Boj o železiarne

Situácia vo VSŽ je poznačená bojom dvoch alebo troch skupín, ktoré chcú získať najvačšiu stredoeurópsku oceliareň. SLOVO získalo ďalšie informácie, podľa ktorých hrajú nečistú hru najmä americkí manažéri, fakticky riadiaci celý podnik. Aktivizujú sa i kruhy okolo Alexandra Rezeša. Naopak, nečinne sa na všetko prizerá štát, hoci má v rukách páky na radikálne riešenie.
Počet zobrazení: 1034

Situácia vo VSŽ je poznačená bojom dvoch alebo troch skupín, ktoré chcú získať najvačšiu stredoeurópsku oceliareň. SLOVO získalo ďalšie informácie, podľa ktorých hrajú nečistú hru najmä americkí manažéri, fakticky riadiaci celý podnik. Aktivizujú sa i kruhy okolo Alexandra Rezeša. Naopak, nečinne sa na všetko prizerá štát, hoci má v rukách páky na radikálne riešenie.

Nové obrátky nabral súboj o ovládnutie železiarní po odstúpení troch členov predstavenstva. Z nich prinajmenšom Ladislav Drábik patrí do skupiny silných mužov, ktorí za Mečiarovej vlády VSŽ získali. Vlani sa spolu s Jánom Smerekom dostal do vážneho sporu s Rezešom. Ten im vraj raz pohrozil, že všetky svoje akcie predá indickému nadnárodnému koncernu ISPAT, který už kontroluje oceliareň v kazašskom Karagande (tej VSŽ zlou obchodnou politikou nedávno doslova uvoľnili pobaltské trhy). Rezeš s najväčšou pravdepodobnosťou svoje akcie stále má, čo sa s istotou povedať o Drábikovi a Smerekovi nedá.

Negatívny vplyv amerických manažérov

Pred šiestimi týždňami sme upozornili na pozoruhodný jav: americká US Steel dávno prejavila záujem o kúpu VSŽ, doteraz však dala iba jednu ponuku. Tú pre nízku cenu odmietol aj premiér Mikuláš Dzurinda. Lenže americkému koncernu blízka USX Engineering & Consultans, Inc., má exluzívnu manažérsku zmluvu, podľa ktorej riadi celý podnik. Jej ľudia vypracovali stratégiu, podnikateľský plán a na postoch výkonných viceprezidentov o všetkom rozhodujú.

A možno pochybovať, či to robia v prospech železliarní. V 21. čísle SLOVA sme písali o obchodnom pláne, ktorý zakonzervoval ceny výrobkov VSŽ napriek ich rastu v prvých mesiacoch tohto roka. Hrozba sa stala skutočnosťou. Hoci ceny za studena i za tepla valcovaných plechov na londýnskej burze stabilne rastú, americkí manažéri direktívne zmrazili ich ceny vo VSŽ na júnovej úrovni, čo zjavne poškodzuje ekonomiku firmy. Iné, tzv. lakoplastované plechy predávajú za 700 USD za tonu, aj keď burzová cena je 770 USD. V Poľsku ich už podľa našich informácií obvinili z dumpingu.

Neostáva iné ako zopakovať, že Američania dostali do užívania "auto, ktoré si nekúpili, jazdia na ňom bohvie dokedy a potom sa majú rozhodnúť či ho kúpia a za akú cenu". Zarážajúca je aj informácia, že americkí poradcovia u nás pôsobia bez pracovných povolení.

Problémová zmluva

Po nástupe Gabriela Eichlera sa za najvačšie víťazstvo považovala dohoda s konzorciom veriteľských bánk. Neschopnosť splácať dlhy dostala totiž VSŽ definitívne na kolená. Neskôr sa však situácia zmenila, lebo sa ukázalo, že najvačším veriteľom je štát, ktorému na daniach dlhuje košická spoločnosť asi 2 mld. Sk. Všetci hlavní veritelia sa dohodli na podpísaní tzv. stabilizačnej dohody, ktorá je základnou podmienkou obnovenia úverov pre VSŽ.

Tá však vyvolala veľký odpor vo vedení železiarní. Bola dôvodom nielen už spomínanej abdikácie, ale aj ostrého vyhlásenia dozornej rady. Jej prvým problémom je, že poškodzuje malých veriteľov VSŽ. Toto poprel štátny tajomník MF SR Vladimil Podstránsky, ale svoje tvrdenia nedokázal. Druhým problémom je záložné právo na majetok za minimálne 50 mil. USD, čím sa do rúk bánk dostanú prakticky celé VSŽ. Túto sumu by mali splatiť za maximálne štyri mesiace, čo ľudia zo slovenského manažmentu považujú za nereálne. Dlh železiarní voči bankám je 13 mld. Sk a ďalších 8 mld. Sk voči dodávateľom. Lenže už osem mesiacov VSŽ fungujú bez ďalších úverov a ich ekonomika sa zlepšuje (hoci zároveň bankári tvrdia, že od februára neinkasovali úroky vo výške 630 mil. Sk). Naviac sám G. Eichler priznal, že podnik má dohodnuté splátkové kalendáre so všetkými väčšími nebankovými veriteľmi a vzhľadom na súčasné mesačné tržby považuje vedenie plynulé splácanie týchto dlhov za reálne.

Štát by mal byť aktívnejší

Stabilizačná dohoda však v skutočnosti nie je jediným riešením. Naša legislatíva pozná aj inštitút vyrovnania a konkurzu. Toho sa banky boja. Ak by sa totiž železiarne dostali do konkurzu, pred banky by sa so svojimi pohľadávkami dostal štát a vzhľadom na ich výšku by mohol nad VSŽ získať kontrolu. Silné klientelistické vplyvy síce u nás nerobia zo štátu najlepšieho vlastníka, ale vzhľadom na množstvo dnešných akcionárov by sa zjednodušili majetkové vzťahy. Bola by to tiež cesta k zmierneniu tlaku bánk. A verejnosť by štátne orgány rozhodne viac tlačila k transparentnosti, resp. netransparentnosť by bola očividná. Dnes totiž môžu VSŽ ako súkromná firma verejnú kontrolu odmietať.

V tlači a medzi odborníkmi sa hovorí aj o ďalších riešeniach: vyrovaní alebo navýšení základného imania zo strany štátu vo výške daňových nedoplatkov. Potom by sa i toľko kritizovaný Jaroslav Gruber stal so svojimi akciami bezvýznamnou figúrkou. Vláda zatiaľ koná iba tak, ako to chcú banky a Eichler. Prečo?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984