Reklama
Reklama

Slovenskej ľavici chýba vízia

Je všeobecne známe, že pred novembrom 1989 ste mali kontakty so slovenským disentom. Považovali ste sa vy sám za disidenta? - Je mi to dosť cudzie slovo. Mal som vždy ľavicové postoje, hoci som jednoznačne stál proti režimu. Bol som prenasledovaný z kádrových dôvodov.
Počet zobrazení: 891

Boris Zala

Štyridsaťpäťku oslávili 9. decembra. Práve vtedy - v roku 1954 - sa narodil v Zlatých Moravciach. Postupne býval v Novej Bani, Veľkej Máni, Nových Zámkoch, až napokon zakotvil v Bratislave. Tu v r. 1979 absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského, kde neskôr obhájil aj vedecké tituly doktora filozofie a kandidáta vied. V r. 1981 krátko zamestnaný na Ústave filozofie a sociológie SAV, odkiaľ bol "odídený" z politických dôvodov. Nasledovali rozličné robotnícke a referentské zamestnania. V rokoch 1984 až 1990 vedecký pracovník vo Výskumnom ústave sociálneho rozvoja a práce, v prvej polovici r. 1990 vedúci sekretariátu predsedu SNR, jej poslanec a predseda výboru pre bezpečnosť. Od volieb v r. 1990 dodnes odborný asistent na FF UK. Od októbra 1994 do marca 1992 predseda SDSS, kedy sa vzdal funkcie v prospech A. Dubčeka. V októbri 1994 bol náhradník za poslanca NR SR za Spoločnú voľbu. V rokoch 1997 a 1998 spoluzakladateľ a predseda Správnej rady Aliancie za etiku novinárov. Napísal niekoľko publikácií, desiatky štúdií a článkov v odborných časopisoch a zborníkoch. Na jar 1999 sa neúspešne uchádzal ako nezávislý kandidát o post prezidenta SR.

Je všeobecne známe, že pred novembrom 1989 ste mali kontakty so slovenským disentom. Považovali ste sa vy sám za disidenta?

- Je mi to dosť cudzie slovo. Mal som vždy ľavicové postoje, hoci som jednoznačne stál proti režimu. Bol som prenasledovaný z kádrových dôvodov. Dva razy ma vyhodili zo zamestnania. Po istý čas som bol robotníkom.

Prečo ste vôbec išli študovať ideologický predmet - filozofiu, keď bolo jasné, že so svojou kádrovou škvrnou sa vo vtedajšom režime nebudete môcť uplatniť vo svojom odbore?

- Toto je otázka kádrovníkov za komunistického režimu. Ja som šiel študovať filozofiu ako takú, jednopredmetový odbor, nie dajaký výlučný ideologický smer, nejakú komunistickú ideológiu. Chcel som byť vedcom, a nie ideologickým pracovníkom. Musím však povedať, že mi vždy boli sympatické ľavicovo orientované filozofické smery, počnúc Marxom cez Lukácsa a Gramsciho trebárs k Frankfurtskej škole.

Súhlasíte s názorom, že na Slovensku existoval iba katolícky disent? Dnes sa už za disidenta vyhlasuje skoro každý...

- Pre mňa je to trocha teoretická otázka. Pred novembrom 1989 tu existovalo niekoľko skupín ľudí, ktorí boli proti vtedajšiemu režimu. Niektorých motivovalo to, že mali úplne iné ideologické postoje, ako boli vtedajšie oficiálne - napríklad katolíci. Bola tu aj časť osemašesťdesiatnikov, obetí normalizačných čistiek, ktorí prešli na liberálnejšie pozície. A nezabúdajme ani na viacerých reformne orientovaných komunistov, chápajúcich nevyhnutnosť zmien, ktorých postoje sa blížili k sociálnodemokratickým. Našli sa však aj komunisti, čo nesúhlasili s vtedajším straníckym vedením preto, lebo ho tvorili zostarnuté a dogmaticky orientované osoby, a želali si, aby sa u nás začali uplatňovať podobné reformy ako v bývalom Sovietskom zväze, pretože im bola jasná neudržateľnosť vtedajšieho ekonomického a politického systému.

Takže je tu vlastne otázka, čo bol vtedy disent. Publicista Miloš Žiak v časopise OS o vás hovorí ako o politickom samoraste, ako o niekom, kto k skupine disidentov ani nepatril. Ako to s vami teda bolo?

- Nespomínam si presne, čo Žiak tvrdí. Nejde o otázku samorastu. Jednoducho, keď sa v roku 1988 už definitívne ukázalo, že vtedajšie vedenie komunistickej strany nebolo schopné sa ani len pokúsiť o také reformy, aké realizoval v ZSSR Gorbačov, bolo sa treba proti nemu jednoznačne a radikálne postaviť. Začal som spolupracovať s niekoľkými skupinami, k jednej z nich patril aj Miloš Žiak. Už som spomínal, že k inému zoskupeniu patrili osemašesťdesiatnici, k ďalšiemu zelení. Nadviazal som kontakt i so skupinou okolo Milana Šimečku staršieho, okolo Jána Langoša a potom aj okolo Františka Miklošku.

Stretávali ste sa vtedy aj s Petrom Weissom?

- Áno.

Ako na vás vtedy pôsobil?

- Pre mňa bol Weiss predstaviteľom typu mladého reformného komunistu, ktorý si úprimne želal značné zmeny. Už vtedy som sa domnieval, že spolu s Paľom Kanisom dokáže otvoriť komunistickú stranu pre reformy.

Vnímali ste Weissa pred novembrom 1989 ako možného predstaviteľa krídla, ktoré uskutoční transformáciu KSS?

- Videl som v ňom reformného komunistu skôr gorbačovovského typu. Spolu s Kanisom vtedy podporovali líniu prestavby, glasnosti a demokratizácie spoločnosti. Lenže medzi demokratizáciou a demokraciou je značný rozdiel.

Kde vás zastihol november 1989?

- Nemali by ste sa radšej spýtať, kde som ja zastihol november 1989? Zastihol ma v húževnatej práci s disentom. Zväčša sme sa stretávali v Langošovom byte, potom pri konzultáciách a príprave istých vecí s Jánom Budajom a s ostatnými skupinami, ktoré som spomenul...

Súhlasili ste s vtedajšími Langošovými názormi?

- Pokiaľ išlo o nevyhnutnosť zmeny režimu, názory všetkých skupín boli skoro rovnaké. Neexistovala však úplná zhoda v programovej sfére, ale to vtedy nemalo kľúčový význam. Najdôležitejšie bolo pevne sa postaviť proti režimu. Vtedy som mal názor, že na Slovensku je situácia lepšie pripravená ako v Česku, pretože u nás sa bude môcť vytvoriť širšia opozícia. V Čechách bol síce podstatne lepší disent, ale už nie taká dobrá a široká opozícia.

Charakterizovali ste sa vždy ako ľavicovo orientovaný, no rovnako zdôrazňujete aj národný akcent. Prejavovalo sa to aj vtedy? V disente boli predsa aj čechoslovakisticky orientované skupiny.

- Ale to sa v roku 1989 neprejavovalo. Pravda, o novom štátoprávnom usporiadaní sa diskutovalo, veď sa hovorilo o novej ústave. Všetci sa zhodovali, že by sa vzťahy medzi Českou a Slovenskou republikou mali riešiť na základe princípov rovnosti a spravodlivosti. Decentralizačné snahy sa v disente považovali za útok proti komunistickému princípu centralizovanej moci. Všetci sme sa zhodovali, že vtedajšie štátoprávne usporiadanie treba zmeniť na reálnu a normálne fungujúcu federáciu.

V roku 1990 vás kooptovali do Slovenskej národnej rady. Kto vás navrhol?

- V tom čase, podľa zákona, kooptáciu nových poslancov navrhovala VPN. Ja som požiadal, aby som mohol figurovať ako poslanec za Sociálnodemokratickú stranu na Slovensku. Za sociálnych demokratov sa vtedy podarilo presadiť troch poslancov. Ja som sa stal predsedom Výboru SNR pre obranu a bezpečnosť a členov Predsedníctva SNR.

Kým ste sa nestali poslancom, boli ste šéfom sekretariátu predsedu parlamentu Rudolfa Schustera. Aký ste mali vtedy naň názor?

- Pozeral som sa naňho ako na osobnosť, ktorá mala dôležitý post v SNR. Parlament mal pripraviť podmienky pre formovanie demokratického režimu. Teraz sa často história rokov 1889 a 1990 - až do volieb - vykresľuje, ako by to bola výlučne história VPN. Nie je to pravda. Je to aj história vlády národného porozumenia a novej Slovenskej národnej rady. Bez snemovne, ktorá prijímala zákony utvrdzujúce zmeny, by sa nebolo nič udialo. VPN vtedy reálne pri moci nebola. Zdôrazňujem, prechod k pluralitnému systému sa pripravoval predovšetkým v parlamente. Bola to veľmi zaujímavá práca a Rudolf Schuster vynikajúco splnil túto úlohu. Zriadil ako poradcovský tím asi štyroch ľudí. Každý deň zadal úlohy a večer si vypočul návrhy na riešenie, urobil z toho závery a prijal politické rozhodnutia. Myslím si, že si v tomto čase viedol veľmi dobre. Musím mu však čosi pripomenúť - namiesto rozlúčkovej večere nás pozval na kofolu a šalát.

Dosť sa komentovala vaša požiadavka, aby hranica vstupu do SNR nebola päť, ale iba tri percentá. Považovalo sa to síce za lobovanie v prospech sociálnej demokracie, ale vďaka prijatiu vášho návrhu sa do SNR dostala vtedajšia Demokratická strana. Aký je váš dnešný názor?

- Dnes mám opačný názor. Kvórum treba udržať na piatich percentách, je to obvyklý európsky štandard. Vtedy som samozrejme chcel dostať sociálnu demokraciu do parlamentu, ale znížené kvórum malo tiež napomáhať vytváraniu politickej plurality. Bolo vhodné, aby politické spektrum v parlamente bolo čo najširšie. Vtedy sa mi to videlo adekvátne.

Už o histórii vzniku Strany sociálnej demokracie na Slovensku sa zjavujú isté dezinformácie. Ako by ste popísali jej vznik a svoju cestu do nej? Veď vtedy sa formovala Strana demokratického socializmu, ktorá mohla byť tiež príťažlivá pre ľudí s ľavicovými názormi. Napríklad istú úlohu pri formovaní tejto strany zohral Alexander Dubček i Vladimír Mečiar.

- Kontakty so Stranou demokratického socializmu som odmietal. Zdalo sa mi, že združuje ľudí, ktorým šlo výlučne o rehabilitáciu obrodného procesu roku 1968. No v roku 1989 predsa vládla úplne iná situácia. Môj kontakt so sociálnou demokraciou sa začal tak, že niekedy na konci novembra 1989 mi jeden z tu prítomných redaktorov povedal, že v budove SVŠT sa stretáva skupina ľavicovo zmýšľajúcich so starými sociálnymi demokratmi a že by tam bolo vhodné ísť.

Samozrejme ste tam išli...

- Áno. Dôležité bolo, že sa na tomto stretnutí zúčastnil poradca Bruna Kreiského a predstaviteľ exilovej sociálnej demokracie Přemysl Janýr. Vďaka nemu sa nadviazali kontakty s rakúskou sociálnou demokraciou. Potom sa 4. decembra stretli zástupcovia z Banskej Bystrice a Košíc. Tam sme rozhodli o organizačnej samostatnosti slovenskej strany, pretože niektoré skupiny, napríklad z východného Slovenska, nadväzovali priame kontakty s Prahou. Potom sa na stretnutí zástupcov všetkých skupín zo Slovenska 3. januára 1990 dohodlo, že sa pripraví obnovovací zjazd.

SDSS vznikala teda v nadväznosti nielen na stranu, ktorá na Slovensku existovala od začiatku storočia, ale aj na tú, ktorá sa zrodila po 2. svetovej vojne. Komunisti začali už v roku 1945 porušovať záruky, ktoré dali sociálnym demokratom na zlučovacom zjazde v septembri 1944. Pri obnove sociálnej demokracie v roku 1990 sa zdôrazňovala táto organizačná kontinuita.

- Súhlasím. Toto konštatovala aj preambula prvých stanov obnovenej strany.

Sociálnym demokratom sa samostatne podarilo dostať do parlamentu iba jediný raz a to pod vedením Alexandra Dubčeka. Pred ním ste SDSS predsedal vy a práve vy ste presvedčili Dubčeka, aby sa stal vaším lídrom.

- Predsedom SDSS som bol okolo dvadsať mesiacov. Za ten čas strana zaznamenala nepochybný vzostup a do toho rátam aj príchod Alexandra Dubčeka. Proces jeho vstupu do SDSS bol veľmi zložitý a ťažký. Bol výsledkom mojej politiky, v ktorej sa udialo niekoľko zaujímavých vecí. Nie všetci v strane súhlasili so vstupom A. Dubčeka.

Pamätali si nešťastný pelendrekový zákon, ktorý Dubček podpísal v auguste 1969?

- Nielen to. Bol to predsa menovite Dubček, kto v roku 1968 zabránil obnove sociálnej demokracie počas obrodného procesu.

Môžete menovať ľudí, ktorí sa stavali proti jeho vstupu do SDSS?

- Nie sú to známe osobnosti, ale v strane mali vplyv. Boli to sociálni demkrati väznení za bývalého režimu, ale aj mladší ľudia. Napríklad veľká časť východoslovenskej organizácie. Lenže počas môjho predsedníctva preferencie SDSS narástli z dvoch na päť percent. Myslím si, že by jej vplyv narástol ešte viac, ak by nedošlo k zlomu v roku 1992, keď v sociálnej demokracii získali prevahu čechoslovakistické sily. Pre ne vplyv SDSS upadal smerom k minimálnym preferenciám. Tu je aj jadro môjho sporu s Jaroslavom Volfom. V živote som s ním nemal osobný konflikt.

A čo Dubček?

- Môj spor sa začal vtedy, keď predstavitelia týchto síl tlačili na Dubčeka, aby zachraňoval federáciu. Ja som tvrdil, že Dubčeka musíme pripravovať na funkciu prezidenta, aby mal kľúčovú úlohu v boji o demokraciu na Slovensku. Hrozilo totiž, že vznik samostatného štát zneužijú protidemokratické sily, aby sa drali k moci. To bola tému, o ktorú sa v SDSS viedol zápas. Opakujem, Volfova skupina chcela zachovať federáciu.

V tejto súvislosti sa však hovorí, že ste sa s Dubčekom dostali do ostrých konfliktov.

- S Dubčekom som nikdy nemal vôbec žiaden spor. Pravda, Dubček sa ocitol medzi dvoma mlynskými kameňmi. Informovali ho z jednej a potom z druhej strany, no keď som po parlamentných voľbách v roku 1992 podával demisiu na funkciu prvého podpredsedu strany, tak ju Dubček neprijal. Samozrejme, že pri riešení konkrétnych otázok sme občas nemali rovnaký názor, ale k zásadnému konfliktu medzi nami nedošlo. Niektorí ľudia ho však "hecovali" a chceli tento konflikt vyvolať.

Aký bol Dubčekov postoj k tomu, že by mal byť prezidentom samostatnej Slovenskej republiky?

- Ja som s ním o tejto veci hovoril. Podľa môjho dojmu jeho názor bol v tomto smere pozitívny. Avšak jeho vnútorná neistota spočívala v tom, že podľa väčšiny prieskumov verejnej mienky si okolo 60 percent respondentov želalo zachovať spoločný štát. Takže bol stále presvedčený, že k rozdeleniu federácie nedôjde.

Dubček bol odporcom úzkej spolupráce SDSS a SDĽ. Je pravda, že to bolo na nátlak Willyho Brandta?

- Bolo to zložitejšie. Proti tejto spolupráci sa západní sociálni demokrati nestavali. Ja sám som o tom s Brandtom niekoľko ráz hovoril. Radikálne proti tomu bolo vtedajšie Horákovo vedenie ČSSD. Želali si koalíciu ČSSD a SDSS, Dubčeka chceli za lídra celého česko-slovenského sociálnodemokratického hnutia. Mne osobne sa podarilo Dubčeka presvedčiť, aby išiel iba so slovenskou sociálnou demokraciou.

Teda to bol nátlak ČSSD?

- Áno, nepodarilo sa mi Dubčeka presvedčiť, aby sa nezrušila už dohodnutá koalícia s SDĽ. Tu podľahol Horákovmu nátlaku. Ten veril, že ČSSD získa aspoň pätinu hlasov, no skončilo sa to inak. Dubček pod Horákovým nátlakom kandidoval do Federálneho zhromaždenia ČSFR, lebo sa mi ho nepodarilo presvedčiť, aby kandidoval do SNR. Podporu ČSSD Dubček považoval za významnejšiu ako podporu SDĽ. Potom sa ukázalo, že išlo o chybnú kalkuláciu. Ľavicovým demokratom však Dubček vyčítal, že reformní komunisti z roku 1968 pri transformácii KSS nedostali dostatočnú satisfakciu.

V novembri 1994 počas onej dlhej parlamentnej noci ste údajne ako poslanec za Spoločnú voľbu hlasovali spolu s HZDS.

- Nehlasoval som spolu s HZDS, ale tak, ako som považoval za správne. Išlo o dve pre mňa zásadné otázky. Hlasoval som proti tomu, aby bol Ján Langoš v Ústavnoprávnom výbore NR SR. Langoš bol navrhovateľom lustračného zákona, ktorý som považoval za protiústavný. Preto som si myslel, že nemá oprávnenie byť v tomto výbore. Po druhé, nesúhlasil som, aby Béla Bugár bol v branno-bezpečnostnom výbore, pokiaľ nebudú garancie, že jeho strana nepožaduje územnú autonómiu pre maďarskú menšinu. S trochou irónie možno povedať, že v týchto prípadoch HZDS hlasovalo, ako som hlasoval ja.

Položme tú otázku teda inak. Aké boli vaše vzťahy k Vladimírovi Mečiarovi?

- Je to dlhá história. S Mečiarom som sa zoznámil vo februári 1990, keď sa stal ministrom vnútra. Boli sme vlastne konkurenti. Už som spomínal, že som stál na čele výboru pre obranu a bezpečnosť. V tom čase dal Mečiar zatknúť niekoľko vysokých funkcionárov KSS, napríklad Petra Colotku a Vasila Biľaka. Ja som dbal aj v tomto prípade, aby sa dodržali zákony a nedošlo k zneužitiu moci. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 mal Mečiar záujem, aby som mu robil poradcu. Záujem prejavil ako preseda vlády, s HZDS to nemalo nič spoločné. O tejto veci sa začali konzultácie. Prejavil som istú ochotu a o tejto záležitosti som informoval vedenie SDSS. Nakoniec, keďže nedošlo k dohode o formách práce, a zámer sa neuskutočnil.

A čo vystupovanie v STV?

- Keď bol riaditeľom STV Jozef Darmo, mal som svoju reláciu Na koreň veci. Počas roka, keď som túto reláciu robil, nik z STV mi do nej nezasahoval. Situácia sa zmenila, keď nastúpil Igor Kubiš. Ja som potom odmietol reláciu robiť aj preto, lebo pokračovali Utajení svedkovia. Pokiaľ ide o účasť na reláciách Ako ďalej, pán premiér?, zúčastňoval by som sa na nej, keby bol premiérom trebárs i Ján Čarnogurský alebo Mikuláš Dzurinda. Je to služba verejnosti.

Aké boli príčiny vášho rozchodu so sociálnou demokraciou?

- Jednu som už spomínal. Ďalšou bola Volfova koncepcia, ktorú by som nazval parazitizmom. Totiž, aby SDSS ostala malou stranou a svoje meno a medzinárodné pozície využívala tak, že by sa pridala k niekomu silnejšiemu, či už k SDĽ alebo SDK. Mal som predstavu budovania strany, ktorá by sa usilovala získať aspoň desatinu voličov.

Vám sa pripisuje vina za veľké zadĺženie SDSS.

- Všetky revízne komisie konštatovali, že to tak nie je. Zadĺženie vzniklo vďaka čudnej politike Jaroslava Volfa, ktorý nebol schopný riešiť elementárne problémy technického a praktického charakteru. A toto obrátil proti mne.

Aká je vaša koncepcia riešenia národnostnej otázky? Po voľbách toto napätie nielenže nepoľavilo, ale sa aj zostrilo...

- Národnostná otázka na Slovensku je vyriešená. Neexistuje tu nijaká forma diskriminácie, neuplatňuje sa tu asimilačná koncepcia. Vami spomínané politické napätie nie je národnostný problém, ale otázka vzťahov s SMK. Toto napätie tu vždy bude, vyplýva totiž z fungujúceho demokratického pluralitného systému. Maďarské strany by si však mali uvedomiť, že nemajú mať osobitné postavenie ani k Európskej únii, ani k Maďarskej republike.

Pokiaľ išlo o vašu účasť v prezidentskej kampani, domnievam sa, že ste nepredpokladali, že môžete vyhrať. Išlo o vyjadrenie určitého posolstva?

- Na prezidentskej kampani som sa zúčastnil s predpokladom, že môžem vyhrať. Do poslednej chvíle som predpokladal, že Mečiar nepôjde kandidovať. Potom by tu bol iný pomer síl. HZDS sa dopustilo chyby, že nominovalo svojho predsedu a tak svojim prívržencom neumožnilo voľne sa rozhodovať. Aby nedošlo k omylu, neberiem to osobne. Pre mňa bola prezidentská kapaň príjemným zážitkom.

Na kritike pomerov sa môžeme všetci zhodnúť, no politika sa musí robiť s istým programom. Vy ste veľa ráz kritizovali to, že naša krajina nemá politickú víziu. Vy máte takúto víziu?

- Mám predstavu, ako by Slovensko malo vyzerať, aké cesty a prostriedky by k tomu mali viesť. Rovnako som presvedčený, že zlyhanie minulej i terajšej vlády spočíva v neveľkorysom prístupe k riešeniu niektorých kľúčových problémov. Prerazili úzkoprsé stranícke záujmy a politici, ktorí sú na špičke, nedokázali pochopiť, že majú reprezentovať záujmy celej spoločnosti. Politik síce môže zabezpečovať dobré pozície pre svoju stranu, ale dlhodobo ich zabezpečí iba vtedy, ak bude brať do úvahy záujmy celého štátu. Po dlhé mesiace nás zamestnávajú spory vnútri SDK, a nie problém, kam by táto krajina mala ísť. Súčasný premiér má nepochybne isté praktické schopnosti, no nedokáže byť lídrom štátu. Mečiar bol síce lídrom krajiny, ale sa ukázali jeho sklony ku konfliktovosti, vyvolávaniu destabilizácie a zbytočným konšpiráciám, ktorými si znepriatelil celú politickú scénu a dostal sa do izolácie.

Ako hodnotíte v týchto pomeroch slovenskú ľavicu?

- Situácia ľavice je zlá preto, lebo tu ľavica vlastne neexistuje. Aj SDĽ robí skôr pragmatickú ako ľavicovú politiku. Tá dnes nie je otázkou ingerencie štátu, ale rozvoja jeho sociálnych funkcií. Treba realizovať koncept sociálne-právneho štátu. Hovorili sme o deficite vízie pre Slovensko, tá chýba práve ľavici. Zdá sa, že slovenská ľavica oproti pravici ťahá za kratší koniec a preto sa potrebuje intelektuálne kultivovať.

Aké sú vaše osobné ambície v tomto smere?

- Treba vytvoriť ištitúciu, ktorá by pôsobila v smere výskumu a spomínaného intelektuálneho kultivovania ľavice. Veľmi to ľavici chýba. Ľavicoví politici na Slovensku totiž vyslovujú katastrofálnu frázu, že pri riešení konkrétnych problémov nie je rozdiel mezi pravicou a ľavicou. Problém nespočíva v tom, že by tento rozdiel neexistoval, ale že ho ľavicoví politici nepoznajú.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Peter Greguš a Eduard Chmelár

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama