Najelegantnejšia moletka na svete

Je to pravda, že pochádzate zo šľachtickej rodiny? - Áno. Musela som to dlhé roky tajiť, lebo som mala manžela dôstojníka a nebolo potrebné, aby som o tom rozprávala. Práve som sa rozhodla, že sa pôjdem poďakovať maltezákom.
Počet zobrazení: 5220

Magda Paveleková

Narodila sa 7. júna 1931 v Leviciach. V dobre situovanej rodine dostala kompletné základné vzdelanie. Istý čas v maďarskom mestečku Köszeg neďaleko rakúskych hraníc študovala na evanjelickom gymnáziu. Už keď chodila do sekty, septimy a oktávy bola v podstate profesionálnou herečkou. Prihlásila sa do novoutvoreného nitrianskeho divadla. Keď maturovala, bola už tretí rok členom jeho hereckého súboru. Po 17 rokoch jej manžela, dôstojníka preložili do Bratislavy. Tu najprv päť rokov hrala v Tatrakabarete, čo bola podľa jej slov ťažká robota. Musela totiž získať pozornosť návštevníkov, ktorí počas predstavenia jedli rezne. Potom na Novej scéne pôsobila až do penzie. Ľudia ju pochopiteľne poznajú aj z televíznych obrazoviek, rozhlasu, filmov. Známa je najmä ako komediálna herečka, ale by sme jej krivdili, keby sme tvrdili, že sa nezhostila aj mnohých vážnych postáv. Získala titul zaslúžilá umelkyňa, ktorého sa nikdy nevzdala. Naďalej vystupuje, angažuje sa v rozličných charitatívnych aktivitách. V poslednom čase žije s manželom v Moste pri Bratislave, kde ju navštevujú dvaja vnuci.

Je to pravda, že pochádzate zo šľachtickej rodiny?

- Áno. Musela som to dlhé roky tajiť, lebo som mala manžela dôstojníka a nebolo potrebné, aby som o tom rozprávala. Práve som sa rozhodla, že sa pôjdem poďakovať maltezákom. Maltézski rytieri boli tí, ktorí mojej babičke pomáhali prežiť druhú svetovú vojnu a celé to trápenie. Moja mamička totiž ostala vdova - otecko zomrel na sklonku vojny - a nielenže mala dve deti na krku, ale ešte aj svoju matku, ktorá mala veľmi vysoké nároky na živobytie. Naozaj nám maltezáci pomáhali.

A z akého rodu teda pochádzate?

- Boli to Koháryovci. Prapradedo bol kapitán na hrade v Leviciach, aj ulicu po ňom pomenovali. Jeho brat fungoval zase ako kapitán na hrade vo Fiľakove. Takže na tureckú riviéru asi nepôjdem, lebo by si tam ktosi spomenul, ako moji predkovia Turkom odsekávali hlavy.

Aký pôvod ste si pred novembrom 1989 uvádzali v dotazníkoch?

- No, samozrejme, čisto robotnícky. Veď to tiež bola robota - chodiť na poľovačky. Moji predkovia museli toľkému služobníctvu rozkazovať... To tiež bola fuška. Rozdeliť všetku robotu, kto čo má urobiť. Nám patril aj kaštieľ vo Svätom Antone, donedávna sa volal Antol. Bola som tam prednedávnom. Zobrala som vnukov, aby som im ho ukázala. Dozvedela som sa, že v kaštieli sú na tom finančne veľmi zle. Potrebovali by horu peňazí. Dávno, keď kaštieľ stavali, aby boli v ňom pekné stropy, tak na ne naviezli jemný piesok. Ten svojou váhou ich tlačil dole. Ktosi, kto si po vojne budoval v Antole dom a potreboval piesok, jednoducho ho zobral. Tým sa strop odľahčil a celý sa pohol. Teraz praskajú steny. A najhoršie je, že už je ohrozený aj jeden z najlepších organov v strednej Európe. Dosiaľ bol funkčný, s krásnym zvukom. Teraz mu hrozí vážne poškodenie, ak to tam nedajú ihneď do poriadku. Podujala som sa, že urobím dajakú zbierku, ale v súčasnej ekonomickej situácii v spoločnosti nemám šancu. Nie sú peniaze, niet ich od koho pýtať.

Nuž, vy aristokrati máte naozaj obrovské problémy. A zažili ste kaštieľ v Antone, keď ešte patril vašej rodine?

- Nie, len moja mama. Poznám tie časy iba z jej rozprávania. Moja sestra bola ešte o štyri roky mladšia. Ja som chodila do kaštieľa až po vojne s mamičkou pokukať sa po ňom. Aspoň sa nadýchať sa jeho atmosféry.

Ako normálni návštevníci? To ste aj platili vstupenky?

- Áno, ale teraz to mám už odpustené. Lístky si nemusím kupovať.

A nepokúsili ste sa tento historický objekt reštitovať?

- Už nepatril do reštitúcie. Znárodnili ho ešte pred štyridsiatym šiestym. Dávno ho skonfiškovalo. Napokon, čo by som aj s ním robila. Vyžaduje si miliónové investície do opravy. To nejde.

Z transfúznych staníc sa stále ozýva: Chýba nám krv A1, nula či béčko. Ale že by niekedy vyzývali, aby ktosi rýchlo pribehol a daroval modrú krv, to som ešte nepočul. To ste všetci šľachtici naozaj takí zdraví?

- Mám šťastie, náš rod bol veľmi zdravý. To radšej nepíšte, ale moji starí a prastarí rodičia boli veľkí sukničkári. A naša krv sa vždy miešala s dobrou, sedliackou krvou. Mali sme veľa ľavobočkov. Nie každý šľachtický rod je na tom tak dobre. Práve dnes sme boli účinkovať v domove dôchodcov - ako vždy zadarmo. Tam robí psychologičku jedna baronesa. Dievčatko má hluchonemé, matku slepú, tetu bez zubov. No strašné. Ale jej predkovia robili veľkú chybu. V minulosti sa navzájom ženili a vydávali iba s príbuznými.

Aj sa vám ktosi z čista-jasna prihlási, že je váš bratranec?

- Áno. Jedna naša kolegyňa pozýva na stretnutie každý rok bratrancov neviem do ktorého kolena. Mne tiež povedala jedna pani - príbuzná, že má obrovskú chatu, strašne veľa postelí. Takže by mohla zorganizovať, aby sme sa teraz na jeseň stretli všetci žijúci Koháryovci.

Prídu aj ľavobočkovia?

- Tak o tých nevieme. Oficiálne sa k nám nepriznávajú. Dostala som krásny darček - ja som totiž luteránka - od kalvínskeho pána farára rodný list mojej praprababičky. Strašne pekná pamiatka.

Žijú aj v Maďarsku dajakí Koháryovci?

- Nie, my sme s Maďarmi mali máločo spoločné. Skôr sme boli spriaznení s rakúskymi Habsburgovcani a nemeckými Coburgovcani.

Tak to už boli kráľovské, či cisárske rody. V Bulharsku boli Coburgovci cármi...

- Áno, ale najviac sme mali habsburskej krvi.

Cítite sa vôbec ako Slovenka? Alebo skôr ako Stredoeurópanka?

- Ako Slovenka. Tak ma aj vždy vychovávali. Ale keď človek ovláda aj iné reči, tak je to iba jeho plus. Verte či nie, a aj teraz chodím do jazykovej školy. A to budem mať o dva roky sedemdesiatku. No dohodla som sa, že nebudem robiť štátnice. Niežeby som na nich neuspela, ale času nieto. Teraz som dokonca nerobila ročné skúšky, lebo som nacvičovala muzikál Mníšky. Mala som strašne veľa práce. V baletnej sále, pri klavíri, na javisku. Ale som sa opäť prihlásila od septembra na tretí ročník angličtiny.

Diváci obdivujú vaše doslova akrobatické výkony v Mníškach. Nechcem byť zlomyseľný, ale ako je to možné?

- Hádam by ste si to o mne ani nemysleli, no ja som veľmi pohyblivá. Napriek svojim kilogramom. Veľa sa hýbem aj v záhrade. Sama si všetko robím, mám v Moste pri Bratislave takú peknú osemárovú okrasnú záhradu. Nuž, je tam stále čo robiť.

Hrať matku predstavenú kláštora iste nie je jednoduché. Zoznámili ste sa predtým s dajakou skutočnou mníškou?

- Bola som na dovolenke v Chorvátsku pri mori. Tam sú veľmi šikovné mníšky! S jednou som sa tam zoznámila. Dokonca je matkou predstavenou ako ja v tejto hre. Ony tam renovujú kláštor, bude z neho hotel.

A tiež ho budú prevádzkovať mníšky?

- Áno, mníšky. Bude to elegantný hotel pre veľmi solventných hostí.

Ako sa vám pozdávala chorvátska matka predstavená?

- Neverili by ste, ale voľakedy bola povrazolezkyňa. Takže tiež je z umeleckých kruhov ako ja. Bola mi veľmi blízka.

Už vtedy pri stretnutí v Chorvátsku ste vedeli, že budete hrať v Mníškach?

- Nie, najskôr som to prisľúbila. Potom som odskočila, ale projekt prevzala agentúra GERY. A tak som do toho znovu išla, no vzápätí som vyhlásila, že na to nemám. Predstavte, aj tancovať, aj naživo spievať. Až ma pán Gery opäť presvedčil. Teraz je to jedno z mojich najmilších predstavení. Vôbec neľutujem, že som sa na to dala. Hoci je to riadna drina.

Aj vás teda skutočná matka predstavená z Chorvátska v čomsi inšpirovala?

- Ani nie. Bola to veľmi jednoduchá dáma, ktorá bola upriamená na to, že potrebuje pre kláštor zarobiť peniaze. Vlastne tie isté problémy majú mníšky v spomínanom muzikále. Takže predsa len som od nej čosi odkukala.

Chodia na vaše predstavenia aj naozajstné mníšky?

- Iste, aj minule boli. Organizujeme tam i zbierky pre staré mníšky, pre špeciálne domovy dôchodcov, kde žijú. Majú to tam biedne. Pán Gery vymyslel, že im časť sumy zo vstupného darujeme.

Ako reagujú, keď napríklad vidia ako herečky, preoblečené za mníšky, spievajú a tancujú?

- Celý humor v muzikále je veľmi jemný. Veď autor hry bol tiež vychovávaný v kláštore. Nik tam nikoho neuráža, vtipy sú strašne milé. Aj pesničky. Je tam veľmi pekná muzika.

Viete o nejakom ráde na Slovensku, ktorý by podnikal ako ten v muzikále či v Chorvátsku?

- Nie, ja som luteránka, neveľmi sa starám o katolícke rády.

Ale organizujete finančné zbierky pre ich členky na dôchodku...

- To je už čosi iné.

Mníška, to je vlastne osoba v uniforme. Pokiaľ viem, vy ste tiež mali manžela v uniforme. Ako to išlo dokopy - manžel dôstojník, vy - herečka? Predpokladám, že ste sa museli často sťahovať.

- Tým, že bol náčelník, tak toho cestovania bolo menej. A vo svojich 56. rokoch išiel do penzie. Odvtedy je doma.

Náčelník čoho, ak to nie je tajné?

- Je to tajné. Teraz on nakupuje, varí, žehlí. Herečky sa najskôr vydávajú za svojich kolegov, lekárov. Lekár nemá čas, herečka nemá čas, výborne si rozumejú, nejdú si na nervy, nemajú ponorkovú chorobu. Jednoducho, dobre sa im žije. A tým, že som mala muža dôstojníka, tiež tak ako ja často nebýval doma. Takže keď sme sa náhodou stretli, strašne sme sa tomu tešili. A vydržalo to doteraz. Čo nevidieť budeme mať 50. výročie svadby.

Kto vám prvý povedal, že by z vás bola výborná herečka?

- Došla som na to sama. Pozrela som sa do zrkadla a robila som grimasy. Tak som sa na tom výborne bavila, aké strašne hnusné ksichty viem urobiť. A keď sa na mňa babička hnevala, zakryla svojím závojom zrkadlo, aby som sa nemohla na seba pozerať. To bol pre mňa najväčší trest.

Koľko ste mali vtedy rokov?

- Asi štyri.

V živote ste na inú profesiu nemysleli?

- Nie. Ako dievčatko som chodila do baletu, učila som sa hrať na klavíri, na gitare, učila som sa reči. Rodičia ma viedli k tomu, že keď chcem byť herečkou, musím sa na toto povolanie dobre pripraviť. Ja som sa tejto profesii vždy vážne venovala, hoci som neštudovala herectvo, ale klavír. Mala som to šťastie, že som sa narodila v rodine, kde bola obrovská knižnica a kde celá rodina veľmi rada čítala. Takže základné vzdelanie som dostala už z domu. Rodičia boli dobre situovaní. Nepoznala som situácie typu: nesmieš zjesť dva pomaranče, iba jeden... Nikdy ma v tom neobmedzovali. Matka mala vždy služobníctvo, obyčajne piatich-šiestich ľudí. Kuchárka ma neľúbila, lebo som bola strašne chudá. Iste mi neuveríte, nerada som jedávala, takže v kuchyni ma neradi videli. Zato strašne rada som upratovala. To mi zostalo dodnes.

Upratovať kaštieľ je čosi iné, ako panelákový byt. Kde ste sa zdokonaľovali v tomto svojom koníčku?

- Žili sme s manželom v Nitre vo vojenských činžiakoch, potom v Bratislave po sídliskách. No nikdy som nebývala v paneláku. Vždy som mala šťastie, že som bývala v tehlovom dome. Potom som si kúpila chatku, ktorú sme krásne prerobili. A keď som už nemala čo robiť a poriadne upratovať, zohnali sme si väčšiu chatu. Len čo sme urobili poriadok na chate, pokosili, popolievali, ponáhľali sme sa domov na televízne správy. A tak som si povedala, že to nemá cenu. A tak sme si kúpili prvý malý domček, dali sme ho do poriadku, potom sme ho vymenili za väčší. Napokon som dostala výbornú ponuku - kúpiť si krásny dom na vidieku, neďaleko Bratislavy. Veľmi elegantný, s peknou záhradou, s výbornými susedmi a s dobrými psami. A tam je konečne pokoj. Zatiaľ som veľmi spokojná, kým nezačnem zháňať banánové krabice. To bude neklamný dôkaz, že sa zase budeme sťahovať.

Takže ani nie váš manžel - vojak nemal také túlavé topánky ako vy?

- Áno, ale ak chcel manžel s nami bývať, musel sa sťahovať. Napokon on to všetko zariadil.

Ako vás získal Oliver Andrássy do televízneho Bonzáčika?

- Mal dajaký nápad. A ja tiež. Stretli sme sa, dali sme to dokopy. Bonzáčik je milý, nikoho neuráža, ani starých ľudí, ani prostých, ani sprostých. Teraz chce túto reláciu pán Andrássy inovovať. Takže jeden bude normálny Bonzáčik a druhý s dospelým človekom, ktorý s príslušnou osobou chodil do školy. Jednoducho, budú na seba bonzovať bývalí spolužiaci.

Na ktorého Bonzáčika si najradšej spomínate?

- Veľmi bola chutná dcéra Mariána Kochanského z hudobnej skupiny Lojzo. Bola rozkošná, nevidela jedinú chybu na svojom oteckovi. Je najkrajší, najlepšie spieva, najlepšia kapela na svete je práve jeho. A dokonca prezradila, že keď odchádza do roboty, pobozká mamičku. Tak sa vraj majú radi. Nebolo veru čo bonzovať. Ľahká práca.

A najťažší prípad?

- Bohužiaľ som nezvládla, keď som robila s pánom Abrahámom, vtedajším riaditeľom Fun Rádia. My sme zašli v Bonzáčiku na ošemetnú tému, na zosnulého ľudového rozprávača Milana Mlsnu. Abrahám bol jeho kolegom a ja som ho tiež mala strašne rada... No a skoro sme si poplakali. Oliver Andrássy musel prerušiť nakrúcanie. Hovorí nám: Preboha, toto je zábavný program! A my sme mali obidvaja slzy v očiach. Potom rýchlo zavolali mojich vnukov. A tí na mňa nabonzovali... Ten najmenší povedal, že ja som tá najelegantnejšia tlstaňa na svete. Potom ho upozornili, že takým ženám, ako som ja, sa hovorí moletka. A tak sa vnúčik opravil: Je najelegantnejšia tlstá moletka na svete.

Manžel má tiež rád dobré jedlá?

- Áno, ale je fešák, je štíhly.

Už ste nejaké diéty skúsili?

- Ja som ich oprobovala hádam všetky. Ale tá, na ktorej som bola nedávno vo Vyhniach, funguje. Moji rodáci, Levičania, lekár a lekárka to vedú pomocou hypnózy. Je to vlastne psychoterapia. Oni vás presvedčia, že ste šťastný, pekný a nechutí vám čokoláda. Toto funguje tri mesiace. Potom zase musíte jesť. Vo Vyhniach som bola dva týždne, schudla som sedem a pol kila. Keď som prišla domov, nestalo sa to, čo vždy. Začala som jesť, no nepribrala som, ale ešte som schudla štyri kilogramy. Teraz stojím na tejto váhe. Začiatkom augusta idem znova do Vyhní. Ďalších desať kilov masti na oltár vlasti!

Mali ste od začiatku tendenciu hrať komické úlohy?

- Nie. V nitrianskom divadle som bola najchudšia, najmenšia, a tak mi dávali hrať staré vysušené babky. A potom po dvadsiatke, keď som porodila a začala som priberať, stvárňovala som vyžraté staré babky. Nikdy som sa na javisku nebozkávala, aj keď to boli ľúbostné scény, boli to také nevinné hry. K bozkávačkám nikdy nedošlo.

Tej erotiky teraz býva v divadlách viac. Neľutujete, že tomu tak nebolo aj v minulosti?

- Čo ja viem. Tej erotiky je naozaj viac. Vždy je však lepšie, keď si človek domyslí a nechá sa na jeho fantázii, čo by asi bolo keby... A dnes sa to všetko ukáže. Keď hovorím všetko, tak myslím všetko.

Po kom ste zdedili zmysel pre humor? Vy ste boli celá rodina taká veselá kopa?

- Nie. Mamička bola veľmi vážna, strašne rozmaznaná žena. Otec ju zbožňoval a usiloval sa splniť, čo jej videl na očiach.

Keď chcela poslankyňa Oľga Keltošová zdôrazniť, že pochádza z dobrej rodiny, tak hovorila, že nosila biele podkolienky. Čo nosievali mladé Koháryčky?

- My sme nosili ponožky.

Dúfam, že tiež boli biele?

- Aj. Ale inak všetkých farieb. Keď som však chodila do evanjelického gymnázia na maďarsko-rakúskom pomedzí v Köszegu, nosili sme rovnošatu a k nej čierne ponožky.

Keď už sme nahryzli do pani Keltošovej, čo si myslíte o ženách -političkách?

- Obdivujem ich, že to dokážu robiť. Strašne obdivujem aj učiteľky, aj krajčírky, že vedia ušiť z kusa látky pekné šaty. Alebo toho, kto vie opraviť televízor. A pri poslancoch obdivujem najmä to, že dokážu sedieť na zadku hodiny a hodiny. A pritom rozhodovať o dôležitých veciach. Ja by som to nikdy nedokázala. Keby som bola učiteľka, asi pozabíjam žiakov. Keby som bola opravár, chytím televízor a šmarím ho o zem. Keby som bola politička, tak by som mala v parlamente súkromný mikrofón, vykrikovala by som doňho a bila by som sa s niekým. Nevydržala by som tento úžasný psychický nápor. Ja aj vykrikujem - pred každou premiérou, že som mala ísť radšej robiť do zelovocu. Vždy mám strašnú trému.

Nehovorte. A predavačku v zelovoci ste už niekedy hrali?

- Nie, ale za to predavačku rýb áno. V Čechách v jednom filme, ale to museli rybu zabiť, lebo som nebola ochotná ju ani len chytiť do rúk.

Jeden váš kolega teraz robí ministra kultúry. Vás naozaj nikdy neťahalo do politiky?

- Nie, nie.

Čo si myslíte o umelcoch, ktorí sa dali na najvyššiu politiku?

- Keď sa im to páči a vedia to robiť, prosím. Veď je demokracia.

Vy ste ako baronesa Koháryová získali za socializmu titul zaslúžilá umelkyňa. Ako to išlo dokopy?

- Všetci herci sa bili o tituly. Na rozdiel odo mňa. Ja som o ne nebojovala, no dostala som jeden. A po novembri 1989 ich zaae takmer všetci vracali. Ja však nie. Mám pocit, že som ho nedostala za politickú aktivitu, ale za to, že som obstála ako herečka. A keď nájdem ten šúľok v skrini, tak sa vždy teším: Jéj, veď ja som zaslúžilá umelkyňa. Som na to pyšná.

Možno ľudia vás menej poznajú z iného hľadiska. Založili ste alebo iniciovali založenie nadácie Horizonty rodiny...

- Zdravotne pomáha rodinám, kde je telesne alebo mentálne postihnuté dieťa a má iba jedného z rodičov. A pomáhame aj domovom, kde sú umiestnené postihnuté deti.

Vás k tomu viedla aj osobná životná skúsenosť.

- Áno. Prežila som strašnú tragédiu. Zomrela mi jediná dcéra.

Dovtedy som strašne rada pozerala hrôzostrašné filmy, a tešila sa, ako sa v nich ktosi trápi. Ale potom sa všetko zmenilo. Milan Burza prišiel s myšlienkou, že by sme mohli založiť takúto nadáciu. Rada som na to pristala.

Ako sa stavajú ľudia, osobitne podnikatelia k vašim aktivitám v nadácii?

- Nie sú peniaze. Kde sa dá, vystupujeme zadarmo, aby sme dajaké peniaze do nadácie priniesli. Avšak je toho strašne málo. Samozrejme, dostávame od štátu nejakú dotáciu. Chodia nám potom listy: "Chceli by sme pre syna vírivú vaňu." Nuž, určite by mu to dobre urobilo, aj mne by to dobre urobilo... Veľmi mi pomáha Tamara Chlebová zo Slovenského rozhlasu, s ktorou sme dlhoročné priateľky a napriek tomu je na mňa veľmi prísna. Pán Burza je mimoriadne citlivý a veľmi vzácny človek, ktorý sa s vervou pustil do práce tejto nadácie. Robí to s takým zanietením, že mnohí by si mohli od neho zobrať príklad. Mladí ľudia nám pomáhajú. Mladá holička sa prihlásila, že by chcela telesne a mentálne postihnuté deti zadarmo strihať. Hlásia sa študentky, že by prišli do rodiny, aby rodič mohol ísť do divadla aspoň raz za uhorský rok. Nenadávajme na našich mladých ľudí!

Niekedy ste na divadelnej scéne improvizovali?

- V živote som nikdy neimprovizovala. Iba minule na predstavení Mníšky, kde sme zbierali finančné príspevky na pomoc domovom, som k replike "Dajte nám milodary!" pridala: Kto dvakrát dáva, rýchlo dáva.

S hosťom SLOVA sa zhováral Martin Krno

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984