebolo naraz toľko ľudí na námestiach, už asi nikdy nebude naraz toľko ľudí na povel strieľať a skandovať. Bolo to storočie extrémov, keď ľudia, voliči, masovo "brali" návrh "konečných riešení", "budovali" spravodlivú spoločnosť. A o tom, že rozvoj techniky zásadne zmenil našu každodennosť. Teleskopické antény na strechách chatrčí v rómskych osadách na východnom Slovensku ukazujú, že najmodernejšia technika sa ľahko dokáže spojiť s predmodernou mentalitou. A to je ešte ten najnevinnejší prípad, najmodernejšie zbrane v rukách etnických alebo náboženských fundamentalistov patria k dvadsiatemu storočiu práve tak ako zbrane hromadného ničenia v rukách civilizovaných psychopatov. A neprekvapuje ani spojenie animistu s odborníkom na najmodernejšie technológie.

Epocha experimentov

Čo však majú tieto charakteristiky našej doby spoločné, ako je možné toto spojenie invenčnosti a brutality, dobrých úmyslov a pekla, ktoré je ich dôsledkom, rastu materiálneho blahobytu a stále ničivejších ekonomických a politických kríz? Je niečo, čo tieto rozdielne črty storočia spája tak, že aj z tých najprotikladnejších ideových a ideologických hľadísk vystupuje ako jednotný celok?

Áno, je tu niečo spoločné, čo viaže k sebe kontinuálny rast i krízy, zmeny nášho vzťahu k prírode a zmeny nášho sebapochopenia. Touto spoločnou črtou, týmto spoločným menovateľom je experimentovanie. Človek dvadsiateho storočia je experimentátorom, svoj život žije ako pokus, nie ako nezaslúžený dar. Svet sa pre neho zmenil na veľké laboratórium, na pokusné pole, kde skúša hranice svojich možností, pričom za samozrejmé považuje, že riziko neúspechu patrí "k veci". Prizrime sa bližšie, aká mentalita stála za konceptom vojnového komunizmu, za holokaustom, za tragédiou Černobyľu, za rastom drogových závislostí. Prizrime sa bližšie a uvidíme, že je to mentalita experimentátora, človeka, ktorý skúša, čo všetko je ešte možné, ktorý hľadá hranice dovoleného. A pretože termín človek je šifrou pre ľudí v konkrétnych mocenských a ekonomických pomeroch, tak tam, kde sú experimentátori, vždy sú aj tí, na ktorých a s ktorými sa experiment vykonáva, sú tam plánovači, realizátori a "látky", "materiály" a "masy", s ktorými sa experimentuje. Preto tie paradoxy, preto extrémy protikladov.

Zápas s prírodou, hry so spoločnosťou

Experimentálny vzťah k prírode stojí na jednom z počiatkov novoveku. Jeho najcharakteristickejším výrazom je matematická prírodoveda, moderná fyzika a chémia. Postupne sa duch experimentátorstva - podporovaný ekonomickými a politickými štruktúrami založenými na konkurencii - presadil aj v technike a v organizácii výroby a distribúcie. Neskončilo to však pri ekonómii, duch experimentátorstva, projektovania a konštruovania sa postupne preorientuje na spoločnosť, predmetom rekonštrukcie sa stávajú stáročiami vytvorené formy spoločenského života. Výsledok tejto preorientácie ducha experimentátorstva z prírody na spoločnosť precízne vystihol K. Marx, keď hovorí o tom, že moderná doba, "buržoázna epocha, sa vyznačuje na rozdiel od všetkých ostatných ustavičnými prevratmi vo výrobe, neprestajnými otrasmi všetkých spoločenských vzťahov, večnou neistotou a pohybom a pohybom. Všetky pevné, zhrdzavené vzťahy sprevádzané starými ctihodnými predstavami a názormi sa rozkladajú, všetky novoutvorené starnú skôr, ako by mohli skostnatieť. Všetko stavovské a stojaté pustne, všetko posvätné sa znesväcuje a ľudia sú konečne nútení dívať sa na svoje životné postavenie, na svoje vzájomné vzťahy triezvymi očami". Marxova charakteristika modernej doby sa len v detailoch odlišuje od tých, ktoré nachádzame u Webera, Durkeima alebo F. Hayeka. Až na malý rozdiel - o tom podstatnom však rozhodujú malé rozdiely - ani jeden z konzervatívnych mysliteľov sa nedomnieval, že súčasní "ľudia sú nútení dívať sa na svoje životné postavenie triezvymi očami, skôr naopak, videli, s akou ľahkosťou sa moderný človek odmietajúci starých bohov, staré povery, staré idey stáva obeťou ilúzií, veľkých ideológií, s akou ochotou vrhá sám seba a svojich blížnych do rizika veľkých sociálnych experimentov. Dnes vieme, že Weber mal pravdu, niet riešenia "hádanky dejín". Prečo však toto spojenie ideológií a experimentátorstva? Experiment má zmysel len na pozadí teórie, experimentom niečo potvrdzujeme alebo vyvraciame. Preto potom zdanlivo paradoxný jav, keď v epoche vedy a pragmatizmu boli osudy stoviek miliónov ľudí určené ideológiami. Keď si však "ducha" nášho storočia pozrieme podrobnejšie, tak zistíme, že vecnosť sociálnych inžinierov, triezvosť organizátorov a fanatizmus ideológov patria k sebe, vzájomne sa predpokladajú tak, ako patrí k sebe nadšenie ponižovaných davov a zbožňovanie tyranizujúcich vodcov.

Kombinácie propagandy a násilia

Vlastne ešte nikdy ľudstvo nežilo vo "vymyslených" štruktúrach. Ekonomika, politika, kultúra boli sférou ľudskej tvorivosti, ujalo sa však len to, čo sa dostatočne anonymizovalo. Nikto predsa "nevymyslel" kapitalizmus, nikto "nevymyslel" demokraciu, nikto "nevymyslel" právny štát. Všetky tieto formy ekonomického, sociálneho a politického života sú výsledkom spontánneho, "neriadeného" vývoja, vznikli akoby "samy od seba". Na každú z týchto foriem života - potom, keď sa už presadili v povedomí doby, keď sa stali štandardom dobového cítenia - nadviazali teoretici, ponúkli svoje zdôvodnenie jej oprávnenosti, legitimizovali ich pred "súdnou stolicou rozumu". Sova múdrosti však lieta až podvečer a dejiny vývoja modernej Európy môžeme porozprávať bez toho, aby sme spomínali mená ako Hobbes, Rousseau, Kant alebo Hegel.

Ináč je to však v našom storočí. Dominantné formy politického a ekonomického života spoločností 20. storočia sú "umelým" výtvorom, na ich počiatku stál projekt jednotlivca alebo malej skupiny ľudí, a tí potom tento svoj projekt presadili prefíkanou kombináciou propagandy a násilia. V dvadsiatom storočí bol experimentálnou konštrukciou vojnový komunizmus, konštrukciou bol fašizmus, teda experimenty, ktoré skončili katastrofou. Sú však aj experimenty, ktoré sa vydarili, takýmto experimentom je sociálny štát, ktorý je štandardom dôstojných podmienok spoločenského života a pre nás zrejme sotva dosiahnuteľným ideálom. Zrejme naozaj nemožno beztrestne preskakovať jednotlivé etapy spoločenského vývoja.

Hranice experimentovania

Experimentovanie s prírodou sa ukázalo veľmi účinné, také účinné, že dokonca i to, čo bežne nazývame prírodou, je do značnej miery naším výtvorom. I tu sme však narazili na hranice, i keď si ako jednotlivci tento náraz na hranice plne neuvedomujeme. Hlasy ochrancov životného prostredia vnímame len akoby v polosne. I keď to nie sú hranice možného, nepochybne sú to však hranice únosného, znesiteľného. Rozdiel medzi možným a únosným nie je nikde zreteľnejší ako pri experimentoch s človekom, s jeho prirodzenosťou. Bezmocnosť, ktorú cítime voči moci, je znamením toho, že sme sa priblížili k hranici, za ktorou už nie je nič.

Veľké ideologicky usmerňované sociálne experimenty dvadsiateho storočia skončili na hraniciach ničoty, ponúknuté lieky sa ukázali horšie ako choroba sama, a sotva má zmysel vyhodnocovať ich na pozadí terapií, podľa ktorých boli ordinované. Nezostalo toho veľa, možno len preverovanie podmienok možností sociálneho štátu. Ešteže vieme, čo v žiadnom prípade nechceme.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama