Revolúcia oklamaných robotníkov
Blíži sa 10. výročie prevratných zmien v našom živote, ktoré sa začali tzv. nežnou či zamatovou revolúciou. Určite dosah a výsledky týchto zmien budú hodnotiť profesionálni politici, ekonómovia či historici.
Možno však bude pre niekoho zaujímavý i môj názor, nie ako poslanca NR SR, ale ako robotníka, lebo som ním celý život bol a myslím, že aj zostanem. Nepatrím medzi ľudí, ktorí plačú nad rozliatym mliekom alebo nostalgicky spomínajú na časy minulé. Napriek veľkolepým heslám, z vízie (už) súčasnej budúcnosti som osobne pociťoval i určité obavy. Nikdy som sa nebránil zmenám, som prístupný iným riešeniam, no z určitých kruhov išiel strach. Navzdory tomu, že v tom čase slová "ľavica" a "sociálne cítenie" zneli ako nadávka, rozhodol som sa aktívne vstúpiť do politiky v rámci regiónu a neskôr aj v rámci ústredia SDĽ.
Robotník patrí do politiky
Poučený z minulosti, snažil som sa predovšetkým do regionálnej politiky vtiahnuť jednoduchých a čestných ľudí. Uvítal som transformáciu KSS na SDĽ aj to, že sa v SDĽ začalo formovať pomerne silné robotnícke jadro. Žiaľ, po slušnom rozbehu a vzniku ZRS sme v osobe Jána Ľuptáka našli kapitána a strelca, ktorý strieľal góly do vlastnej brány. Ďalšie sklamanie pre oklamaných robotníkov, opäť zmarená možnosť vtiahnuť robotníkov do politiky, pôsobiť na ďalší vývoj, viac obhajovať a presadzovať svoje záujmy. No v ľavicovej strane sa znovu našli ľudia so snahou vytvoriť nové robotnícke jadro. Napriek mnohým pochybnostiam vznikla Robotnícka rada SDĽ. Nie je síce taká mediálne silná ako ZRS, ale má svoje postavenie a mnoho šikovných ľudí. Ako robotník som nikdy nepresadzoval, aby robotníci v SDĽ mali nejaké výsadné postavenie. Je pre ľavicovú stranu dobré, že v nej sú, že sa rešpektujú ich názory a dokážu sa presadiť svojou aktivitou a schopnosťami. Napriek mnohým neprajným názorom a krachu ZRS si stále myslím, že robotník do politiky patrí. Dávajú mi v tom za pravdu stretnutia s ľuďmi, prázdne výrobné haly v strojárskych podnikoch. Veď tieto a mnohé ďalšie prázdne haly, zničené družstvá, to bol druhý domov dnes najslabších sociálnych vrstiev robotníkov a roľníkov, tých ľudí, ktorí boli revolúciou najviac oklamaní.
Treba prekonať beznádej
Dnes je zbytočné vracať sa späť či nadávať na tú alebo onú vládu. Viac konštruktívneho dialógu očakávam od odborárov. Niekedy sa mi zdá, akoby sa len teraz zobudili a začínajú dvíhať zovretú dlaň. Že by dnešné utrpenie, sklamanie a nízka životná úroveň väčšiny obyvateľov bola dielom dnešnej vlády, tohto roka? Nemožno ísť dopredu a hľadieť dozadu. Návod na pozitívne zmeny nie je ani v notalgii, nadávkach, apatii či vzájomnej nenávisti. Všade, kde sa stretávam s ľuďmi, prijímam kritiku, vidím biedu a mnohokrát aj beznádej. Je ťažké ľudí presvedčiť či nadchnúť pre myšlienku. Každý má skúsenosti z 10-ročného budovania kapitalizmu. Napriek negatívnym názorom, zlým skúsenostiam, obrovským sociálnym rozdielom a žiaľ i zatiaľ prázdnym výrobným halám verím v obrat. Verím, že slovenský robotník nestratil sociálne cítenie ani schopnosť prekonať najťažšie prekážky. Chce to však zabudnúť na oklamanie i sklamanie. Čím dlhšie zostanú robotníci, roľníci, mladí ľudia mimo súčasného diania, tým neskôr prídu pozitívne zmeny. Je len na mojich kolegoch-robotníkoch, aby sa začali vážne zaoberať budúcnosťou svojich detí. Treba sa viac zaujímať o politické dianie, čítať medzi riadkami, prestať počúvať populistické a ušiam lahodiace reči a viac sa zamyslieť nad realitou, ktorú priniesla nedávna doba.
Autor je poslanec NR SR za SDĽ
