Súčasná slovenská ženská literatúra

Nech už teoretici argumentujú za alebo proti, vždy som verila a verím v isté - pravdaže, špecifické - poznávacie možnosti literatúry. A každý literárny text - nech sa už hovorí o "smrti autorského subjektu" z tých či oných pozícií - vnímam ako nesmierne subjektívnu výpoveď: o svete, v ktorom vypovedajúci žije, ale i o samotnom tvorcovi výpovede. Iste, v niektorom texte prevláda dôraz na prvú, v inom na druhú rovinu.
Počet zobrazení: 3277

Nech už teoretici argumentujú za alebo proti, vždy som verila a verím v isté - pravdaže, špecifické - poznávacie možnosti literatúry. A každý literárny text - nech sa už hovorí o "smrti autorského subjektu" z tých či oných pozícií - vnímam ako nesmierne subjektívnu výpoveď: o svete, v ktorom vypovedajúci žije, ale i o samotnom tvorcovi výpovede. Iste, v niektorom texte prevláda dôraz na prvú, v inom na druhú rovinu.

Svedčia o tom aj knižky troch slovenských autoriek, ktoré v prózach reflektujú, každá osobitým spôsobom, našu súčasnosť i nedávnu minulosť a ktoré by som rada odporúčala do pozornosti čitateľom SLOVA.

Bodnárovej "dvojoko"

Rukopis Jany Bodnárovej, príslušníčky strednej generácie našich súčasných autoriek, je nezameniteľný, východiskom pre jej poetiku je pobyt "na pomedzí" - či už ide o pomedzie slova/obrazu (videnia literárneho/filmového/výtvarného), či kultúry európskej/orientálnej (v prvej zakorenená, druhou očarovaná) alebo či ide o pomedzie vonkajška/ vnútra. Napokon samotná jej poetika je poetikou pomedzia, predovšetkým svetla/tmy, reality/preludu, povedaného/nedopovedaného, ale aj pomedzia žánrov.

Mnohé jej texty majú charakter výsostne "vizuálny", čo sa prejavuje nielen častou tematizáciou obrazu (výtvarného diela, filmu, fotografie), ale aj spôsobom vnímania - predovšetkým - videnia sveta a napokon i obraznosťou výpovede o ňom. Sú to vospolok jemne načrtnuté zmyslovo nasýtené skice, v ktorých autorka prenecháva dostatok priestoru pre dotváranie naznačeného, dopovedávanie a dointerpretovávanie načrtnutého. Neprekvapuje, že práve oko (fotoaparát, kamera) je najdôležitejším receptorom, ktorým bodnárovské postavičky vstupujú do sveta; je pre ne však aj "noetickým nástrojom", ktorým sa dá priblížiť ku skutočnosti. Oko, ktoré otvára brány do vonkajšej reality, ale aj oko, ktorým sa nazerá do reality vnútornej. Toto oko sa spája u Bodnárovej s dvojsmerným pohybom: od seba, i k sebe, presne tak, ako sa raz autorka vyznala: jej pozeranie je pozeranie jedným okom "von" a druhým "dnu". Takéto "dvojoko" nie je vo svojom videní obmedzované svetlom, vie nachádzať pôžitok aj v prítmí, v šerosvite, v hre tieňov, v strácaní a opätovnom nachádzaní tušených kontúr. Platilo to o jej predchádzajúcich prozaických knižkách, najmä o zbierkach poviedok Závojovaná žena a Blesko-svetlo/bleskotma, platí to aj o jej najnovšej knižke krátkych próz 2 cesty. Vo všetkých autorka smeruje čoraz výraznejšie k prelínaniu žánrov, textami (takmer experimentálnymi) otvára priestor viacžánrovosti vnútri jedného žánru.

Knižka 2 cesty (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1999) obsahuje dva minicykly krátkych próz, a to Chôdza v čase a Chôdza po úlomkoch skla. Zatiaľ čo texty zaradené do prvého cyklu príklonom k epickej línii pripomínajú skôr "ranú Bodnárovú" (zobrazuje sa v nich napríklad atmosféra politického dogmatizmu rokov 50- tych, násilná povojnová kolektivizácia na dedine, problém emigrácie či utečenectva), texty v druhom cykle majú skôr charakter útržkov záznamov, ktoré nie sú natoľko zviazané s konkrétnym sociálnym kontextom, sú akousi mozaikou náhodných fragmentov uvideného, precíteného a zažitého, akýchsi voľne posplietaných vizuálnych asociácií: nezadržateľných, prchavých, niekedy možno i málo zreteľných, vždy však minuciózne prepracovaných, sugestívnych. V oboch "chôdzach" Bodnárová priam čaruje so slovom, krehkým a ľahkým ako vtáčie pierko, a presa za /vážiacim: estetickou vybrúsenosťou, psychologickou pôsobivosťou.

Nové spoločenské pomery v ženskej literatúre

Pred tromi či štyrmi rokmi, keď som sa so známou americkou slovakistkou rozprávala o súčasnej slovenskej literatúre (najmä o ženských autorkách), prišla reč i na to, či (a ako) sa do našej prózy premietli spoločensko - politické premeny po roku 1989. Americká bádateľka vyjadrila sklamanie, že sa ešte nedozvedela o knihe, ktorá by hlbšie načierala do tejto témy a komplexnejšie stvárňovala posuny, k akým došlo v živote post-socialistickej spoločnosti. S podobnými konštatovaniami (podfarbenými vyčítavým tónom) som sa stretla aj zo strany niekoľkých západoeurópskych literátov a literátok.

Pri čítaní románu Daniely Příhodovej Nechajte ma žiť! (Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1998) som si nevdojak spomenula na tieto rozhovory. Hoci táto próza nie je komplexnou výpoveďou o našej prítomnosti - už len preto, lebo autorka sa v nej sústredila predovšetkým na negatívne javy, a teda môže pôsobiť jednostranne - celkom iste zachytáva nemálo nezanedbateľných signálov o podobách života v nových spoločenských podmienkach. Je to výpoveď o tom, ako môže byť náhle získaná sloboda v nepripravenej spoločnosti zneužívaná a ako môže prispievať k sociálnemu chaosu a hodnotovej nestabilite.

Autorka v románe rozvíja príbeh mladej Niky, ktorá sa po rozvode rodičov chystá postaviť na vlastné nohy. Na ceste za samostatnosťou je však pripravených priveľa nástrah a primálo oporných bodov. Nika trpí neukotvenosťou v spoľahlivých vzťahoch, ktoré dúfa nájsť v láske s kosovským Albáncom Ismedom, človekom pochybnej minulosti a ešte pochybnejšej prítomnosti. Tento vzťah sa však stane pre mladú ženu zdrojom znásobených problémov (finančných, emocionálnych, morálnych). Příhodová - príznačne - siaha po irónií až satire, aby na pozadí Nikinho príbehu vyslovila všeobecnú skúsenosť, ktorú získala naša spoločnosť v čase po páde opôn a otvorení hraníc. Autorka predstiera kritické obrazy dravých "pseudopodnikateľov", ale aj nemenej dravých "cudzích mafií" či príživníkov, ktorí podvádzajú, zneužívajú dôveru, najmä našich mladých žien. Román však nie je len deprimujúcou výpoveďou o bezmocnosti nášho občana, našej polície i momentálnej legislatívy voči najrôznejším výčinom týchto elementov.

Podľa môjho názoru je román Nechajte ma žiť! doposiaľ autorkinou najlepšou knihou, ktorá témou i spôsobom literárneho spracovania má predpoklady zaujať široké čitateľské okruhy.

Príťažlivé rozprávanie o citoch

Hoci Rút Lichnerová (nar. 1951) nemá na svojom konte veľký počet vydaných zväzkov, tým, čo napísala, nesporne zaujala v súčasnej slovenskej literatúre miesto medzi najpozoruhodnejšími autorkami strednej generácie. Upútala už svojimi predchádzajúcimi prózami - zbierkami poviedok - V Kremenisku (1989) a Šahíziho tabía (1994), v ktorých preukázala umenie psychologickej drobnokresby i umenie zachytiť úsporným náznakom svojráznu atmosféru priestorov, ktoré opisuje. Okrem prozaických knižiek vydala monografiu Jozef Kollár (1996), v ktorej odborne i ľudsky priblížila zložitú osobnosť nášho popredného maliara (zrasteného podobne ako autorka s Banskou Štiavnicou). K jej umeleckým aktivitám možno prirátať i niekoľko desiatok výstav z diel slovenských výtvarníkov, ktoré pripravila a zrealizovala v domácich i zahraničných galériách.

Novelou Slepá rybka (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 1998) autorka potvrdila, že literárna cesta, na ktorú sa vydala, nie je jednoduchá ani konvenčná, Lichnerová hľadá podoby textu, aby bol čo najautentickejší, ba vycítime i to, že píšuc ho, hľadá úporne i seba: svoju autorskú originalitu; robí tak s uvzatosťou a nekompromisne, i za cenu možných komunikačných problémov. Slepá rybka je žánrovo len ťažko jednoznačne zaraditeľná, táto próza o tvarovaní, zrení, zvnútornievaní protagonistky Lu, ktorú poznačuje osud otca-lekára, privádzajúceho na svet deti v celom okolí, účasťou na zrode povýšeného takmer na poloboha, ktorý sa však kvôli kádrovej nedokonalosti a následnej politickej perzekúcii stáva pred dcérkinými zaskočenými očami "Nikým". Zdá sa, že (aj) tento prvotný stret s absurditou, s možnou premenou prísneho, autoritatívneho poloboha - polostvori-teľa na "Nikoho" (stret, nevytrhnutý z celkovej atmosféry 50-tych rokov), bol najťaživejším a najskľučujúcejším zážitkom formujúcim Lu. Motív politického dogmatizmu, psychickej stiesnenosti, pretvárky spracúva Lichnerová nenásilne, akoby v pozadí deja, no i tak je v celom texte silne prítomný. Nie je to u nej motív nový, no tu sa stáva jeho zobrazenie ešte nástojčivejším, subjektívnejším a aj sugestívnejším. Lucia, odsúdená dorastať a dospievať s ťaživým vedomím, že absurdná premena, ktorú zaznamenala pri otcovi, sa môže hocikedy zopakovať (aj v jej vlastnom živote), si vypracúva obrannú stratégiu: postupné zľahostajnievanie k okoliu, usilovanie sa o vlastnú autonómnosť, nezávislosť na mienke druhých. Toto úsilie poznačuje spôsob, akým nadväzuje vzťahy i povahu samotných vzťahov a napokon poznačuje i celý jej životný príbeh. Ako základný problém vnímam v tejto súvislosti hľadanie hranice miery, prítomné v otázkach, ktoré si kladie protagonistka novely: pokiaľ možno zotrvávať na vlastnej autonómnosti, originalite, nezávislosti, a nevyvliekať sa pritom z väzieb s inými, nestrácať schopnosť porozumieť im?

Slepú rybku možno však vnímať aj ako text o texte, o jeho genéze i tvarovaní. Je to text reflektujúci sám seba, ale i vzťah k svojmu (v danom prípade čitateľskému) okoliu, a to predovšetkým s ohľadom na vlastnú komunikovateľnosť. Som presvedčená, že mnohí z tých, ktorí za týmto textom siahnu, budú mať z neho estetický a aj intelektuálny pôžitok.

Rôzne témy, perspektívy i poetiky. A predsa pri čítaní týchto próz cítime, že sú o tom, čo máme nažité a precítené aj sami: hovoria o nás a o našom svete, o tomto priestore, s ktorým sme aj my zrastení, ktorý dôverne poznáme a ktorý nám stojí za to, aby sme o ňom premýšľali - i na základe prečítaného.

Autorka je prozaička, literárna kritička a filozofka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984