Reklama
Reklama

Vlastenectvo nemôže byť živnosťou

K vládnemu návrhu zákona o používaní jazykov národnostných menšín cítim potrebu povedať spolu s klasikom, že každý náš zámer je spravidla iný ako jeho neskoršia hodnota. Pracujem s jazykom ako iný s husľami, či s motykou a viem, že je nám rodnou krajinou i hlasom matky. Krajina sa nedá premiestniť, hlas matky preložiť a kým človek žije s nimi, nedá sa odnárodniť.
Počet zobrazení: 1007

K vládnemu návrhu zákona o používaní jazykov národnostných menšín cítim potrebu povedať spolu s klasikom, že každý náš zámer je spravidla iný ako jeho neskoršia hodnota. Pracujem s jazykom ako iný s husľami, či s motykou a viem, že je nám rodnou krajinou i hlasom matky. Krajina sa nedá premiestniť, hlas matky preložiť a kým človek žije s nimi, nedá sa odnárodniť.

Viem to a preto si z vlastenectva nemôžem urobiť živnosť a z jazyka politiku. Jazyk nie je totiž základom politiky, ale kultúry. On určuje a usporadúva našu myseľ, vedno s národom nikdy nepatril nijakej z politických strán. Prirodzenou potrebou jazyka je predovšetkým usporadúvať spoločenstvo a to tak, aby si rozumelo, spravovalo sa, ale aj spory riešilo, ako by povedala stará pieseň - slovama dobrýma. Ale prirodzenou potrebou jazyka je i každému inému rozumieť a porozumieť, nie vládnuť.

Pretvorme vzájomné vzťahy

Keď v čase najtuhšej maďarizácie prišiel peštiansky úradník do Blatnice v Turci a na verejnom zhromaždení sa rozhovoril úradným jazykom, nik mu nerozumel, keď mu rozumieť ani nechcel. Človek pocíti naozajstnú potrebu rozvíjať sa a seba prekonávať iba vtedy, keď môže vyrastať z vlastných kultúrnych podstát a pomerov. A my mu to dožičme, pretože žije len raz. Touto cestou vyjde na kultúrne výslnie svojho života najľahšie a to sebaprekonávanie necíti iba ako svoje právo. Pokladá ho aj za svoju povinnosť a stáva sa tak pre seba, aj pre svoje okolie najcennejším.

Povinnosť ísť inakadiaľ nepokladám za prirodzené. Čím je tá povinnosť nástojčivejšia, tým s väčším odporom sa prijíma. Žijeme v časoch podráždených, rozčúlených, teda hysterických a cítime, že je čas ich usporiadať. A to tak, aby sme ustali hoci i v kupčení s národným cítením a s jazykmi, na čo nás upozorňuje aj okolitý svet. Túto potrebu musia cítiť pritom všetky politické strany, nielen jedna, aby sa otázka usporiadanosti nestala vopred stratená. Pritom si musíme upraviť pomery medzi sebou, ale i medzi sebou a inými. Stojíme pred zákonom, ktorý nie že má, ale aj musí pretvoriť vzťahy medzi nami. Z jeho vôle sa majú vykonať opravy, nápravy, obnovy a to čo najskôr. A že nič také nie je možné vykonať bez moci, vedeli už v Babylone.

Viac zákonov, viac zlodejov?

V našich pomeroch vykonať reformy bez politiky je na čisto už nemožné. Vskutku inej cesty niet. Ale ani politika nevyrieši bezo zvyšku problém, o ktorom práve hovoríme. A o zákone sa mi žiada povedať, že ním sa najskôr niečo začína a iné sa zasa končí. Čím viac zákonov, tým viac zlodejov, hovorievala stará Čína. My jej skúsenosť vnímajme tak, že zákonov v každom ľudskom spoločenstve pribúda tou mierou, akou zlyháva jeho mrav a kultúra. O slovenskej kultúre od konca vlaňajšej jesene do začiatku tohtoročného leta nebolo v parlamente takmer ani zmienky a predsa stála za každým problémom, ktorý sme tu skúmali. Na otázku, aké má dnes naša kultúra problémy, odpovedám, že tie najväčšie má s nami. Keď pred rokmi Najvyšší súd USA rozhodol, že do jednej triedy budú chodiť biele aj čierne deti Ameriky, zákon štáty únie prijali. Taká je tam obyčaj, ale viaceré z nich jeho prijatie len predstierali. To musela do služieb Spojených štátov vstúpiť kultúra, kinematografia predovšetkým a nakrútiť najprv diela ako Útek v reťaziach, V žiari noci, a potom celý rad filmov, v ktorých sa sympatickí čierni herci zjavujú ako najvyšší predstavitelia štátu spravodlivosti, velitelia vojsk, lodí, v elitách všetkých elít. Amerika rokov päťdesiatych by na takéto filmy nie že nešla, ale na ich tvorcov by aj zanevrela.

Vládny návrh zákona o používaní jazykov národnostných menšín bez zvyšku nevyhovie nikomu. A ani nemôže. Politickou múdrosťou tohto zákona je, že je kompromisom, teda inak - sklamaním pre všetkých. Ale na kompromis a sklamanie sa zabúda, ale život ide ďalej. A kompromis mu v tom nebráni. Práve naopak, sklamania a kompromisy patria iba do jeho odlišností. Kým urazenosť už do rozdielov, na ktorých potom najradšej trvá až do sebazničenia. Urazenosť bolieva tak dlho, až z nej oslepneme, pritom prináša čoraz neschopnejších úvah a sebareflexií. To len kompromisom zájdeme najďalej. Za tento zákon sa so všetkou vážnosťou prihováram, keď navyše pre jeho prijatie dozrela chvíľa vhodná preňho ako semienku trávy jar. Ide o ponuky dvoch civilizácií, tej našej a tej pred železnou oponou. Tá naša svet neoslovila, súťaž s tou druhou nevyhrala a my sami sa musíme zmeniť. Táto zmena je nám zložitá, ťažká, namáhavá, ale i drahá pre vyspelejší svet.

Ekonómovia vedia, že západná časť Nemecka vynaložila na východnú doteraz 1000 miliárd mariek a rozdiely medzi nimi len zmenšila, teda ani najvyšším úsilím nezmenila ešte na odlišnosti, s ktorými vyspelý svet vie, ale aj chce spolu žiť. Odlišnosti sú mu užitočné, rozdiely nie. Vo všetkých prejavoch nášho života až na kultúru, prirodzene, sme na vyspelý svet odkázaní. Musíme k nemu, za ním. Ak netúžime ešte väčšmi zaostať. A tak najmä my musíme vedieť, že je iný, ako bol ten náš.

Do ktorého sveta vstúpime?

Keď sa začiatkom rokov 80-tych vrátili mladí ekonómovia zo zasadnutia Rímskeho klubu do Bratislavy a informovali naše vtedajšie elity o úvahách a víziách toho podujatia až za hranice druhého tisícročia, vyvolali mocné emócie, rozčúlenie alebo smiech. A najmä ich informácia, že Rímsky klub za rokom 2000 s terajšou podobou Zväzu sovietskych socialistických republík neráta. Čo o tom svete vieme, vieme najmä z jeho tovarov, obalov, reklamy, televízie, jej seriálov, no o jeho elitách dokopy nič, lebo tie sa nezjavujú. Ten svet, do ktorého sme jedni vkročili s nadšením a druhí odmietajú vstúpiť s oduševnením, ten svet vskutku nadšený a oduševnený nie je. Emócie skrýva a len nimi generuje svoje racionálnejšie úvahy. Pohnútky a motivácie skrýva a my nie, ako by sme išli na veselie alebo do kostola.

Ten svet žije každým dňom, no tie jeho elity ďaleko napred. Ak vládny návrh zákona o používaní jazykov národnostných menšín neprijmeme, svoj vstup do tamtoho sveta oddialime a všetko bude drahšie. Aj tento zákon, ktorý sa k nám vráti, ale najskôr už v urazenom kostýme vyžitých mýtov a legiend. Áno, sú začiatky, ktoré môžeme začať, ale v pravej alebo v nepravej chvíli, čo sa však prirodzene a poľahky dá začať z jari, nedá sa v jeseni, čo by sme ako chceli a ďalšia jar je už iba ďalšia o rok a tak aj o problém staršia. Roky a príležitosti sa nevracajú. Čomu sa nedá zabrániť, to treba viesť, povedal starý rakúsky kancelár a vedel, že v politike len kompromisom zájdeme najďalej.

Autor je spisovateľ, poslanec NR SR

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama