Poďme k jadru
Jadrová energetika je bezpečná, ak dôjde k havárii, vždy zlyháva ľudský faktor. Európsky trend hovorí o maximálnom využití tohto typu energie, a my neustále cúvame kamsi k vlastným stratám...
Zdá sa, že súčasná slovenská vláda má zvláštny cit na nepopulárne kroky, napríklad v nie tak dávnom prípade dlho utajovaného návrhu na odstavenie 1. a 2. bloku atómovej elektrárne V-1 v Jaslovských Bohuniciach ide skutočne o bezprecedentný krok. Vieme zhruba, kto všetko za tým stojí, kto vydiera: história je napokon známa, rakúski politici z času na čas (a pred nedávnymi voľbami vo zvýšenej miere) dúchajú do pahreby našej prvej jadrovej elektrárne, aby sa na iskre sympatií rakúskych voličov čo najlepšie politicky zohriali. Sú to normálne, legitímne a najmä tieniace politické tance, ktoré sa netýkajú podstaty problému, ale jeho úlohy vo vnútropolitickom boji. Kto sa v Rakúsku ostrejšie naduje na danú tému, má šancu predrať sa do popredia tradične ospalej pozornosti rakúskych voličov. Opakujem, nemá to principiálne nič spoločné s Jaslovskými Bohunicami, ani so Slovenskom. Rovnakým svalnatým cvičeniam je vystavený aj český Temelín. V tomto prípade je priam evidentné, že argument o zastaraných technológiách bývalých socialistických krajín desať rokov po páde socializmu nemá seriózne opodstatnenie. Argument proti jadrovej energetike ako takej sa takisto neuplatňuje, lebo to by si museli rakúski politici ísť zadupať na taliansku a najmä francúzsku hranicu - a odtiaľ by ich veľmi rýchlo hnali. Preto aj česká vláda zachovala chladnú hlavu a rozhodla sa (napriek celej sérii vyhrážok, vrátane tej, ktorá u nás tak nápadne zarezonovala - rakúskej obštrukcii vstupu do Európskej únie) Temelín dobudovať.
Pochybné kroky
Čo teda viedlo súčasnú slovenskú vládu k rokovaniu s Bruselom o odstavení Jaslovských Bohuníc? Táto vláda predsa nedostala vo voľbách nijaký zvláštny mandát týkajúci sa elektrárne. Na druhej strane si, napríklad, rakúski politici takýto mandát pred rokmi vyžiadali v regulárnom celoštátnom referende. Oni teda majú politické právo skúšať na nás všetky dostupné triky a nátlaky, ale naša vláda nemá naopak nijaké politické právo niečomu takému podliehať, či dokonca lacno vychádzať v ústrety. A na dôvažok - čo si naša vláda od takéhoto neštandardného kroku sľubuje? Veď už urobila dokonalý medzinárodný striptíz povolením preletu bombardérov NATO nad naším územím (pri oklamaní našich občanov a zdá sa, že i niektorých členov koalície) a čoho sme sa za to dočkali? Môže vôbec niekto vážne počítať s účasťou v klube seberovných, keď je doňho ochotný liezť už pomaly aj kanalizáciou? Ako sa k takému novému členovi budú ostatní správať, keď si už vopred overia, že je veľmi vratký v členkoch?
Jadro problému
Pritom sa treba pozrieť na veci v súvislostiach a ísť po jadre problému! Známy strašiak atómovej energetiky a hlavný argument jej odporcov, černobyľská katastrofa, nebola spôsobená nekvalitnou bezpečnostnou technikou, ale ľudským faktorom. Tí, čo osudnú noc manipulovali s černobyľským reaktorom, totiž vypli všetky bezpečnostné okruhy a preto mohlo dôjsť ku katastrofe. Išlo teda o podobné zlyhanie, akého sa nedávno dočkali Japonci v Tokaimure na severovýchode krajiny. Isteže zhodou okolností s menšími následkami. Podstatné je, že ukrajinská vláda ani po havárii černobyľskú elektráreň neuzatvorila. Chystá sa na to až koncom budúceho roku, a to pod podmienkou, že za to od štátov G7 dostane 3,1 miliardy dolárov, z ktorých 1,4 miliardy bude určených na výstavbu nových reaktorov v elektrárňach v Rivine a Chmeľnickom. A čo si za ústretovosť voči rakúskym vyhrážkam vypýtala naša vláda? Odstavením dvoch blokov V-1 totiž prídeme aj o možnosť po prvýkrát elektrickú energiu vo veľkom vyvážať. Mimochodom, práve tá chýba Rakúšanom kvôli ich luxusu odstavenia kompletne dokončenej vlastnej jadrovej elektrárne a neúspechu pri ochote spolufinancovať časť priehrady v Nagymarosi. Pri Nagymarosi Rakúšania doplatili na extrémne kŕčovité ekologické postoje maďarskej vlády, ale sami v nich vďaka rulete politických preferencií pokračujú. V parlamentnej demokracii nie je naozaj neobvyklé, že sa vecný problém spolitizuje a kvôli celkom odťažitým vnútropolitickým dôvodom sa stane z komára somár. Ale celkom unikátne je, keď k takémuto somárstvu začne súhlasne híkať aj vláda susedného štátu, v tomto prípade teda, žiaľ, naša, hoci nemá nijaký dôvod podliehať takejto pochybnej hypnóze.
Autor je biológ, publicista a spisovateľ
