Zaskočená ľudácka vláda

Situácia na frontoch 2. svetovej vojny sa v lete 1944 pre nacistické Nemecko veľmi komplikovala. Západní spojenci konečne otvorili dlho očakávaný druhý front, sovietska ofenzíva priblížila frontovú líniu k bývalým hraniciam Československa. Ešte donedávna verní Hitlerovi spojenci začali spriadať plány na pokiaľ možno bezbolestný prechod k víťaziacim mocnostiam.
Počet zobrazení: 2787

Situácia na frontoch 2. svetovej vojny sa v lete 1944 pre nacistické Nemecko veľmi komplikovala. Západní spojenci konečne otvorili dlho očakávaný druhý front, sovietska ofenzíva priblížila frontovú líniu k bývalým hraniciam Československa. Ešte donedávna verní Hitlerovi spojenci začali spriadať plány na pokiaľ možno bezbolestný prechod k víťaziacim mocnostiam.

Systém spojeneckých krajín sa nemeckým nacistom v horúcom lete 1944 začal rozpadávať ako domček z kariet. Rozhodovalo sa o tom, či po vojne bude tá-ktorá krajina patriť medzi víťazov alebo porazených. Ľudácka vláda v Bratislave, najmä vodca a prezident dr. Jozef Tiso akoby však nechápali medzinárodnopolitické a vojenské zmeny. Neustále sa nezmyslene držali spojenectva s Adolfom Hitlerom.

Čo vlastne bránilo Tisovi zmeniť stanovisko? K hlavným príčinám patrila jeho priam patologická nenávisť voči boľševizmu. V čase, keď bolo jasné, že to bude ZSSR a jeho armády, kto oslobodí územie Slovenska, bola neakceptovateľná. Ak bol pre Tisa v roku 1939 prijateľný Hitler, potom jeho odmietanie čo i len komunikácie s Josifom V. Stalinom sa javí ako nepochopiteľné. Jasné pritom je, že ako osoba bol pre Sovietov, ale aj pre ostatných spojencov neprijateľný. V lete 1944 však už nešlo o záchranu jednej skrachovanej politickej osobnosti. Išlo o omnoho viac - o záchranu a politické vykúpenie národa, ktorý práve ľudáci zatiahli do bahna kolaborácie s nacistickým Nemeckom.

Československo - za a proti

Ďalšou príčinou bolo, že počas existencie vojnovej Slovenskej republiky sa Tiso stotožnil s najradikálnejšími protičeskými postojmi. Tŕňom v oku mu bol predovšetkým Edvard Beneš. Tiso v tomto období odmietal obnovenie Československej republiky v jej predmníchovských hraniciach. Bol presvedčený, že má neustále podporu národa, že za ním pevne stojí armáda i polícia. Bol to omyl a nie jediný. V mocenskej špičke sa však našli aj inak uvažujúci. Hlavne minister obrany generál Ferdinand Čatloš, ktorý vedel vojensky zhodnotiť postavenie krajiny a pripravoval plán na prechod armády k spojencom. I on však vychádzal z mylnej predstavy o možnom zachovaní samostatného Slovenska. Politické vízie o samostatnom povojnovom Slovensku splietala aj skupina okolo niekdajšieho ministra zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského. Medzinárodná akceptácia čs. vlády v emigrácii protihiterovskými spojencami predurčovala osud Slovenska. Prišla na program jediná kľúčová otázka: Aké bude jeho postavenie v obnovenej Československej republike? Ľudáci na ňu nedokázali odpovedať, pretože sa týmto variantom ani nezaoberali. Bolo celkom zrejmé, že musia nastúpiť politické sily, ktoré dokážu akceptovať novú medzinárodnopolitickú a vojenskú situáciu, zmobilizovať národ a postaviť sa proti režimu, ktorý sa pred očami celého sveta kompromitoval úzkou spoluprácou s Hitlerom.

Slovensko sa od roku 1939 do leta 1944 radikálne zmenilo. Počiatočná eufória zo vzniku samostatnej republiky sa stretla s realitou vojnovej Európy. Ťaženie proti Poľsku a ZSSR po boku nacistického Nemecka nenašlo medzi obyvateľstvom skoro žiadnu podporu. Deportácie židovského obyvateľstva až na arizátorov prijal národ s nevôľou. Správy, ktoré prinášali frontoví vojaci o nacistických zverstvách na východnom fronte, boli desivé. Nacistické prehry na frontoch vojny obyvatelia Slovenska preto hlavne od leta 1943 pozorne sledovali. Štátny aparát, polícia i armáda presiakli odporom voči ľudáckemu režimu a spojenectvu s nacistickým Nemeckom. Historickou nevyhnutnosťou bolo spojenie protiľudáckych síl s rozličnou orientáciou. Stalo sa tak na sklonku roku 1943 podpisom Vianočnej dohody. Príprava ozbrojeného povstania, podľa pôvodných plánov, zladená s postupom oslobodzovacích armád, mohla začať.

Protektorove obavy

Situáciu pod Tatrami pozorne sledoval protektor Čiech a Moravy Karl Hermann Frank. Slovensko bolo pre neho podbruším protektorátu a Protektorát Čechy a Morava, ako s obľubou hovoril, nebol okupovaným územím, ale srdcom a súčasťou nacistickej ríše. Práve preto začal pripravovať jednotky na zásah proti Slovensku a neustále bombardoval Berlín, najmä Heinricha Himmlera, požiadavkami na okamžitý vojenský zákrok. Ľudáci dobre vedeli, že sa ich relatívna samostatnosť skončí po príchode okupačnej armády. Preto robili všetko pre to, aby aspoň oddialili túto nevyhnutnosť. Už 1. augusta vláda schválila podriadenosť slovenských jednotiek na východe svojho územia nemeckému vojenskému veleniu. Nemecký veľvyslanec v Bratislave Hans Elard Ludin však zároveň upozorňoval: "Je žiaduci pokyn skupine armád použiť Slovákov nie na boj, ale na výstavbu postavení a na zabezpečenie úloh v tylovom priestore."

Nedôvera nacistov voči slovenskej armáde vyvrcholila v prvých dňoch SNP odzbrojením východoslovenských jednotiek. To znamenalo narušenie plánov povstaleckého velenia, ktoré počítalo s tým, že dve východoslovenské divízie otvoria cestu Sovietskej armáde cez karpatské priesmyky. Akcie partizánov najmä na strednom a východnom Slovensku nacistov znepokojovali naďalej a rozhorčení boli aj z nečinnosti slovenskej armády a žandárstva. Ľudáci správy o napätej situácii v krajine bagatelizovali, no nacisti vedeli svoje. Bratislavská vláda priala 12. augusta ďalšie rázne opatrenie a vyhlásila štatárium. Podľa Alexandra Macha, ktorý vyhlášku podpísal, išlo jej prijatím iba o udržanie poriadku a pokoja, pretože: "... keby sme si ho sami neudržali, alebo nevedeli udržať, v záujme európskej pospolitosti boli by nútení prísť Oní, aby urobili, čo bolo našou povinnosťou". Ľudáci klamali sami seba, keď svoj krok zdôvodňovali: "Vyhlásenie stanného práva, ako je každému znalcovi slovenských pomerov jasné, nevyžiadali si vnútorné pomery, ale toto opatrenie vlády vyvolala všeobecná vojnová situácia."

Po 20. auguste sa ukázalo, že ľudácka vláda už nie je pánom situácie. Udalosti v Sklabini, Martine, Ružomberku, Brezne a na iných miestach Franka podnietili k razantnejším krokom a 27. augusta Himmlerovi telegrafuje: "Môj celkový dojem je, že Slovensko sa nachádza na prahu rozhodujúcich udalostí..." Protektor mal veľmi dobré informácie, intuícia ho nesklamala. Preto ďalej žiadal: "Podľa môjho názoru treba neodkladne konať." Ľudáci však mali v Bratislave jednu nezanedbateľnú oporu - nacistického veľvyslanca Ludina a ten do Berlína oznamoval: "Prezident ako aj minister Mach a generál Turanec žiadajú, aby sa teraz do krajiny neposielalo nemecké vojsko."

Príchod okupantov

Udalosti sa valili neuveriteľne rýchlo, nakoniec i Ludin musel rešpektovať nacistické záujmy na Slovensku. Naliehal na Tisu, aby súhlasil s príchodom nemeckých vojsk. Prezident rezignoval: "Tak nám potom nezostáva nič inšie, ako dať Nemcom ten odopretý súhlas na pomoc k udržaniu poriadku a pokoja, na ktorom nám toľko záležalo." Veľvyslanec sa rozprával s Tisom a večer tento rozhovor zhrnul v hlásení do Berlína: "Vysvetlil som mu, že rozvoj partizánskeho hnutia už nedovoľuje ďalšie otáľanie z našej strany a že treba okamžite premiestniť nemecké vojenské jednotky na Slovensko a nasadiť ich proti partizánom. Ďalej som mu predložil návrh ihneď demobilizovať nespoľahlivé slovenské oddiely. Dr. Tiso s mojimi návrhmi v zásade súhlasil."

Nacistické jednotky pripravené v protektoráte v ranných hodinách 29. augusta prekročili hranice Slovenska. Boli pripravené na rýchlu vyčisťovaciu protipartizánsku akciu, ktorá podľa ich veliteľa generála Gottloba Bergera mala trvať nanajvýš niekoľko dní. Na jeho prekvapenie sa zmenila na vleklú dvojmesačnú vojnu proti regulárnej armáde. V deň prechodu hranice totiž poverený veliteľ povstaleckej armády Ján Golian vyhlásil ozbrojený odpor proti postupujúcim okupantom. Ich príchod večer oznámil v rozhlase Čatloš: "Partizáni sú najväčší nepriatelia slobodného a pokojného Slovenska... Pomocou nemeckej armády ide každý statočný Slovák proti nim, aby sme sa partizánskej pliagy zbavili a čestne i slávne zachovali si našu slobodu i náš slovenský štát."

To, že ľudáci a nacisti využili Čatloša, aby oznámil príchod okupantov, bol prezieravý krok. Prejav zmiatol časť vojenských veliteľov, ktorí mali vedomosť o ministrových prípravách na prechod armády k spojencom. To dosvedčuje aj Ludinova správa do Berlína: "Keďže sa rozširuje povesť, že povstalecké hnutie slovenských oddielov vypuklo na rozkaz generála Čatloša, prehovorí Čatloš dnes večer do rozhlasu! Prejav napísal vyslanec Tido Gašpar."

Po omyloch klamstvá

Vypuknutie ozbrojeného povstania dávali ľudáci za vinu boľševikom, Čechom, Židom, akoby to nebola slovenská armáda, ktorá sa postavila proti postupujúcim nemeckým jednotkám a spolu so žandárstvom sa stala oporou povstaleckých síl. Tiso v rozhlasovom prejave 30. augusta márne opakoval: "Vyhlasujem, že príchod nemeckých jednotiek na Slovensko má jediný cieľ - zlikvidovať partizánsku čeliadku na Slovensku." To nebola partizánska čeliadka, ale armáda. Darmo za ním v emotívnom prejave apeloval generál Augustín Malár: "Kto má záujem, aby sa skoro mierové pomery na Slovensku zmenili na vojnové peklo? ... Teda späť! Ešte nie je neskoro, ešte sa všetko dá uhladiť, bez následkov pre vás a čo hlavné i pre Slovensko."

To už nebol omyl, ale klamstvo. Rozbehnutá mašinéria sa zastaviť nedala a ani beztrestnosť ľudáci zaistiť nevedeli. Na povstaleckom území moc prebrala Slovenská národná rada a na ostatnom okupanti, ktorým veľmi záležalo, aby časť zodpovednosti za protipovstalecké akcie prevzala HSĽS a najmä Tiso. A ten sa aj snažil. Jeho tajomník Karol Murín obvolával vojenské posádky a vyzýval ich k lojalite s ľudáckou mocou. Na ich strane však zostala jediná - nitrianska posádka, ktorá vytvorila základ Domobrany, nepodareného pokusu o obnovenie proľudáckej armády. V Trnave dokonca nadporučíka Karola Fraňa presviedčal sám Tiso: "Okamžite zastavte odpor!"

"Pán prezident, ak ste Slovák, poďte s nami. Dáme vám záruku, že sa vám v zajatí trnavskej posádky nič nestane."

"Ja nemôžem ísť s vami, ste boľševici."

V priebehu 1. septembra 1944 do Bratislavy dorazila nemecká jednotka Schill a za ňou jednotky SD a SIPO. Dohromady to bolo okolo tisíc mužov. Bratislavská vojenská posádka mala vyše sedemtisíc dobre vyzbrojených vojakov. Rázny zákrok povstaleckých jednotiek by bol ohrozil nielen nacistické jednotky, ale aj ľudácku vládu a prezidenta. Nacisti preto žiadali okamžité odzbrojenie posádky. Čatloš i generál Anton Pulanich odmietli takýto rozkaz napriek Tisovmu naliehaniu vydať. Ako neskôr Čatloš spomínal: "Tiso vtedy prehlásil, že rozkaz vydá on." V noci prezident odišiel na návrh nacistov do Viedne, kde bol hosťom Baldura von Schirach. Nacisti sa pri odzbrojovaní bratislavskej posádky nestretli s problémami. V bojovom denníku jednotky Schill sa píše: "Bratislava. Ešte v noci sme odzbrojili posádku. Sedemtisíc výborne vyzbrojených mužov. Nikto sa nám nepostavil na odpor."

Po návrate do prezidentského paláca ráno 2. septembra Tiso hľadal Čatloša. Dozvedel sa, že ušiel na povstalecké územie. Očividne ho to zaskočilo: "Toto je najväčšie sklamanie v mojom živote." Zostal zrazu opustený a jeho jedinou oporu sa stala paradoxne Hlinkova garda, s ktorou roky zvádzal mocenský boj. Musel prijať aj nacistické návrhy na zmeny vo vláde. Ludin prišiel s nimi najskôr za Murínom: "Doktor, ja som dostal z Berlína rozkaz, aby som nadiktoval vášmu prezidentovi, ktoré osoby má menovať do novej vlády." Tiso neprotestoval. Vládu vymenoval 5. septembra a v jej čele stál Štefan Tiso. Nacisti sa však najviac spoliehali na nového ministra obrany Štefana Haššíka a veliteľa Hlinkovej gardy Otomara Kubalu.

Autor je historik

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984