Kam smeruje Rusko?

Vývoj v Rusku zostáva a ešte dlho zostane v centre pozornosti svetovej verejnosti, a to i napriek tomu, že dnes - to ukázali predovšetkým udalosti na Balkáne - Rusko stratilo schopnosť konať ako veľmoc, i keď jeho predstavitelia často ešte rozmýšľajú ako predstavitelia veľmoci. To však je práve tá najnebezpečnejšia situácia: realizmus predsa znamená schopnosť presne odhadnúť svoje možnosti. Najviac obáv vzbudzuje neurčitosť vývoja v Rusku, stále ešte zápasia medzi sebou rôzne varianty, rôzne orientácie.

V súčasnom Rusku nachádzame šesť základných ideovo-politických orientácií. Ich stručná prezentácia vyžaduje, aby sme poukázali na konceptuálno-strategické jadro každej z nich.

1. Idea intenzívneho prechodu ku kapitalizmu za podmienok, prijateľných pre medzinárodný kapitál, čo znamená aj príslušnosť Ruska k tzv. civilizovanému západnému svetu, a to v koloniálnej, (polokoloniálnej) forme krajiny.

Práve táto ideológia sa stala východiskom politiky prvotnej akumulácie kapitálu ("šokovej terapie", ako sa táto metóda nazýva).

Jej hlavnými tézami sú:

• stotožňovanie trhovej a súkromnovlastníckej ekonomiky;
• idea súkromného vlastníctva ako údajne výrobného predpokladu rentabilného hospodárenia a koniec koncov aj politickej demokracie;
• urýchlená, v podstate násilná privatizácia;
• rýchla likvidácia všetkých starých spoločenských inštitúcií a mechanizmov s cieľom nastoliť nové zriadenie;
• súhlas s akoukoľvek sociálnou cenou reformy, vrátane sociálnej degradácie obyvateľstva a krajiny vôbec, ako aj kriminalizácie spoločnosti.

O čo ide tejto ideológii

Táto ideológia odopiera krajine fakticky nielen prioritu, ale aj hodnotu samostatnej voľby vlastnej budúcnosti.

Preto sa do vedomia más úporne vtĺka názor, že táto cesta nemá alternatívu (respektíve, že nastane všeobecná katastrofa, ak sa táto cesta opustí). Z toho vyplýva aj požiadavka "silnej moci", v podstate teda ide o zdôvodnenie metódy buržoáznej diktatúry.

Je to ideológia misionárskeho typu, ktorá je prakticky vždy spojená s povolením násilia voči ľudu. Samozrejme "pre dobro ľudu". Misionári naklonení násiliu nevystupujú spravidla v úlohe zakladateľov ideológie, ktorú odporúčajú. Zaraďujú sa k tým jej obdivovateľom, ktorí sú príkladom pre vlastný ľud. Naši noví misionári nie sú v tomto smere výnimkou. Vystupujú ako realizátori ideológií a programov, ktoré lídri západnej spoločnosti vypracovali pre druhradé alebo treťoradé krajiny, pre koloniálne krajiny.

Pôvodné demokratické heslá protikasárenskej revolúcie sa zmenili teraz na dogmatické zahaľovanie orientácie na urýchlené uplatňovanie kapitalistických vzťahov. Obohatené o novú demagógiu (akou je "ľudová privatizácia") sa strácajú postupne v minulosti a odhaľujú tak pôvodné záujmy a zámery štruktúr na čele rôznych reforiem.

Kapitalizmus na ruský spôsob

2. Orientácia na kapitalistickú budúcnosť Ruska ako nezávislého partnera rozvinutých kapitalistických krajín.

Ide o ideológiu ruského kapitalizmu, ktorá sa od už uvedenej ideológie líši iba v tom a natoľko, v čom a nakoľko sa rozvratnícke dôsledky šokových reforiem naozaj dotýkajú záujmov formujúceho sa národného kapitálu.

Nadvláda kapitálu v Rusku vôbec a nadvláda domáceho kapitálu sú v tomto ohľade bezpochyby zhodné. Preto vo vnútornej štruktúre triednej ideológie kapitálu nenachádzame zatiaľ jasné rozlišujúce črty. V rámci ideológie domáceho kapitálu si však možno všimnúť dve rozličné črty týkajúce sa perspektívy.

• prvá znamená orientáciu na demokratickú (všeobecne, celkove) buržoáznu spoločnosť ako na ideál;
• druhá nielenže nereprezentuje odmietanie diktátorských foriem hospodárskeho zriadenia, ale ich dokonca uznáva ako žiadúce prvky formovania triedy domácich kapitalistov.

Reformistický variant

3. Ruský variant sociálneho reformizmu je ideológiou zásadnej podpory orientácie Ruska na kapitalizmus, na urýchlený prechod ku kapitalizmu. Uznáva nevyhnutnosť dôsledného boja pracujúcich za ich práva, slobody a záujmy, ale tie presúva do budúcnosti, do tej rozvojovej etapy, v ktorej Rusko nadobudne kapitalistickú formu, podobnú tej na Západe. S cieľom zmierniť ničivé účinky a dôsledky šokových reforiem ideový arzenál tejto ideológie sa doplňuje o žiadúce a nevyhnutné opatrenia, zmierňované ich korektúrami.

Tie horšie možnosti

4. Obnova totalitarizmu na základe sociálnej nostalgie. Špecifikom tejto orientácie je apológia historickej cesty ZSSR, alebo jeho napredovania ako "raného" socializmu, ktorému sa nepodarilo prejaviť svoje prednosti a požiadavky návratu socializmu v jeho starých alebo obnovených formách. Recept obrody Ruska sa považuje za demokratické, falošné zobrazovanie totalitnej minulosti. Žiada sa návrat vlastníctva a moci ľudu, "návrat" sovietskej moci, atď.

5. Obnova totalitarizmu v otvorenom fašistickom variante (súčasný ruský fašizmus).

Od fašizmu so stalinskou tvárou tak v období jeho rozkvetu, ako aj vo fáze rozkladu režimu počas "stagnácie", ako aj od neototalitarizmu, trpiaceho nostalgiou po stalinskej minulosti, súčasný ruský fašizmus sa líši tým, že neakceptuje pseudomarxistickú a pseudosocialistickú frazeológiu. Pre ruský fašizmus nie je príznačná sviežosť ideového arzenálu, usiluje sa iba slovo "Nemec" alebo "árijská rasa" nahradiť slovom "ruský národ", a preto sa rozdiel medzi ním a jeho predchodcami redukuje na nulu.

Ľudovo-demokratická alternatíva

6. Orientácia na možnosť prechodu Ruska od totalitnej vykorisťovateľskej spoločnosti, ktorá existovala v ZSSR, na cestu rozvinutej demokratickej nevykorisťovateľskej spoločnosti s regulárnou trhovou ekonomikou.

Túto ideológiu predstavuje ľudovo-demokratická alternatíva súčasnej vládnucej politiky. Zásadne neakceptuje šokové reformy, tobôž tie, ktoré krajinu vedú na cestu kapitalizácie, a tak tvorbu demokratickej nevykorisťovateľskej (t. j. socialistickej) spoločnosti podstatne sťažujú a odsúvajú do ďalekej budúcnosti.

Efekty, ktoré by krajine umožnili vybŕdnuť zo systémovej krízy, sa s cieľmi hociktorej ucelenej spoločenskej stratégie zhodujú iba v obmedzenom množstve prípadov. Nezastupiteľnými podmienkami realizácie každej stratégie je jej zásadná primeranosť skutočnosti (principiálna možnosť spoločenského rozvoja na základe danej stratégie), realizovateľnosť sociálnych cieľov a taktiky pôsobenia. Iba tak možno dôsledne vo viac menej "čistej" podobe, hoci čiastočne upravené cudzími prísadami, uvádzať do života aj rozpracované (ucelené) spoločensko-ekonomické stratégie, čo platí najmä pre podmienky rovnováhy sociálnych síl v konflikte.

Mám na zreteli dva také prípady:

• prvý prípad, keď väčšina spoločnosti podporuje a dobrovoľne prijíma danú ideológiu a stratégiu;
• druhý prípad, keď menšina uplatňuje metódy diktatúry a vnucuje spoločnosti varianty, ktoré vyhovujú menšine. Iné spoločenské záujmy sa pritom ignorujú, dusí sa odpor a, na strane druhej, robia sa ústupky nezásadnej povahy.

Rozpor medzi stratégiami (a to aj realistickými) vedie pri rovnováhe spoločenských síl a za približne rovnakých okolností k realizácii efektov kompromisnej povahy.

Budúcnosť zostáva záhadou

Možno prognózovať povahu a oblasti kompromisov, nemožno však prognózovať ich konkrétne obsahy a formy. Určitým spôsobom ich môžu uhádnuť iba určití eklekticky mysliaci vedci alebo filozofi - samoukovia. Pri prognózach konečných efektov a spôsobov (pokojných alebo iných) historickej voľby v súčasnom Rusku treba pri uplatňovaní uvedeného prístupu mať na zreteli ako tendencie k zmenám vo vedomí más (v prvom rade nárast podnikov, metód a efektov šokových reforiem), tak aj stupeň pripravenosti reálne existujúcich spoločenských síl na kompromisy alebo na uskutočňovanie diktatúry.

Súčasná etapa sa začala koncom roku 1996. Charakterizuje ju osobitné špecifikum - kapitál sa stáva subjektom politického a ekonomického života. Obsah novej etapy možno prognózovať ako vznik mechanizmu stabilnej a regulárnej reprodukcie spoločensko-ekonomického systému, t. j. ako koniec prechodného obdobia.

Ideológia konfrontácie hrá v súčasnej etape kľúčovú úlohu ako potenciálna hrozba opätovného návratu rozvoja k stavu prechodu, k aktuálnej mnohovariantnosti. To, či sa takáto hrozba stane realitou, alebo zanikne, závisí od schopnosti ruského kapitálu zabezpečiť občianske prímerie. V novej rozvojovej etape je takéto prímerie možné pod podmienkou, že uchádzači o bohatstvo sa ovládnu vo svojej chamtivosti, ktorou ukájajú svoje potreby na úkor predlžovania ekonomickej genocídy obyvateľstva.

Ak sa novému ruskému kapitálu nepodarí zabezpečiť si stabilnú vládu na základe občianskeho mieru, objavia sa ako alternatívy tri varianty budúcnosti:

• zánik Ruska ako geopolitickej reality, sprevádzaný masovou sociálnou degradáciou obyvateľstva;
• otvorený fašizmus, ktorý sa bude opierať o degradovanú masu obyvateľstva;
• koloniálna závislosť s koloniálnou administratívou, súčasne s hlásaním ideológie záchrany Ruska veľkorysým medzinárodným spoločenstvom.

Napísané pre časopis Hrvatska ljevica, autor je ruský sociológ a odborársky funkcionár