Zbytočná koaličná baráž
V tejto chvíli ani najväčší znalec koaličných pomerov nemôže stopercentne tvrdiť, čo všetko bolo za odvolaním Ľudovíta Černáka z funkcie ministra hospodárstva a následnou parlamentnou akciou na tému Ľudovít Kaník a Ladislav Sklenár. Tieto kauzy totiž veľmi úzko súvisia.
Predseda vlády Mikuláš Dzurinda pred Černákovým odchodom z funkcie neprejavil takú obhajovaciu iniciatívu ako v prípade exmistra dopravy, pôšt a telekomunikácií Gabriela Palacku, hoci nepochybne mal rovnaké problémy s prehltnutím tohto sústa. Bol totiž prinútený pustiť k vode druhého silného muža z predvolebného štábu SDK, ktorý ju vlastne mediálne urobil. Po lapsuse s agentúrou Paczelt nastúpil práve Černák ako mediátor skupiny slovenských demokratov a túto úlohu za krátky čas zvládol priam geniálne. Iba hlupák sa teraz čuduje, že na to potreboval milióny, ktoré si musel požičať od istých skupín, a že sponzori po voľbách žiadajú požičané naspäť aj s úrokmi.
Takéto kauzy napokon Černáka odrovnali. Jeho historickou chybou bolo, že tieto obchody robil pod dohľadom koaličných partnerov, ktorí si ich realizáciu predstavovali inak - podľa svojho. Vôbec prvotným historickým omylom celej koalície je, že si tieto otázky najskôr nevyriešila vo vlastnej kuchyni. Pochopiteľne, na základe právnych noriem. Niekoľko uvravených politikov vystrelilo do bežeckých dráh ešte pred výstrelom štartéra. Aj preto si Černák, Kaník a Sklenár zaslúžia svoj osud. Pritom je ironické, že všetci traja "boli odídení" za prácu pre verejný záujem. Toto trio neprávom odsúdili za činnosť v prospech štátu, ktorú však paradoxne nepochopila ani značná časť vládnej koalície. Tá napokon prinútila premiéra pustiť k vode Černáka. Dzurinda ako protitromf použil svoj neochvejný postoj k odvolaniu Kaníka a Sklenára. To sa stalo za aktívnej podpory opozície, čo je veľmi zlým znamením pre Dzurindu ako šéfa SDK, ale hrozne to oslabilo aj jeho kreslo predsedu vlády.
Nový minister hospodárstva, líder DU Ľubomír Harach by mohol byť premiérovi morálnou oporou už aj preto, že bol najaktívnejším Černákovým obhajcom pri kauze Nafta Gbely, keď podpredseda únie Ján Budaj exministra hospodárstva tvrdo kritizoval. Abdikácia Ľ. Černáka sa preto dá považovať za čiastkovú pomstu za Černákovo pričinenie sa o to, aby sa práve Budaj nestal na banskobystrickom sneme šéfom DU. Stal sa ním Harach. Je to ďalší predseda politickej strany po Mikulášovi Dzurindovi, Jánovi Čarnogurskom a Pavlovi Hamžíkovi, ktorý bude sedieť vo vláde. Už bol ministrom školstva v roku 1994 - podľa niektorých vyjadrení dokonca najlepším po novembri 1989. Vymenovanie tohto vysokoškolského kantora za šéfa rezortu hospodárstva zrejme začalo rúcať betónové predstavy na Slovensku, že na čele ministerstva musí stáť odborník z tej-ktorej oblasti. Väčšina pospolitosti by si vedela skôr na tomto poste predstaviť manažéra. Mohol by byť, ak by nebol spojený s dajakými lobistickými skupinami. Na Slovensku sa však po novembri taký nenarodil. Takže lobistickými prepojeniami nezaťažený Harach má byť spásou nášho hospodárstva. Pravdou je, že iba hlupák môže poslancovi NR SR v istom denníku vyhadzovať na oči, že si na vidieku stavia rodinný dom za päť miliónov korún. Nech sa pokúsi vzhľadom na súčasné cenové relácie kúpiť v Bratislave slušný trojizbový byt. Ujal sa termín, že ministerské kreslo je politická funkcia, pretože tak to funguje v zabehaných západných demokraciách. Je pravdou, že i tam je rotácia kádrov. To znamená, že napr. bývalý minister vnútra po nezvládnutí funkcie môže riadiť kultúru. Aj komunisti boli dlhé roky v tomto učenliví, keď po Husákovej téze o stabilizácii kádrov nastúpila ich rotácia - nielen na ministerských postoch. Ašak už bolo neskoro. Harach je nepochybne schopný rétor, hoci po zvolení za predsedu DU v jeho vystúpeniach výraznejšie nebadať banskobystrické odhodlanie. To ešte nemusí znamenať, že si podobne bude počínať i v kresle ministra.
Autor je politický komentátor denníka Práca
