Dvojakosť jestvovania
Mihály Babits (1883 - 1941) patrí k najvýznamnejším predstaviteľom modernej maďarskej literatúry. Bol spolu s Adym, Juhászom a inými osnovateľom hnutia a literárnej revue Nyugat (Západ), ktoré sa počiatkom storočia (1908) podujalo oprostiť maďarskú kultúru od polofeudálneho, provinciálneho balastu a vniesť do nej ducha i úroveň svetovej kultúry, najmä západoeurópskej.
I keď je Babits bytostným básnikom, zapôsobil aj ako prozaik a to predovšetkým rozsiahlym románom - ságou Synovia smrti, dalo by sa povedať akýmisi maďarskými Buddenbrookovcami. K ďalším jeho dôležitým románom patria Kalif bocianom a Syn Virgila Timára (Kalligram, Bratislava 1999). Nuž a práve tieto dva,v dobrom čítavom preklade Juliany Szolnokiovej, ponúka ambiciózny Kalligram.
Kalif bocianom či bocian kalifom - rozpoltenosť, rozdvojenosť, sínusoida života hrdinu Elemíra Táboryho, sínusoida života vôbec (raz sme dobrí, raz sme zlí, raz sme hore a hneď dole), modelová situácia (inšpirovaná Orientom, Wildovým Portrétom Doriana Graya, ale predovšetkým freudizmom, vtedy v roku 1913 módnym i mocným) je perfektne literárne umocnená: "Vtedy vo mne po prvý raz vzklíčila zdanlivo mystická myšlienka, že kým v prípade rozdvojenia osobnosti žijú v jednom tele dve duše, v mojom prípade moja duša žije a prebýva striedavo v dvoch rozličných telách." Emeritný študent, dobrý syn z lepšej rodiny - zároveň zlý, bitý učeň, nakoniec hazardný hráč, samovrah.
Syn Virgila Timára: na pozadí atraktívneho kláštorného prostredia sa odohráva klasický (ale i dnešný), stále večný príbeh. Adoptívny syn opúšťa "náhradného" otca - kňaza a odchádza so skutočným - ľahtikárom, ktorý sa po rokoch vynoril.
Pred štvrťstoročím som pripravil výber z Babitsových básní (Ostrov a more, Tatran 1975). Je dobré, že sa pre slovenského čitateľa stáva jeho literárny portrét úplnejším.
Autor je básnik
