Cestou večnosti
Všeobecne sa vie, že katolícka cirkev pracuje s večnosťou, táto zdanlivá výhoda však zapríčiňuje jej ustavičné dobiehanie. Oneskorovanie. Táto cirkev v domnení, že sama utvára dejiny, za nimi neustále zaostáva. Upáli Giordana Bruna, génia svojej doby, a po tristo rokoch jej zíde na um, že hádam zápalky ani tak veľmi nebolo treba... V súčasnosti si zasa myslí, že najdôležitejším problémom Slovenska je zmluva s Vatikánom. Bolo by to v poriadku, ibaže státisíce slovenských nezamestnaných už na zázrak s vodou a vínom neveria! A to ani netušia, že je do nej vpašovaný zákaz interrupcií. Ako človek a katolík nie som zástancom "vraždenia neviniatok", ale katolícka cirkev opäť usvedčuje samu seba z neschopnosti niesť spoluzodpovednosť za chod tohto - nie druhého - sveta. Nemôže byť prosto súčasne proti antikoncepcii a interrupciám, a zároveň nevidieť preľudnenosť zemegule a biedu, ktorá ju prenasleduje. A je už iba šľahačkou na torte, že sama sa nevie vyrovnať s takou zvrátenosťou, akou je celibát. Pracovať s večnosťou je iste celkom pohodlné a naznačuje to, že pre niekoho je čas v tomto uponáhľanom storočí vecou beznádejne irelevantnou; inak to však môže poľahky znamenať i vykročenie na cestu celkom mimo čas. Treba len veriť, že na to katolícka cirkev nepríde až po tristo rokoch.
