Úzky chodník k budúcnosti
Desať rokov od pádu režimu označovaného za komunistický prichádza kresťanskodemokratický vodca Ján Čarnogurský s iniciatívou zriadiť úrad na vyšetrovanie zločinov komunizmu.
Čarnogurský je človek vzdelaný, história je preňho naozaj magistra vitae (učiteľka života), a preto si nemohol nevšimnúť nálady obyvateľstva našej krajiny. Sociologické sondy, z ktorých vyplynulo, že vyše polovice občanov považuje minulý režim za lepší ako súčasný, prieskumy verejnej mienky v susednej Českej republike, ktoré hovoria o sile komunistickej strany, a v neposlednom rade zhoršujúce sa životné podmienky obyvateľstva u nás ho presvedčili, že tieto fakty sa nedajú politicky nereflektovať. To je onen skrytý motív, ktorý je za iniciatívou zriadiť úrad na vyšetrovanie zločinov komunizmu. Ak vychádzame z vývoja hospodárstva, ak si všimneme, že sa nevytvorila báza schopná v najbližšom čase produkovať, že záchranu vidia politici v privatizácii zvyšného majetku a bánk, je zrejmé, že väčšina obyvateľov ešte viac schudobnie. No a ak sú podmienky na život neznesiteľné, nastáva radikalizácia, ktorú demokratické inštitúcie bez použitia násilia zvyčajne nezvládnu. Z histórie vieme, že práve v takom čase sa i "umiernení" vodcovia pod tlakom okolností vytrácajú a prepúšťajú miesto nekompromisným bojovníkom, alebo sa sami takýmito kopijníkmi stávajú. A nielen vodcovia, i dovtedy umiernené politické zoskupenia miznú zo scény, aby prepustili miesto búrlivým lavínovitým hnutiam či stranám, alebo sa na takéto sami premenia. V takých časoch sa opäť listuje v dielach, označených za dávno prekonané a neplatné. Zelený je strom života... Čarnogurského inštitút má byť zdvihnutým prstom, školiteľským strediskom, pripomínajúcim, čo by sa stalo, ak by takéto pomery zvíťazili.
Dlhodobým cieľom Jána Čarnogurského je ukotviť KDH a jeho konzervatívne hodnoty, ktoré považuje za jedine správne a jedine na Slovensku možné. Neznižuje sa k tomu, aby iné princípy zakazoval, on ich iba cieľavedome vytesňuje. Spomínaný inštitút je jedným z takýchto prostriedkov. Ak sa proti jeho zriadeniu postaví ktorákoľvek strana, bude musieť na verejnosti svoj postoj obraňovať. Čarnogurský vie, že kto sa musí brániť, ten je samozrejme v defenzíve. Druhou, nemenej závažnou vecou je fakt, že sa pod pláštik spravodlivého mravného odsúdenia násilia dá veľmi dobre ukryť i odsúdenie akéhokoľvek hľadačstva lieku na bolesti nášho pozemského žitia - a to je ten najhlbšie ukrytý záujem konzervatívneho politika. Netají sa, že za zlý stav sveta viní - v takom akademickom zmysle, ako povedal - ľavicových intelektuálov a liberálov, ktorí vymysleli podľa neho umelé ideológie - komunistickú a liberálnu. Myslím si, že svojou iniciatívou nehľadí do minulosti - naopak. Práve preto bude zaujímavá reakcia liberálnej ľavice, ktorá má hľadačstvo v popise práce. (Reakcia komunistickej ľavice je už známa. Žiada, aby sa rovnako zriadil inštitút na vyšetrovanie zločinov kapitalizmu.)
Zámer zriadiť desať rokov po prevrate ústav na vyšetrovanie zločinov komunizmu nie je vedený krvilačnou snahou po osobnej pomste. Na svetlo sveta ho paradoxne vyvolávajú nálady ľudí proti súčasnému režimu a príklon k minulému. Čarnogurský vie, že to nie je nostalgia v duchu frázy - to preto sa nám zdá ten čas taký krásny, lebo sme boli mladí - ale že sa väčšina ľudí má horšie ako pred desaťročím a tak skoro sa lepšie mať nebude. Nový úrad bude mať kdesi vo svojom srdci napísané posolstvo: "Neopovážte sa myslieť inak, ako myslíme my, konzeravtívci, lebo sa stanete zločincami, ako boli títo, ktorých vyšetrujeme!" V Čechách podobný úrad usilovne vyšetruje a vznáša obvinenia (z času načas ozaj originálne - len si spomeňme obvinenie z vlastizrady Zdeňka Mlynářa) už niekoľko rokov. A preferencie KSČM utešene rastú. Takže liek proti "blbým náladám" bude niekde inde.
Autorka je spisovateľka a publicistka
