Od tichého úžasu k zúfalstvu

Preč je doba mojej kritiky Klausovej šokovej terapie z čias, keď do Nového slova prispieval Klaus, Švejnar, Kučerák, či Komárek. Zabudnuté sú prvé čísla Slovenského Profitu, ktorý sa orientoval na manažment a mikrosféru a povzbudzoval manažérov, aby sa riadili v duchu zásad amerického guru v tejto oblasti Toma Petersa a jeho hľadania excelentnosti vo veľkých a úspešných firmách.
Počet zobrazení: 960

Preč je doba mojej kritiky Klausovej šokovej terapie z čias, keď do Nového slova prispieval Klaus, Švejnar, Kučerák, či Komárek. Zabudnuté sú prvé čísla Slovenského Profitu, ktorý sa orientoval na manažment a mikrosféru a povzbudzoval manažérov, aby sa riadili v duchu zásad amerického guru v tejto oblasti Toma Petersa a jeho hľadania excelentnosti vo veľkých a úspešných firmách. Za článok Budeme privatizovať za korunu? sa hanbím práve preto, že moja prognóza vyšla, i keď pre obyvateľov Slovenska vypálila tragicky.

Tichým úžasom ma naplnila historická cesta plná omylov a pardonov od naivných predstáv ponovembrových politických garnitúr o transformácii centrálne plánovanej socialistickej ekonomiky na vyspelú trhovú demokraciu až po "brutálny kapitalizmus? (denník SME, 9. augusta t. r.) a aroganciu vládnych garnitúr slobodného ponovembrového Slovenska. Najmä preto, že sme historicky ojedinelo predviedli ostatnému svetu, ako si päť miliónov vzdelaných obyvateľov krajiny dalo vziať vysokú životnú úroveň, ktorú napriek politickej neslobode v roku 1989 naozaj malo. A ako si spomedzi seba dokázalo vybrať politickú smotánku, čo ju v jednotlivých obdobiach počas rozpadu federácie i po vzniku samostatného štátu priviedla v trhovej demokracii takmer na bubon.

Neboli to iba mečiarovci

Nevládli tu totiž len mečiarovci. Tých 350 miliardárov a zhruba stotisíc občanov z "horných desaťtisíc? totiž nie sú selfmademani na americký spôsob, ktorí začínali čistením topánok. Nie sú to ani Billovia Gatesovia z predmestských garáží, ktorí zglobalizovali svet svojimi vedomosťami a ich praktickým využitím. Sú to výhercovia ojedinelej a neopakujúcej sa lotérie na "transformáciu? spoločenského a národného bohatstva vyspelej priemyselnej krajiny pomocou prvotnej kapitálovej súkromnej akumulácie (mimochodom presne popísanej v teóriách ekonomického vedca 19. storočia Karola Marxa) na "outsidera? svetovej ekonomiky. Môj tichý úžas patrí zvyšku piatich miliónov občanov, čo sa parlamentnými a spravodajskými hrami za vlastný "desiatok? zo sumy, ktorú svojou prácou zarobia, dali ožobračiť.

Sám patrím k strednej vrstve spoločnosti, ale v porovnaní so skutočnou kvalitou života spred desiatich rokov som chudák. Pomaly totiž bude treba začať vysvetľovať dorastajúcim generáciám, najmä mladým aktívnym ľuďom, že aj my sme cestovali k moru, mali sme najnovšie nahrávky pop-music, poznali sme najmódnejšie filmy a dokupovali si výdobytky spotrebnej elektroniky. Ale na rozdiel od nich sme mali aj kde a za čo bývať, mali sme slušne vybavenú domácnosť a mali sme za čo vychovávať deti. Pocit ohrozenia, nebezpečenstva zo straty života a násilia sme vnímali skôr z krimifilmov a kníh, než z ulíc a reálneho života. A o politiku sme sa nestarali rovnako, ako sa o ňu ani nestará polovica súčasnej mladej generácie.

Nežijeme v pravde a láske

Teraz, na vrchole svojich pracovných síl, živorím s rodinou v "dočasnej? existencii živnostníka a postupne sa ocitám v zúfalej situácii. Nielen finančnej - skôr morálnej. Parafrázujúc slová prvého a posledného prezidenta ČSFR Václava Havla, v dnešnej dobe na Slovensku nežijem v pravde a láske, ale v lži a v nenávisti. Nenávisť na mňa dennodenne chŕlia médiá negatívnymi spravodajstvami a politici bohorovnými odsúdeniami kohokoľvek. Pokúste sa hľadať čosi pozitívne a neštvať nás do nenávisti raz voči nezamestnaným, inokedy voči podnikateľom, raz voči Rómom, Srbom, potom zas proti domácej opozícii, Ľudovítovi Kaníkovi, Mikulášovi Dzurindovi... Dosť! Spamätal som sa až vtedy, keď som tú nenávisť začal automaticky prenášať z TV-obrazovky na blížnych.

"Žijem v lži? podľa Havla, pretože sám som donedávna veril v pokrok západnej civilizácie. Pozorne sledujem vývoj myslenia európskych i amerických vládnych politikov k "tretej ceste? a skôr v tom vidím ich koncepčnú bezradnosť ako naozaj premyslenú filozofiu. Bezkoncepčné riešenie konfliktu bombami NATO a americký mier na Balkáne nás rok pred koncom tisícročia vrátili kamsi do dôb podrobovania si národov na úsvite kolonializmu. Radím začínajúcim podnikateľom, ako si poctivo spracovať a zrealizovať podnikateľský plán, ale sám na vlastnej koži pociťujem "ázijskú? korupciu spojenú s úradníckou ľahostajnosťou i tam, kde by mal vládnuť obchodný duch a občianska, či kresťanská morálka, opierajúca sa o statočnosť a službu občanovi. Školím ľudí pre manažment 21. storočia, učím ich vážiť si ľudské zdroje a tvorivý potenciál človeka, ale v slovenskej realite sme sa vrátili do čias dickensovho krutého kapitalizmu s nevyplácaním miezd, vyhadzovaním nepohodlných z podnikov, k pochybnej dobročinnosti zbedačovaným.

Niekde bezkoncepčnosť, inde bezvládie

Skutočné nervózne zúfalstvo sa ma však zmocňuje vo chvíli, keď sa nenávratne stráca nádej na prechod od využívania spoločenského ekonomického i kultúrneho bohatstva nadobudnutého históriou spoločného štátu Čechov a Slovákov k vytvoreniu postkapitalistickej spoločnosti, definovanej Američanom Petrom Druckerom a ďalšími západnými teoretikmi, o ktorú sa v pokusoch a omyloch pokúša prakticky už desať rokov Európska únia, OECD i clintonovské USA. Tam vládne bezkoncepčnosť, na Východe zas bezvládie rozvalenej ríše Ruska a na Juhu ortodoxnosť náboženstiev a diktátorov. Nádej sa stráca aj preto, lebo sa bez ohľadu na charakter vládnej moci na Slovensku rýchlo dovršuje proces klasického triedneho rozdelenia spoločnosti na chudákov a boháčov, bez strednej vrstvy "bielych golierov?. Pritom hrozí chaos v pojmoch a sebaurčovaní týchto tried. Veď kto sú dnes chudáci a kto boháči? Sú to učitelia, zamestnanci ťažkého priemyslu, lekári, nezamestnaní, vidiečania s desať rokov neopravovanými domami, manažéri západných firiem, bývajúci v petržalských panelákoch, alebo sú to nezamestnaní politici a manažéri so stotisícovými odstupnými.

Index a česť

Desaťročie budovania kapitalizmu vytvorilo z úradníkov, predtým poslušne podliehajúcich sekretariátom ÚV KSS, nepoddajnú kastu, ktorá každý úradný čin povyšuje na kauzy multistraníckej politiky, v ktorých sa utopí aj ich vlastná neschopnosť pracovať a organizovať verejný život. Ak bol chudák oravský hostinský Babinský kedysi považovaný za socialistického kriminálnika číslo jeden, dnešné mafie a vražedná zločinnosť nútia mnohých slušných ľudí rozmýšľať o emigrácii do krajín s miernejšou zločinnou klímou. "Index a česť - nedá sa zjesť,? spieval kedysi Jožo Ráž.

Zatiaľ sme boli svedkami, že sa do sveta pohli Rómovia. Hneď sme si ich podali, pretože asi boli organizovaní, žijú predsa len menej individualisticky, po rodinách. Nehľadali sa príčiny, videli sme iba choré a nervózne obviňovania tých, čo sú zodpovední za spoločenské integrovanie Rómov. Vedie sa tu priam ideologický boj proti chudobe, pretože sa ľudia po toľkých rokoch života na veľmi slušnej úrovni za ňu hanbia. Vedie sa mediálny boj proti nezamestnaným, hoci Slovensko má okrem Armády SR aj inú armádu - nezamestnaných, čo je takmer 20 percent občanov v aktívnom pracovnom veku. Pol milióna hláv. Ďalším desaťtisícom hrozí podobný osud, ak nebudú držať ústa a krok. Bojím sa chvíle, keď sa organizovane zo Slovenska pohnú slušní a chudobní ľudia - za prácou, ako ich pradedovia. Alebo budú hľadať slušnejšiu krajinu. A možno sa už tak aj deje.

Autor je publicista

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984