Reklama
Zľavy na reštaurácie v Bratislave
Reklama

Odluka jediné demokratické riešenie

Otázka vzťahu cirkví a štátu ostáva u nás stále otvoreným problémom. Znepokojenie však musia vyvolávať hlasy (dokonca z oficiálnych miest), že treba prijať iní riešenie problému.
Počet zobrazení: 476

Otázka vzťahu cirkví a štátu ostáva u nás stále otvoreným problémom. Znepokojenie však musia vyvolávať hlasy (dokonca z oficiálnych miest), že treba prijať iní riešenie problému.

Požiadavka odluky cirkví od štátu nie je nová. Objavuje sa už v programe vlády prvej ČSR a v prvej polovici dvadsiatych rokov sa na pôde parlamentu viedol o ňu ostrý zápas. Poslanci zvádzali medzi sebou nemilosrdné bitky a neraz predviedli okolo otázky odluky aj teatrálne vystúpenia.

Hoci zakladatelia štátu Masaryk a Beneš boli známi bojovníci proti klerikalizmu, československá vláda postupne upustila od svojich sľubov a vzdala sa pôvodného plánu odluky. Naopak, cirkvám sa vrátili ich majetky a navyše sa im poskytli štátne dotácie. Parlament prijal v roku 1926 tzv. kongruový zákon, ktorý zaviazal štát vyplácať zo štátnej pokladnice na platy duchovenstva okolo 120 miliónov Kčs ročne. Takže konečným výsledkom cirkevnej politiky vtedajších vlád bolo to, že namiesto odluky došlo k užšiemu spojeniu a upevneniu zväzkov medzi štátom a cirkvami - k posilneniu ich vplyvu v spoločnosti.

V čase vojnového slovenského štátu v rokoch 1939-1945 katolícka cirkev získala privilegované postavenie, iné cirkvi boli nanajvýš trpené a niektoré dokonca zakázané (napr. bratská cirkev). Občania bez vyznania boli diskriminovaní.

Ani v čase bývalého socialistického zriadenia sa požiadavka odluky cirkví od štátu (de jure) neuskutočnila, aj keď sa z hľadiska marxistického učenia náboženstvo považovalo za súkromnú záležitosť každého občana. V rámci riešenia náboženskej otázky (hlavným cieľom bolo zbaviť cirkvi ekonomickej a politickej moci) sa štát zaviazal pravidelne platiť duchovenstvo a poskytovať aj finančné prostriedky na uspokojovanie náboženských potrieb veriacich. Tento neodlukový model umožňoval síce štátu robiť určitú kontrolu nad činnosťou cirkví (čo bol hlavný zámer tohto modelu), ale práve to vyvolávalo v duchovenstve a u veriacich nevôľu a dokonca úsilie o dôslednú odluku. Za dôslednú odluku cirkví od štátu vytrvale bojovala tajná i oficiálna cirkev na čele so svojimi hlavnými predstaviteľmi kardinálom F. Tomáškom a Mons.J.Korcom. S ich vedomím a podporou bola koncom roku 1987 a v prvej polovici roku 1988 zorganizovaná podpisová akcia s názvom "Podnety katolíkov na riešenie situácie veriacich v ČSSR", vo verejnosti známa ako "31 požiadaviek veriacich", ktorú údajne na Slovensku podpísalo vyše 500 000 občanov. Ako hlavná požiadavka sa na prvom mieste uvádzala odluka cirkví od štátu. Citujem: "Základnou našou požiadavkou je odluka cirkví od štátu, z ktorej by vyplývalo, že štát sa nebude miešať do organizácie a činnosti cirkví. Z tejto základnej požiadavky vyplýva väčšina našich ostatných návrhov..." Pre lepšie pochopenie problematiky odluky či neodluky treba ešte uviesť, ba aj zdôrazniť, že k záveru, že štát a cirkev sú na sebe nezávislé a autonómne inštitúcie, dospel aj 2. vatikánsky koncil, ktorý sa konal v rokoch 1962-1965 (dokument Gaudium et spes).

Nakoniec treba evidovať fakt, že po novembri 1989 cirkvi od požiadavky odluky odstúpili. Od samého začiatku transformácie našej spoločnosti začali spochybňovať aj samotný pojem odluky: naraz pre ne zastaral a vraj už neponúka uspokojujúce riešenie vzťahu medzi štátom a cirkvami, naraz nezodpovedá modernej dobe a vraj viac-menej už patrí minulosti. Dnes vraj už cirkvi majú plnú slobodu a preto nie je aktuálne uvažovať o nejakých zmenách doterajšieho stavu.

Riziká neprijatia princípu odluky

Po vzniku samostanej Slovenskej republiky v roku 1993 sa problém riešenia vzťahu štátu a cirkví spolitizoval. Cirkvi sa stali subjektom i objektom tohto zápasu. Lenže, ako ukazuje nedávna minulosť, hocaké zapojenie cirkvi do politického života a jej úzke vzťahy so štátom, sa nakoniec postavia proti nej samotnej.

Celý problém na Slovensku komplikuje okolnosť, že značná časť obyvateľstva (okolo 63%) sa hlási ku katolíckej cirkvi. Lenže možno si na základe tejto okolnosti, na úkor iných cirkví či náboženských spoločností, nárokovať privilegované postavenie? Nedemokratickou by tiež bola požiadavka dopĺňať súčasný právny poriadok štátu cirkevnými predpismi, povyšovať cirkevné právo na úroveň štátneho, či ho dokonca klásť nad neho (napr. v oblasti rodinného práva). Rovnako by nebolo demokratické poskytovať majetkové či iné privilégiá (napríklad v oblasti školstva). Vyskytuje sa totiž požiadavka, aby sa cirkvám uznalo postavenie verejnoprávnych inštitúcií.

Našu spoločnosť tvoria skupiny ľudí rôzneho svetonázoru a vierovyznania. Privilegovanie jednej skupiny automaticky vedie k diskriminácii iných skupín. Odstrašujúcim príkladom môžu byť skúsenosti z dávnej i nedávnej minulosti. Moderná spoločnosť sa formovala v boji za slobodu svedomia a náboženskú i svetonázorovú toleranciu, to znamená pluralitu ideí, myšlienkových prúdov, konfesií i iných náboženských názorov. Pokiaľ sa nejaké náboženstvo či politická ideológia presadzovali násilím, malo to katastrofálne dôsledky nielen pre inakšie zmýšľajúcich, ale tieto metódy sa nakoniec obrátili proti tým, čo ich používali.

Autor je vysokoškolským pedagógom vo výslužbe

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama