Omyly bossov KOZ
Slovenskí odborárski lídri túto jeseň ožili sťaby šibnutím čarovného prútika. Od 25. septembra, keď sa im podarilo zorganizovať veľký míting na bratislavskom Námestí SNP, pokračovali sériou nie veľmi úspešných protestných akcií - dvakrát sa pokúsili blokovať premávku, 17. novembra jednu hodinu štrajkovali učitelia a minulú stredu podnikli pochod od prezidentského paláca ku parlamentu.
Ivan Saktor sa svojho času javil ako veľmi impozantná persóna. Tento zdatný rétor dokázal zaujať široké masy. Dokonca sa zdalo, že by mohol konkurovať rečnícky nadanému Mečiarovi. Časy sa zmenili - Mečiar je v opozícii, servilný Engliš sedí v parlamentnom kresle HZDS a odborár Saktor sa zradikalizoval. O vláde Mikuláša Dzurindu hovorí, že je "absolútnym prepadákom", členov koaličnej rady nazýva "štyrmi banditami" a November 1989 podľa neho nepriniesol nič iné iba chudobu a vrhol nás o 70 rokov späť, vďaka čomu sme na úrovni rozvojových krajín. Podľa Saktorových slov možno usúdiť, že i on pôjde v šľapajach svojho predchodcu, a preto sa už dnes vyjadruje viac ako politik než odborár.
Vždy pripravení!
Rozpačitá blokácia dopravy spojená s rozdávaním letákov a štrajk učiteľov nebol pre odborárov žiadnym ponaučením. Vôbec nepochopili, že miera sociálnej únosnosti leží na Slovensku veľmi nízko a rovnako je aj minimálna potreba sociálneho protestu. Doteraz nedokázali vytvoriť medzi svojimi členmi mobilizujúcu atmosféru. Radoví odborári sú na hony vzdialení svojim materským odborovým zväzom, nehovoriac už o KOZ. Ich postoj je výrazne pasívny. Nechápu, že nie ONI odbory nič nerobia, ale MY odborári nič nerobíme.
Vyhlásenie stavu pohotovosti na sneme KOZ v pondelok 22. novembra sa dá považovať za ďalšie nedorozumenie. Mimochodom, nešlo už o jednomyseľné rozhodnutie, ako tomu bolo pri prvých protestoch, ktoré predtým víťazne oznamoval Ivan Saktor. Teraz už niektorí funkcionári hlasovali proti. Štrajková pohotovosť je veľmi vágny stav, ktorý môže trvať neobmedzene dlho. Odborári zadefinovali tri ciele, pri splnení ktorých môžu pohotovosť zrušiť:
- zastaviť rast nezamestnanosti a vidieť konkrétne kroky na jej zníženie,
- znížiť daňové zaťaženie,
- zvýšiť mzdy na úroveň rastu inflácie
Zníženie daňového zaťaženia je jediná konkrétna požiadavka, ktorú vláda mohla a už aj splnila. No ako má podľa odborárov "riešiť" prvý a tretí bod? Nezamestnanosť a výška miezd sú odrazom reálnej sily ekonomiky a vláda môže vytvárať len pozitívne podmienky na jej fungovanie. Odbory kritizujú vládu za reštriktívnu politiku, ktorá smeruje k zníženiu spotreby a chýbajú im rozvojové impulzy. Z čoho má vláda čerpať tieto zdroje nevedno.
V roku 1994 prijímali občania v Maďarsku úsporné opatrenia tzv. Bokrosovho balíka z veľkou nevôľou. Ako ukázal čas, vtedajšie rozhodnutia socialisticko-liberálnej vlády boli správne a priniesli už svoje prvé plody. Naši odborári by mohli byť trochu trpezliví a chvíľu vydržať, však za minulej vlády vydržali podstatne viac. Kuriózne pôsobí aj požiadavka na zvýšenie reálnych miezd adresovaná vláde. Akoby páni v KOZ pozabudli, že v súčasnosti tvorí väčšinu HDP súkromný sektor, a preto ich prirodzeným partnerom, tak ako v normálnych západných krajinách sú zamestnávatelia. V ich kompetencii je rozhodnutie o výške miezd svojich zamestnancov. Rokovania s nimi sú však omnoho zložitejšou záležitosťou ako pochod na parlament.
S bicyklom na Vodný vrch
Zdá sa, že odborárom ešte nestačilo. Minulú stredu vyšli do ulíc Bratislavy. Tentokrát s ešte vágnejšou požiadavkou na pripravovaný štátny rozpočet, ktorý by podľa nich mal zabezpečiť občanom základné ústavné práva - právo na prácu, odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, vzdelanie a primerané hmotné zabezpečenie v starobe. Kvantifikovať niečo pojmami dostatočný a primeraný je dosť ťažké. Odborári namiesto jasných slov ponúkajú len prázdne frázy. Môžeme sa tešiť, čím nás v nasledujúcich dvoch mesiacoch odborári prekvapia. Pripravovaná séria štrajkov môže vyústiť až do generálneho štrajku. Saktor mieni svoje protesty stupňovať až do konca. Dnes sa dá len veľmi ťažké odhadnúť, aký to bude koniec. Môže sa ale veľmi ľahko stať, že to nebude koniec vlády, ale koniec vedenia odborov. Možno to už vycítil viceprezident KOZ Jozef Kollár, ktorý bez udania bližších dôvodov, náhle minulý týždeň abdikoval.
