Keď sa stráca objektivita

Keď som si prečítal knihy Ľuba Gregora a Roba Čulena o zákulisí TV Markíza a pozrel si dvojdielny dokument ESPE štúdia, odvysielaný na VTV, bolo mi z toho nanič. Nechcel som pôvodne na nich reagovať, ale napokon na naliehanie mne blízkych ľudí predsa len využívam priestor v týždenníku SLOVO. Nebudem však písať o frajerkách, osobných sporoch, o vzťahu niektorých "odídených" k alkoholu.
Počet zobrazení: 3781

Keď som si prečítal knihy Ľuba Gregora a Roba Čulena o zákulisí TV Markíza a pozrel si dvojdielny dokument ESPE štúdia, odvysielaný na VTV, bolo mi z toho nanič. Nechcel som pôvodne na nich reagovať, ale napokon na naliehanie mne blízkych ľudí predsa len využívam priestor v týždenníku SLOVO. Nebudem však písať o frajerkách, osobných sporoch, o vzťahu niektorých "odídených" k alkoholu. Nedokážem totiž postupovať tak bezcitne ako to v tzv. kauze Markíza prezentujú iní. Nemám ani chuť vyvracať niektoré tvrdenia. Vo všetkých doterajších výpovediach mi však chýbajú sebareflexívne pohľady autorov spomínaných kníh i televízneho dokumentu. Tie by som rád aspoň čiastočne doplnil.

Vznik Markízy sprevádzalo skutočné nadšenie. Verejnoprávna STV totiž mnohým šikovným scenáristom, dramaturgom, režisérom, kameramanom, moderátorom či redaktorom už dávno neponúkala plnohodnotné uplatnenie. Možno najviac bažili diváci po komerčnej a politickej zábave i stranícky necenzurovanom spravodajstve. A práve to im Markíza ponúkla. Záujemcov o prácu v nej bolo nadmieru, nečudo, že tí, čo sa do nej dostali, si to zväčša úprimne vážili. Nešlo len o veľmi slušné zárobky, ale najmä o uplatnenie svojich schopností a vedomostí, o divácku popularitu a uznanie odbornej verejnosti. Nemôžem hovoriť za všetkých, ale pre kolektív spravodajstva - a bezprostredne som to videl aj na "športovcoch" a publicistoch - to rozhodne platilo: predháňali sme sa vo výkonoch a nápadoch. Markíza bola pre nás výzvou. Každý chcel dokázať, že je najlepší. Nik z nás nebral ohľad na čas a peniaze, napokon, mali sme iba fixné platy, motiváciou bolo iba vzájomné hodnotenie a názory kolegov z iných médií.

Ako dojná krava

Ľubo Gregor však do tejto skupiny ľudí rozhodne nepatril. Podľa jeho slov mu Pavol Rusko sľúbil podiel v Markíze Slovakia, s. r. o. (hovoria jej malá Markíza), čo nesplnil. Gregor si to vynahrádzal ako riaditeľ Centra umeleckých programov. Už tento post bol vytvorený špeciálne preňho, na rozdiel od Stana Pavlíka, ktorý ako šéf centra mal na starosti štyri redakcie, riadil totiž iba jedinú redakciu, ktorá mala svoju šéfredaktorku. Práve ona (Judita Gembická) bola výkonným človekom a tak mal Gregor dosť voľného času, ktorý využíval, akože inak, na zháňanie iných kšeftov. Samozrejme, platila ich Markíza a všetky boli "umeleckými" programami. Nuž, aká to náhoda, že spadali do kompetencie riaditeľa Gregora.

A tak mal Ľubo Gregor popri riaditeľovaní čas na účinkovanie i dramaturgickú prácu. Mohli sme ho preto vidieť v Silvánovcoch, Salóne GLP, Veľkom srdci či Pevnosti Boyard a autorsky sa zrejme podieľal aj na Sexese. Za to všetko, samozrejme, inkasoval spravodlivo vyplatené honoráre. Systém jeho práce pekne ukazuje Salón GLP, ktorý bezpochyby pre neuveriteľnú stupiditu, založenú napríklad na akožeerotických spomienkach blázna Kasanického či obnaženom tele starnúceho "umeleckého riaditeľa" Markízy, vydržal vo vysielaní iba krátko. Za celý ten čas som nepočul jediný kladný ohlas, ale štipľavé komentáre, ktoré odznievali po celej televízii, stáli za to. Gregor sa na tejto relácii podpísal nielen herecky, ale i autorsky. Aj nápad bol vraj jeho a ako riaditeľ centra ho do vysielania presadil. Nie náhodou hral tiež druhú hlavnú úlohu v Silvánovcoch či ústrednú rolu vo Veľkom srdci.

Nikdy som sa nezaujímal o príjmy pána Gregora z Markízy, faktom zostáva, že sa hovorilo o niekoľko stotisícových sumách mesačne. Napádať Ruska pre "asociálne motívy" (VTV, 12. júla 1999) je preto z Gregorovej strany smiešne. Naopak, v súvislosti s jeho "sociálnym" cítením si spomínam, ako sa na mňa pri nakrúcaní vianočného pozdravu v roku 1996 vyrútil, prečo som už niekoľko dní na obrazovke v tom istom obleku. Vôbec ho nezaujímalo, že slečna, ktorá mala na starosti obliekanie moderátorov, jednoducho kašľala na svoje povinnosti (potom ju z Markízy prepustili) a ja, splácajúc pôžičku, som si jednoducho nemohol dovoliť len tak nakúpiť niekoľko oblekov.

Napokon, o morálnych kvalitách Gregora svedčí aj jeho vyjadrenie v dokumente ESPE štúdia. Ruska ako hovorcu štrajkujúcej STV v novembri 1989 okomentoval: "Tam bol nejaký šialenec, ktorý tam niečo vykrikoval." Rád by som vedel, čo v tom čase robil Gregor a či aj vtedy považoval tých, čo vystupovali proti komunistickému režimu, za "šialencov". A ak áno, je zaujímavé, že s tým "šialencom" dlho spolupracoval.

Príčina odchodu: odpor redakcie

Výraznou persónou v tzv. kauze Markíza bola aj Erika Vincoureková. Dnes je šéfredaktorkou slovenskej edície týždenníka Story, ktorý ju v jednom čísle v duchu najlepších kim-ir-senovských tradícií niekoľkokrát nazval "prvou dámou slovenskej smotánky". Niet pochýb, že priniesla na televízne obrazovky čosi, čo tu už dávno chýbalo - či už to bola relácia V tieni alebo Smotánka. Jej kritike však tiež chýba pohľad do zrkadla.

V redakcii spravodajstva dodnes pracuje redaktor, ktorý pôvodne začínal v publicistike. Má osobné skúsenosti z cenzorských zásahov vtedajšej šéfky redakcie publicistiky, ktorými Vincoureková už pred začiatkom vysielania Markízy určovala mantinely. Podľa slov jej bývalých podriadených išlo o vyslovene politicky motivované zásahy v prospech HZDS, čo neskôr prestalo platiť pre postoj vedenia televízie. Vincoureková riadila redakciu podobne ako Gregor centrum. Bolo bežné, že ju jej redaktori niekoľko dní nenašli v kancelárii. Stávalo sa to najmä po vzniku relácie Smotánka.

V tejto súvislosti ponechám bokom primitivizmus sexuálne orientovaných otázok v relácii. Zaujímavejšie je, že sa pre moderátorku a autorku Smotánka stala finančne zaujímavým projektom. S rozčúlením mi jedna pracovníčka rozprávala o prípade, keď Vincoureková za odvysielanie príspevku v tejto relácii suverénne požadovala oblečenie v päťcifernej sume od módnej firmy. Vo viacerých takýchto prípadoch sa dotknutí ľudia sťažovali vedeniu Markízy.

Problémom bolo aj vystupovanie pani Vincourekovej. Nepovažujem sa za puritána, ale som presvedčený, že šéfredaktorka publicistiky by mala zachovať istú úroveň pri verejnej prezentácii. Najviac rozruchu vyvolal rozhovor v úvodnom čísle Slovenského bulváru kedysi pred dvoma rokmi. Vincoureková šokovala celú televíziu, ten rozhovor sme si kopírovali. Pritom nešlo ani tak o interview (sexuálny exhibicionizmus "prvej dámy slovenskej smotánky" nepozná hraníc), ako skôr o "odvážne" fotografie. Pri všetkej úcte - mladé pekné dievča by na nich pôsobilo príťažlivo...

Napokon, redaktori publicistiky neboli mlčiacimi bábkami. Celá Markíza sa krátko pred odchodom Vincourekovej dozvedela o búrlivej porade redakcie, ktorá vyvrcholila hlasovaním o dôvere šéfredaktorke. Bol to neformálny krok, no jednoznačne odzrkadľoval postoj jej spolupracovníkov. Pre Vincourekovú sa skončil debaklom: zastal sa jej jediný človek.

Akoby bol pštros

Uvidíme, ako sa to skončí tento rok, ale pri preberaní funkcie dnešný šéf spravodajstva Markízy Ľubo Lintner upozornil, že vždy po víťazstve Televíznych novín v súťaži TOM došlo k výmene na poste šéfredaktora. Svoj odchod z televízie spája bývalý šéfredaktor redakcie spravodajstva Robo Čulen s nesúhlasom s Ruskom, resp. s Vierou Ruskovou, podozrievavosťou voči nemu ohľadom kontaktov s Gamatexom. Faktom však zostáva, že táto personálna výmena "zachránila" aspoň torzo z úspešnej redakcie. Minimálne traja redaktori zmenili na sklonku minulého roka rozhodnutie odísť z Markízy po nástupe Lintnera. Mne sa práve pre tohto človeka odchádzalo veľmi ťažko a je mi dodnes ľúto, že tento vynikajúci novinár nebol mojím šéfom dlhšie. Nielenže som sa od neho učil, no je aj príkladom človeka so zásadami, ktorý dokáže klásť podmienky a súčasne sa starať aj o redakciu.

To o jeho predchodcovi povedať nemožno. Osobne som sa Čulenovmu príchodu potešil preto, lebo prišiel z komerčného média a predpokladal som dobrú komunikáciu aj pre jeho vek. Moje nádeje boli zbytočné. Ihneď po príchode R. Čulena "zanikli" pravidelné redakčné porady. Boli sme mladý kolektív a osobne mi veľmi chýbala spätná väzba, hodnotenie našej práce, čo počas pôsobenia Stanislavy Benickej ako-tak fungovalo. Mali sme mnohé výhrady k práci ľudí z iných centier televízie, s ktorými sme spolupracovali, bolo treba riešiť prevádzkové problémy, vznikali občas aj osobné spory v redakcii. Nič z toho sa neriešilo, Čulen bol ako pštros.

Vo svojej knihe naznačil, že Rusková bola akousi predĺženou rukou svojho manžela, ktorou riadil našu redakciu. Je fakt, že mala veľkú autoritu, ale ak de facto riadila spravodajstvo, potom to musela byť súčasť dohody medzi Čulenom a Ruskom. My sme o ničom takom nevedeli, napokon o mnohom rozhodol celkom otvorene sám generálny riaditeľ. Problém bol v tom, že šéfredaktor sa schovával pred problémami. Niekoľkokrát sa stalo, že naše výhrady vôbec neodzneli na porade generálneho riaditeľa, takže napokon viacerí kolegovia vybavovali dôležité veci priamo s Pavlíkom či Ruskom. Legendy by som mohol rozprávať o dovolenkách moderátorov Televíznych novín, ktoré sme si museli organizovať sami, dohodnúť si náhradníkov, prekonzultovať termíny, hoci našou jedinou činnosťou malo byť vypísanie dovolenkového lístka. Keď som odchádzal z Markízy, mal som 40 dní dovolenky, často som zúril, keď som si ju nemohol vybrať, lebo nebol za mňa náhradník, no môj šéf pokojne niekde oddychoval.

Napokon Čulen sa minimálne raz ocitol v podobnej situácii ako pri odchode z Markízy, lenže na druhej strane barikády. Jeden kolega odmietol podmienky, za ktorých mal moderovať reláciu, čo malo za následok jeho presunutie z pozície redaktora. Šéfredaktor si ho zavolal a oznámil mu rozhodnutie s tým, že "stratil dôveru". Ani raz sa pritom nepozrel do redaktorovej tváre. "A na post smenára (človek, ktorý spoluriadi výrobu TN a je nadriadený redaktorovi - pozn. B. O.) dôveru mám?" spýtal sa posmešne "povýšený". Odpoveď, samozrejme, nedostal. Nemožno sa čudovať, že Čulen rýchlo stratil dôveru i rešpekt podriadených.

Predvolebný boj o Markízu

Na túto tému sa už povedalo veľa, no chcem upozorniť iba na niekoľko detailov, ktoré najmä Dušan Valko vo VTV skreslil. V prvom rade sme všetci vedeli, že ide o majetkový spor. Nik z nás sa však nemohol stotožniť so spôsobom, akým sa Marián Kočner televízie zmocnil. Ani jeden z konateľov Gamatexu sa nenamáhal prísť ihneď medzi nás a objasniť nám situáciu. Práve redaktori spravodajstva sa zachovali maximálne profesionálne. My sme sa iba z rozhlasu dozvedeli, že Rusko už nie je generálnym riaditeľom a Pavlík jeho zástupcom. Žiadni "noví majitelia" nám to neprišli oznámiť. Ale rovnako mohli v rádiu povedať, že generálnym riaditeľom sa stal môj brat. Jednoducho sme akceptovali dovtedajší stav, lebo nik nám oficiálne neoznámil, že sa zmenil. To nebol akýsi boj na strane Ruska, ale rešpektovanie Zákonníka práce. Dodnes mi nie je jasné, či právo niečo pre majiteľov Gamatexu znamená. Okrem toho s nami Kočner seriózne nekomunikoval. Pamätám si na zoznam niekoľkých "najvplyvnejších" ľudí z redakcie, s ktorými sa osobitne, po jednom chcel stretnúť. Takúto salámovú metódu rozdelenia kolektívu sme odmietli, na diskusiu s celou redakciou však neprišiel.

Valko vo VTV otvorene hovoril o politickom pozadí celej kauzy: "Čas ukončenia volebnej kampane, čas revolúcie v Markíze." Osobne som - a správa šéfa SIS Vladimíra Mitru pre parlament to dokazuje - tiež presvedčený o politickom pozadí "revolúcie", ale na rozdiel od svojho bývalého kolegu vidím príčinu v úsilí spacifikovať nezávislú televíziu. Mítingy nielen pred Markízou, ale po celom Slovensku totiž vyvolal krok Gamatexu. Bolo to dva týždne pred parlamentnými voľbami. Naozaj nemohol Kočner s Ághom počkať 14 dní (keďže už čakali mesiace), ak išlo iba o majetkový spor? Napokon, ľudia z Markízy rozhodne neboli zmanipulovaní, odpor voči mafiánskym móresom a HZDS bol spontánny.

Pozri, kto to hovorí

Keď som sa nedávno stretol s Robom Čulenom, otvorene som mu povedal, že sa mi vrcholne nepáči, kto dnes kritizuje vnútorné pomery Markízy. Vo svojej knihe opisuje jeden môj spor s Ruskom, ale každý z bývalých kolegov by mohol dosvedčiť, že som sa nikdy nebál kriticky hovoriť. V redakcii sa tradovalo, že nebolo porady (pokiaľ nejaká vôbec bola), aby na nej Ondruš niečo nekritizoval. Slová kritiky si generálny riaditeľ vypočul i medzi štyrmi očami aj od niektorých ďalších ľudí z redakcie. Pamätám si napríklad, ako sme neverili akémusi vyhláseniu pána Radvana zo CME počas prvého obsadenia Markízy v prospech Ruska a keď sme s ním telefonovali (už bol mimo Slovenska), otvorene som ho požiadal, aby nám faxom poslal ako dôkaz príslušné ustanovenie spoločenskej zmluvy. Išlo o odvolanie generálneho riaditeľa. Ešte v ten večer sme ho držali v ruke. Na druhej strane môžem verejne vyhlásiť, že ja som si časopis Markíza nikdy nepredplatil, zúčastnil som sa na stretnutí Gamatexu so zamestnancami Markízy a nikdy som za to nebol diskriminovaný, hoci Čulen tvrdí opak.

Kritika, ktorá na adresu Markízy zaznela v poslednom čase, vyznieva veľmi neúprimne. Janka Žitňanská (vtedy ešte Lepeňová), Dagmar Brisudová, Mirka Fiťmová, Elenka Linczényiová, Karol Šefčík, Anka Ghannamová či dnes už aj Soňa Bullová - sú ľudia, ktorí odišli z Markízy na základe vlastného rozhodnutia. Nik z nich dodnes nepovedal nič zo zákulisia svojho pôsobenia. Všetci robili so zápalom a poctivo, stretávali sa s problémami, s osobami, ktoré ich vyrábali namiesto toho, aby ich riešili, každý z nich by sa na čosi mohol sťažovať. No čo je najdôležitejšie - na rozdiel od Gregora, Vincourekovej či Čulena - neboli nikdy v riadiacej pozícii, nepomáhali vytvárať a udržiavať systém, ktorí dnes títo traja tak vehementne okiadzajú. V čase, keď pôsobili v televízii, nebolo od nich počuť kritické slovo na vnútorné fungovanie Markízy či jej generálneho riaditeľa. Z televízie však neodišli dobrovoľne, Rusko ich vyhodil. "Ale potom sa objektivita stráca," prichádzajú mi na um záverečné Kočnerove slová z dokumentu ESPE štúdia (VTV, 13. júla 1999).

Rozdiel medzi prvou a druhou skupinou spočíva v tom, že redaktori spravodajstva nechali v televízii kus seba a aj so všetkými chybami, prešľapmi a nedostatkami predsa len vedia nájsť zmysel svojho pôsobenia v Markíze a ten u nich prevažuje. Napokon to hádam svedčí aj o tom, že my sme boli naozaj dobrý kolektív, ktorý sa naďalej stretáva, a dokázali sme chápať i svoje negatívne stránky. Pracovali sme so zápalom a úprimným úsilím robiť všetko poctivo a dobre. My môžeme na Markízu spomínať v dobrom, my máme na čo spomínať.

Ani v tejto chvíli nie som presvedčený o zmysle tejto výpovede. So všetkým dobrým i zlým - a to prvé bezpochyby výrazne prevažuje - som vďačný osudu za čas strávený v Markíze. Dodnes si vážim takmer všetkých kolegov, vrátane tých, ktorí sa nikdy neobjavia na obrazovke, rád spomínam na spoluprácu s nimi. Nechcel som sa zapojiť do prázdnej polemiky, no z úcty k pravde, k svojim bývalým kolegom, ktorí každodenne odvádzali či stále odvádzajú v Markíze kus statočnej práce, a voči vlastnému pôsobeniu v tejto televízii som cítil povinnosť nemlčať a doplniť výpovede, ktorými v uplynulých mesiacoch kŕmili občanov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984