Reklama
Reklama

Róza Luxemburgová - tvorkyňa podoby nemeckej revolúcie

Počet zobrazení: 2223

Z myšlienok Rózy Luxemburgovej

"Musíme brať život ako prichádza, s odvahou, bez ustrašenosti, radostne - navzdory všetkému."

"Keď vedenie strany niečo tvrdí, ja si netrúfam veriť tomu, hoci fanatický člen strany ma bude presviedčať argumentom: Credo quia absurdum - Verím pretože je to absurdné."

"Pre majetnú meštiacku ženu je jej domov jej svetom, pre proletárku je svet jej domovom."

Róza Luxemburgová a Karl Liebknecht patrili k osobnostiam, od ktorých odvodzovala svoju existenciu bývalá NDR. Vo výročný deň ich zavraždenia (15. januára 1919) sa každoročne konala vo východnom Berlíne oficiálna spomienková manifestácia. Sedemnásteho januára 1988 sa však uskutočnila aj demonštrácia skupín bojujúcich za ľudské práva. Odvolávali sa na názory Rózy Luxemburgovej, na ich humanistický a demokratický obsah. Nik vtedy asi netušil, že demonštrácia bude predzvesťou skorého konca štátu, ktorý chcel byť iným, lepším Nemeckom.

Zavraždenie Rózy a Karla

Od 11. januára 1919 sa museli Róza a Karl skrývať. Z úkrytu posielali články do komunistických novín Rote Fahne. Posledný článok Luxemburgovej vyšiel 14. januára, deň pred jej zavraždením. Ironickým názvom "V Berlíne panuje poriadok" vyzývala k zamysleniu nad udalosťami posledných dní. Ozbrojená vzbura berlínskych robotníkov bola odpoveďou na provokácie vlády. Na otázku, či je možné nastoliť revolučnú diktatúru, odpovedala Róza jednoznačne záporne. Za vtedajšej vnútro- a zahraničnopolitickej situácie Nemecka nevidela možnosť socialistického vyústenia revolúcie. Nemecká revolúcia sa nesmela zastaviť, mala predovšetkým nastoliť demokratické poriadky a uskutočniť sociálne reformy. Záver článku bol patetický: "Váš poriadok je stavbou stojacou na piesku. Revolúcia k vašej hrôze a za zvuku trúb zvestuje: Bola som, som a budem!"

Posledný článok Karla Liebknechta vyšiel v deň jeho zavraždenia. S titulkom "Navzdory všetkému" bol akýmsi sebaospravedlnením: "Neutiekli sme z boja..." Na Karla a Rózu útočila nielen pravicová, ale aj sociálnodemokratická tlač. Boli obviňovaní zo zbabelosti. V sociálnodemokratickom denníku Vorwärts vyšla báseň s veršami:

"Niekoľko stoviek mŕtvych v jednom rade Proletári! Karl, Rosa, Radek a súdruhovia Nik z nich u toho nie je Proletári!"

Výčitky však boli provokáciou. Deviateho januára dal ríšsky minister obrany, sociálny demokrat Gustav Noske rozkaz vtedajšiemu poručíkovi Friedrichovi Wilhelmovi von Oertzen na odpočúvanie telefónu Karla Liebknechta. On aj Luxemburgová boli sledovaní a bol pripravený plán na ich "odstránenie". Nakoniec sa uskutočnil, ale napriek povestnej nemeckej dôkladnosti s drobnými odchýlkami. Práve tieto odchýlky umožnili odhalenie vrahov.

Róza a Karl sa skrývali v berlínskej robotníckej štvrti Neukölln, neskôr v prepychovej štvrti Wilmersdorf. Sústredili sa na novinársku a politickú prácu a takmer vôbec nemysleli na to, čo im hrozí. Zrejme netušili, že budú zavraždení. Čakali na zatknutie, no vo väzení strávili obaja takú veľkú časť života, že im strach nenaháňalo.

Večer 15. januára boli obaja zatknutí a odvezení do hotela Eden. Počas bitky Karl začal krvácať z rán na hlave, nesmel si ich obviazať, ani ísť na toaletu. Spolu s Rózou boli predvedení pred veliteľa akcie, kapitána Pabsta. Počas bitky ich odviedlo komando smrti. Pabst napísal správu do novín, podľa ktorej Liebknechta zastrelili pri pokuse o útek, kým Luxemburgovú vytrhol vojakom rozzúrený dav a odvliekol ju na neznáme miesto. V skutočnosti strčili Rózu a Karla do dvoch pripravených áut. Na Neuen See Liebknechtovi prikázali, aby vystúpil z auta, potom mu strelili do hlavy a jeho mŕtvola sa registrovala ako "mŕtvola neznámeho muža". Luxemburgovej strelili do spánku a telo hodili z Lichtenštajnského mosta do Landwehrkanalu. Nie je jasné, či zomrela na následky zranenia alebo sa utopila.

Príčiny

V Suchenwirthovej príručke o nemeckých dejinách z roku 1941 sa tvrdí, že Róza Luxemburgová a Karl Liebknecht boli zabití ako vodcovia povstania Spartakovcov, čo nebola pravda. Luxemburgová žiadnu revolúciu neriadila. Liebknecht bol v januárovom týždni členom revolučného výboru, ktorý mal 52 členov, no nikomu zo zvyšných 51 členov sa nič nestalo. Vražda Karla a Rózy sa pripravovala už v decembri, ešte pred vypuknutím januárového povstania berlínskych robotníkov... Smrť oboch nesúvisela s občianskou vojnou. Obaja boli živými symbolmi nemeckej revolúcie a ich smrť mala byť smrťou revolúcie, zavraždenie malo byť signálom k ďalším vraždám.

Bola tu aj ďalšia príčina. Najmä Luxemburgová pochopila, že s nemeckou revolúciou sa hrá špinavá hra. Domnelí vodcovia revolúcie ju každodenne zrádzali a Róza bola príliš zasvätenou, voči jej svedectvu neboli argumenty. Bolo možné ju iba umlčať.

Vrahovia boli z komanda smrti na čele s kapitánom Pabstom, ktorý sa touto vraždou verejne chválil ešte v roku 1962, chránený premlčacou lehotou. Vinníkmi smrti Rózy a Karla boli aj lídri sociálnych demokratov, Noske a Ebert. Noske pred vraždou povedal, že niekto predsa musí byť "krvavým psom".

Je potrebné odpovedať na otázku: Chystali Liebknecht a Luxemburgová revolúciu boľševického typu? Bolo ich zavraždenie záchranou Nemecka pred osudom Ruska? Ak si odmyslíme okolnosť, že každá politická vražda je zločinom, takýto argument bol lžou, dokonca dvojnásobnou.

Pasca na sociálnu demokraciu

Hoci formálne bol za I. svetovej vojny hlavným veliteľom nemeckej armády poľný maršal von Hindenburg, skutočnú moc mal v rukách generál Erich Ludendorff. Bolo mu jasné, že Nemecko prehralo vojnu, išlo však o prenesenie zodpovednosti za kapituláciu z armády na politikov. Symbolom nemeckého militarizmu a v očiach svetovej verejnosti bol vinníkom vojny nemecký cisár Wilhelm II. Na Ludendorffov nátlak sa vzdal svojich ústavných právomocí. Prezident USA Wilson dal totiž najavo, že Dohoda bude rokovať iba s tou nemeckou vládou, ktorá naozaj reprezentuje nemecký ľud.

Piateho októbra sa Nemecko stalo parlamentnou demokraciou s novou vládou, kde najväčší vplyv mali sociálni demokrati. Jej prvým činom bola nóta Wilsonovi, obsahujúca žiadosť o prímerie a rokovanie o uzavretí mierovej zmluvy s Dohodou na základe známych 14 bodov. Wilson v troch nótach postupne žiadal, aby Nemci odišli z okupovaných území, zastavili ponorkovú vojnu a abdikoval cisár. Po tretej nóte vydal Ludendorff armáde rozkaz, aby zotrvala v odpore. Keď ho kancelár upozornil na šialenosť tohto rozkazu, Ludendorff podal cisárovi demisiu. Jeho plán na vytvorenie legendy o "rane dýkou do chrbta armády" sa podaril.

Korešpondencia nemeckej vlády a prezidenta USA vyzerala ako výmena politologických statí o povahe demokracie. Nemci tvrdili, že od októbrových ústavných zmien nie je ich vláda autokratická, ale zodpovedná výhradne nemeckému ľudu a jeho parlamentu zvolenému v slobodných voľbách. Hoci Wilsona často vykresľovali ako naivného profesora, týmto tvrdeniam nechcel akosi veriť. Napísal, že "nech by boli hocijako závažné a dôležité ústavné zmeny, o ktorých hovoril vo svojej nóte nemecký štátny tajomník, nevyplýva z nich, či základné princípy vlády zodpovednej nemeckému ľudu sú už pevne zakorenené, či sú záruky, že nateraz oktrojovaná reforma bude trvalá... Je úplne jasné, že nemecký ľud nemá žiadne prostriedky, aby donútil vojenské úrady, aby sa podriadili jeho vôli...a že rozhodujúca vôľa bude vychádzať od tých, čo boli doteraz vládcami Nemecka". Jeho koncepcia prvej svetovej vojny ako križiackeho ťaženia za demokraciu bola nepochybne donkichotská, ale vnútornú situáciu Nemecka pochopil lepšie než väčšina vtedajších lídrov sociálnej demokracie. Parlamentná demokracia existovala naozaj z milosti vojenského velenia, v krajine trval mimoriadny stav. Vláda liberálneho princa Maxa Bádenského bola iba púhou rúškou... Lenže, vyriešiť situáciu, ktorú tak výstižne popísal Wilson mohla iba revolúcia.

"Nežná" revolúcia na nemecký spôsob

Velenie nemeckého vojnového námorníctva odmietlo rozkaz vlády splniť požiadavku prezidenta Wilsona, ktorú považoval za prirodzenú dokonca aj sám Ludendorff, zastaviť neobmedzenú ponorkovú vojnu. Navyše dostalo šialený rozkaz - vyplávať na more a zaútočiť na britskú flotilu. Radoví námorníci povstali s pádnym argumentom, že rebelmi sú dôstojníci porušujúci príkaz vlády, ktorí ich posielajú do vopred prehratej bitky. Nemecká revolúcia bola v istom zmysle paradoxná, nechcela zvrhnúť, ale podporiť demokratickú vládu proti reakčným silám.

Všade sa odohrávalo to isté. Vojaci si zvolili vojenské rady, robotníci zasa robotnícke, vojenské úrady kapitulovali, civilné úrady uznali zvrchovanosť robotníckych a vojenských rád. Revolúcia prebiehala doslova nežne. Nepoznala tribunály, prepúšťala politických väzňov, uväznený nebol nikto. Revolucionári sa zväčša uspokojili strhávaním dôstojníckych výložiek. Súkromného vlastníctva sa revolúcia nedotkla.

Keď sa nemecký cisár dozvedel, že pod kontrolou revolucionárov je značná časť Nemecka, utiekol z hlavného stanu vo Spa do Holandska, kde 12. novembra abdikoval. Odstúpil aj kancelár Max Bádenský. Keď sa dozvedel, že cisár utiekol, dal si zavolať predsedu SPD Friedricha Eberta. Povedal mu: "Pán Ebert, zverujem do vašich rúk Nemeckú ríšu". Ebert odpovedal: "Obetoval som ríši dvoch synov." Slovo "ríša" malo symbolický význam. Hoci bola v Berlíne dva razy vyhlásená republika (Liebknecht dokonca vyhlásil socialistickú republiku), vtedajšie Nemecko si napriek tomu zachovalo názov "ríša" (Reich). Bola to čudná republika, veď už požiadavkou revolúcie v roku 1848 bolo, aby zjednotené Nemecko malo názov Bundesrepublik Deutschland. Ebertovým snom bol štát s koaličnou vládou a za ideálnych partnerov pokladal strany Centrum (katolícka strana) a Nemeckú demokratickú stranu. V revolúcii videl zlo...

Hlúposť alebo zrada?

V roku 1924 vytýkali konzervatívni novinári vtedy už ríšskemu prezidentovi Ebertovi spoluvinu za vypuknutie revolúcie a "rajchsprezident" ich žaloval pre urážku na cti. Na procese vyšlo najavo, že 10. novembra 1918 sa uskutočnil na tajnej telefonickej linke rozhovor medzi kancelárom Ebertom a veliteľom armády Hindenburgom. Podľa svedectva Ludendorffovej manželky mal dotyčný viac ráz povedať: "Najväčšou hlúposťou revolúcie bolo to, že nás nechala nažive. Keby som bol ja vtedy pri moci, nikoho by som neospravedlnil. S kľudným svedomím by som nechal obesiť Eberta, Scheidemanna a ich druhov a s radosťou sa pozeral, ako sa hojdajú na šibenici!" Teda nielen Luxemburgovú a Liebknechta, ktorí revolúciu chceli, ale aj tých, čo ju chceli zastaviť a potlačiť. Nielen pre Ludendorffa, ale pre všetkých príslušníkov vládnucej vrstvy boli revolucionármi, zradcami a "novembrovými zločincami" aj Ebert a Noske. Títo prijali moc od Ludendorffa a tak prebrali zodpovednosť za prehratú vojnu a umožnili rozpútanie ďalšej, ktorá vrhla Nemecko do ešte strašnejšej katastrofy. Revolúcia dala sociálnodemokratickým lídrom šancu uskutočniť reformy, ktoré po II. svetovej vojne realizovali okupačné mocnosti.

Je tu ale trpký paradox. Hoci Karl Liebknecht sníval o socialistickej revolúcii, sám nemal ani vplyv, ani schopnosti, aby ju viedol. Bol predovšetkým "svedomím strany". Róza Luxemburgová chcela revolúciu, ktorá by nebola reprízou tej ruskej. Jej predstavy sa podstatne odlišovali od Leninových predstáv. Ona sama skôr vyslovila myšlienky aktuálne pre budúcnosť...

Zatiaľ nehodnotené
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama