Zrútenie Druhej internacionály
Rýchly spád udalostí po sarajevskom atentáte, ktoré vyústili do rakúsko-uhorského ultimáta Srbsku a všeobecnej európskej a svetovej vojny, bol pre verejnosť nezasvätenú do zákulisia politiky "šokom", "bleskom z jasného neba", či "prekvapujúcim úderom", ako čítame v denníkoch či memoároch z tej doby. Lenže zaskočení udalosťami boli aj mnohí socialistickí politici, ktorí teoreticky vypuknutie vojny predvídali a už dlhšiu dobu proklamovali neúprosný boj proti militarizmu a nebezpečenstvu vojny.
Predstavenstvá väčšiny socialistických strán po sarajevskom atentáte podceňovali vážnosť situácie a naivne vyjadrovali dôveru v mierové úsilie vlád svojich krajín. Napríklad vedenie nemeckej sociálnej demokracie rozlišovalo medzi "mierumilovnou" politikou kancelára a militaristickými chúťkami pruskej vojenskej kliky. Rakúska sociálna demokracia stále ešte pripravovala kongres internacionály, ktorý sa mal konať v auguste vo Viedni.
Existovala alternatíva?
Svoje neskoršie postoje lídri socialistických strán odôvodňovali tým, že iná alternatíva jednoducho neexistovala. Väčšina obyvateľstva, vrátane robotníctva, vojnu nadšene prijala...
Názorným príkladom, že tu predsa len možnosť inej politiky bola, je postoj srbských socialistov. Srbským socialistom bolo jasné, že v konflikte s Rakúsko-Uhorskom sa ich krajina nachádzala v obrannom postavení. Rakúsko voči Srbsku uskutočňovalo dobyvačnú politiku ešte predtým, než sa Srbsko stalo samostatným štátom. Pravda, na sarajevskom atentáte, uznávali srbskí socialisti, mala ich krajina značnú vinu, a tak po formálnej stránke na Srbsko padala svoja časť zodpovednosti za vyprovokovanie vojny. Lenže v skutočnosti Srbsko vo vojne hájilo nielen svoj život a svoju samostatnosť, ktorú Rakúsko-Uhorsko ohrozovalo dávno pred sarajevským atentátom.
Práve v Srbsku by sociálni demokrati mali dôvody k podpore vojny. Lenže pre srbských socialistov bola rozhodujúcou okolnosť, že hoci vojna Srbska s Rakúsko-Uhorskom mala spravodlivý charakter, bola iba predohrou a výsekom svetovej vojny, ktorá bola nespravodlivá, ktorá mala vyslovene imperialistický charakter. Pretože srbskí socialisti sa cítili byť súčasťou socialistickej internacionály, rozhodne sa vyslovili proti vojne. Práve táto internacionála nedokázala obstáť v nastávajúcej skúške.
Postoj nemeckých sociálnych demokratov
Ako v tejto skúške obstála internacionála, názorne sa ukázalo na príklade nemeckej sociálnej demokracie. Mala vyše milióna členov, štyri milióny voličov, bola najlepšie organizovanou socialistickou stranou na svete. Navyše pôsobila v krajine, ktorá bola zrejmým podnecovateľom vojny. Preto bol jej posun na pozície "obrany" vlasti medzi 28. júlom a 4. augustom 1914, najväčšou ranou pre internacionálu. Čo umožnilo tento zvrat?
V postoji k budúcej vojne sa strana delila na dve skupiny Tá o niečo väčšia bola lojálna voči politike vlády, tá o niečo menšia bola za zachovanie mieru. V nedávnej minulosti bola tá väčšia skupina stotožňovaná s "revizionistami", kým tá menšia bola označovaná za "centristov", ktorí boli zmierliví k väčšine a "revolučných marxistov" (Liebknecht, Luxemburgová, Zetkinová a ďalší). V skutočnosti to však bolo zložitejšie: "otec revizionizmu" Eduard Bernstein bol presvedčený pacifista a nemecká vláda mala pre "marxistov" pripravený istý politický trik.
V roku 1848 Friedrich Engels vyhlásil heslo "revolučnej vojny Nemecka proti ruskému barbarstvu". Od tohto sa až do smrti nedištancoval. Jeden z nemeckých kancelárov von Büllov vo svojich pamätiach napísal: "Prečo sme vyhlásili už 1.augusta v tak horúčkovitom chvate Rusku vojnu? Dôvody boli vo vnútropolitických obavách vtedajšieho kancelára Bethmanna. Bethmann na otázku, prečo sa tak ponáhľa s vyhlásením vojny Rusku odpovedal: "Inak sociálnych demokratov nezískam."
Maďarskí sociálni demokrati a vojna
V lete 1914 boli v Uhorsku medzi robotníctvom silné protivojnové nálady. Ústredný orgán Sociálnodemokratickej strany Uhorska Népszava 30. júna v obsiahlom úvodníku odsúdil rakúsko-uhorský imperializmus, za jeho hlavného predstaviteľa označil však obeť sarajevského atentátu - Františka Ferdinanda. Ako hlavnú príčinu atentátu správne uviedol, že to bola imperialistická politika veľmocí na Balkáne. Slovenské sociálnodemokratické Robotnícke noviny varovali, že rakúsko-maďarský imperializmus chce vyvolaním vojny vyriešiť vnútropolitické problémy, no v skutočnosti riskuje samotnú existenciu monarchie.
Po vypuknutí vojny o jej priebehu slovenskí sociálni demokrati písali veľmi opatrne. Pozorný čitateľ vidí, že občasné vyjadrenia lojality boli vynúteným ústupkom. Lídri slovenskej sociálnej demokracie veľmi dobre vedeli, že vojna je medzi slovenským robotníctvom krajne nepopulárna nielen sama o sebe, ale aj preto, že bola zameraná proti slovanským národom. Maďarskí sociálni demokrati vyslovili podporu vojne. Hlavným argumentom bola okolnosť, že sa vedie proti reakčnému cárskemu Rusku, takže dokonca sa v novinách Népszava vojna hodnotila tak, že je ťažením v záujme víťazstva demokracie.
Prečo zlyhala Druhá internacionála?
Práve pri vypuknutí prvej svetovej vojny sa ukázalo, akou mocnou inštitúciou je moderný štát. Proti jeho moci neexistovala nielen obdobná, ale ani reálna sila. Také rýchle a neočakávané vypuknutie vojny bolo podmienené aj tým, že u bežných občanov panoval stereotyp, že občan druhej krajiny je dedičný nepriateľ. Nemec bol pre Francúza "bošom", pre Angličana "Hunom", Francúz bol pre Nemca "žabožrút". Podstatnou chybou marxistickej teórie tiež bola, že nemala vypracovaná koncepciu národnostnej otázky.
Keď vojna vypukla, socialisti mali bojovať za mier, no nie za stav, ktorý predchádzal vojne. Neznie to však utopicky? K slovu prichádza aj iná utópia. Ruskí boľševici na čele s Leninom prichádzajú s heslom, aby sa svetová vojna premenila na občiansku, ktorá by vyústila do svetovej revolúcie. Lenže aj z marxistického hľadiska revolúcia v Nemecku, Rusku či Rakúsko-Uhorsku bola potrebná. Je to trpký paradox, ale nemecké odôvodnenie prvej svetovej vojny bolo vlastne pravdou postavenou na hlavu. V týchto krajinách bolo naozaj treba urobiť revolúciu, ale národno-demokratickú, ktorá by dôsledne realizovala ideály z roku 1848.
