Komu prospeje horúca jeseň
Tak ako v júni rozhodol mimoriadny snem KOZ SR o vyhlásení krízového stavu a prijatí 20 požiadaviek adresovaných vláde, schválil 2. septembra zvolanie protestného zhromaždenia, ktoré sa uskutoční 25. septembra na Námestí SNP v Bratislave.
Malo by sa na ňom zúčastniť asi 50-tisíc odborárov zo všetkých regiónov Slovenska a podľa vzácne zhodných názorov predstaviteľov 42 odborových zväzov je to patričná forma nátlaku na vládu SR, aby lepšie reagovala na ich požiadavky. Ak ani potom nebude reakcia Dzurindovho kabinetu zodpovedať ich predstavám, sú odhodlaní na ďalšom sneme 6. októbra prijať tvrdšie kroky, ktoré môžu vyústiť do generálneho štrajku.
Radikálna zmena?
Požiadavky konfederácie označili niektorí publicisti za nadsadené, populistické, značne odtrhnuté od ekonomickej reality. Nie sú zriedkavé ani obvinenia z podkopávania nôh vláde, ktorá vzišla aj z vôle a za prispenia odborových zväzov. Kde vraj boli doteraz, prečo za Mečiara neorganizovali veľkolepé protestné akcie? Na tieto otázky existuje jednoduchá odpoveď: všetko chce svoj čas. Mimochodom, protestné akcie v rôznych mestách aj pred bránami krachujúcich podnikov organizovali v minulých rokoch i niektoré odborové zväzy. Dvakrát bol sociálny dialóg na najvyššej úrovni prerušený, v lete 1997 z neho zástupcovia zamestnancov - KOZ SR - odišli úplne. Faktom ale ostáva, že tlak odborovej centrály nenachádzal patričnú odozvu v niektorých odborových zväzoch, ale ani u radových členov. Pokiaľ totiž ako-tak rástli príjmy, podniky neprepúšťali ani nadbytočných pracovníkov a zamestnanci problémových spoločností sedeli doma a dostávali 60 percent mzdy, nebolo prečo nevyhnutné ísť do ulíc.
A že dnes odborári protestujú, lebo môžu? V čase avizovaných protestov školských pracovníkov 2. septembra 1999 v Košiciach, Bratislave a Banskej Bystrici nik "zhora" nenariadil, aby sa konali povinné pedagogické porady ako v minulých rokoch. Mikuláš Dzurinda bol prvý z premiérov v uplynulom desaťročí, ktorý sa osobne na slávnostnom otvorení školského roka zúčastnil. To je jeden z príkladov kvalitatívneho rozdielu medzi terajšou a minulou vládou. Pravda, bolo by to žalostne málo pre spokojnosť občanov, ktorí volili zmenu.
Predsedovia odborových zväzov a ďalší členovia snemu síce 20 júnovými požiadavkami zbytočne voči sebe popudili niektorých im naklonených, a menej by aj v tomto prípade asi znamenalo viac. Na druhej strane treba povedať, že od členov vlády by tiež nezaškodilo viac pochopenia pre zásadné požiadavky odborov.
Dane a valorizácia platov
Pri formulovaní požiadaviek KOZ SR málokto predpokladal, že so všetkými bude vláda súhlasiť. No sklamanie nastalo už na druhý deň po reakcii na vyhlásenie krízového stavu, pokračovalo nesplnením prísľubu na vytvorenie priestoru pre expertné konzultácie s odborovou centrálou a vyvrcholilo odpoveďou vlády na požiadavky. Po stretnutí rozšíreného prezídia konfederácie s členmi kabinetu 20. augusta premiér Dzurinda síce argumentoval, že nejde o 20, ale o 59 požiadaviek, pričom len štyri sú pre vládu neakceptovateľné, no ani v ďalších prípadoch sa nedá hovoriť o úspechu. Požiadavka zníženia daňového zaťaženia fyzických osôb je názorným príkladom. Vláda síce uvažuje o jeho znížení od 1. 1. 2000, ale vopred hovorí len o výške 3,1 mld. Sk. V prepočte na daňovníka to znamená pokles dane asi o 110-120 Sk mesačne. Preto považujú odborári navrhované zmeny za nepostačujúce. Nemožno sa teda rozhodnutiu mimoriadneho snemu čudovať. O situácii a názoroch ľudí sa mohol osobne presvedčiť aj premiér počas návštevy v Banskej Bystrici. Málokto - s výnimkou opozície - si želá pád súčasnej vlády, ale ak nenájde s odbormi prijateľné riešenie, bude sa z horúcej jesene tešiť ktosi tretí.
Autorka je redaktorka denníka Práca
