Rusko a kaukazské národy
Klasickým príkladom boja za slobodu, ktorý nadobudol formu náboženskej vojny, je odpor obyvateľov Čečenska a Dagestanu proti ruským dobyvateľom v prvej polovici minulého storočia. Dá sa dokonca tvrdiť, že tzv.murídizmus bol jednou z prvých foriem odporu voči európskemu kolonializmu. Je tu teda istý paradox, národnooslobodzovací boj nadobudol formu akoby prejavu náboženského fanatizmu a zložitý komplex problémov sa zredukoval na konfrontáciu dvoch náboženstiev.
Islam má vlastnosti, ktoré mu uľahčujú plniť túto úlohu: obsahuje ucelený právny systém, víziu usporiadania spoločnosti a veriaci má nielen právo, ale dokonca povinnosť za určitých okolností chytiť sa zbrane. Od čias cára Ivana Hrozného až po cárovnú Jelizavetu Petrovnu sa ruská politika usilovala o násilnú christianizáciu. Až v druhej polovici XVIII. storočia, za vlády Kataríny Veľkej, sa začína ruská politika voči moslimom meniť. Pravda, zachovalo sa privilegované postavenie pravoslávnej cirkvi a moslimské obyvateľstvo sa považuje za druhoradé, za tzv. inorodcov.
Rusko na Kaukaze
Už od staroveku mali všetky veľké impériá záujem o kontrolu nad regiónom Kaukazu, či to bola Rímska, Perzská alebo Arabská ríša. Národy obývajúce tento región si dokázali vydobyť samostatnosť iba vtedy, ak sa veľké ríše dostávali do krízy. Až do konca XVIII. storočia zápasili o vplyv v tomto regióne Perzia a Turecko. Spor medzi sunnitským Tureckom a šiitskou Perziou nakoniec dokázalo zúžitkovať Rusko. Rusko svoju územnú expanziu ideologicky odôvodňovalo tým, že je pokračovateľom Byzantskej ríše, zároveň vystupovalo ako ochranca kresťanov na území Turecka a Perzie. Perzský šach tzv. Gulistanskou zmluvou uznal ruskú suverenitu nad Gruzínskom, Azerbajdžanom, Abcházskom a Dagestanom. Perzia sa pokúsila vo vojne v rokoch 1826-1828 znova dobyť stratené územia, ale zmluvou v Turkmenčaji nielenže potvrdila ruské panstvo v Zakaukazsku, ale musela dokonca poskytnúť Rusku niektoré výsadné práva a dokonca možnosť vplývať na politiku perzského šacha.
Keď Rusi nakoniec dostali pod svoju kontrolu Kaukaz, kresťanskí Gruzínci a do určitej miery i Arméni sa zmierili s ruskou nadvládou, ktorú považovali za menšie zlo ako nadvládu moslimského Turecka či Perzie. Moslimské národnosti sa však postavili na odpor.
Ťažko už nájdeme na svete iný región, ktorý by mal také pestré etnické zloženie ako Kaukaz. Kultúry siahajúce až do staroveku majú však iba Gruzínci a Arméni, tieto národy majú aj vlastné písmo. Na etnicky pestrom Kaukaze je etnicky najpestrejší Dagestan. Je to krajina veľká asi ako Slovensko, má zhruba polovicu obyvateľov Slovenska, no na jej území žije okolo 100 národností.
Šámilov boj
Už sme spomínali, že na začiatku XIX. storočia vzniká na území Kaukazu tzv. murídizmus. Bolo to učenie vyzývajúce k askéze, avšak najväčším prejavom pobožnosti tu bola účasť na svätej vojne proti neveriacim, na gázavate (v dnešnej dobe sa skôr používa slovo džíhád). Táto forma islamu umožňovala tiež taktizovať voči Turecku a Perzii, pretože hlásala zjednotenie všetkých moslimov, tzv. panislamizmus. Moslimský duchovný (mulla) Gázi Muhammad vytvára na území Čečenska a Dagestanu teokratickú monarchiu, vyhlasuje sa za najvyššieho duchovného predstaviteľa i vládcu, imáma. Čoskoro bol zabitý a proti jeho nástupcovi Gamzatovi sa Rusom podarilo zorganizovať sprisahanie. Úspešný bol až tretí imám - Šámil.
Podarilo sa mu viac ráz uštedriť ruským vojská drvivé porážky. Ruské vojská postupovali voči obyvateľstvu Šamilovho štátu mimoriadne kruto. Tak kruto, že proti tomu protestovala aj časť ruskej verejnosti.
Šámil nakoniec nebol porazený vojensky, ale skôr politicky. Okolo seba sústredil akúsi svojskú aristokraciu, náhibov. Kým obyvateľstvo v Šámilovom štáte muselo byť krajne obetavé, náhibovia pôsobili dojmom, že žijú na jeho úkor. Zároveň sa Rusom podarilo vyvolať rozpory medzi horalmi a obyvateľmi nížin a získať aj časť duchovenstva. V roku 1859 Šámil upadol do ruského zajatia. Boj síce ešte niekoľko rokov pokračoval, ale na konci 60. rokov minulého storočia Rusi už región spoľahlivo kontrolovali.
Rany sa nezacelili
Podľa spomienok Stalinovej dcéry Svetlany sa jej jeden z bratov tajuplne spýtal: "Vieš, že náš otec bol Gruzínec?" Stalin v prvej sovietskej vláde zastával post komisára pre národnostné záležitosti. Panovala vtedy ilúzia, že on ako Kaukazčan pomôže pri riešení problémov tohto regiónu. Dnes sa ukazuje, že nielen on (ktorý v krutosti ešte prevýšil metódy cárskeho Ruska), ale ani jeho nasledovníci nedokázali vyriešiť problémy Kaukazu tak, aby sa zacelili staré rany. Naopak, aj súčasné Rusko viedlo nedávno vojnu v Čečensku a s veľkou pravdepodobnosťou ho čaká aj vojna v Dagestane.
Treba však pripomenúť, ako skončil Šámilov štát. Nijaká forma islamského fundamentalizmu nevyrieši tamojšie problémy. Ostatne, vidno to nielen v súčasnom Afganistane, ale aj v samotnom Čečensku. Pokiaľ by si tamojšie národy zvolili samostatnosť (podobne ako to už urobili Gruzínci, Arméni a Azerbajdžanci), tak ich štáty by sa mali vo vlastnom záujme usilovať o priateľské vzťahy s Ruskom.
