Rozpočet nie je rozvojový

Mohli by ste uviesť dôkazy dosvedčujúce vaše verejné vyhlásenie, že ministerka financií Brigita Schmögnerová si cenu časopisu Euromoney kúpila? Uvidím, aký bude vývoj môjho sporu s pani ministerkou. Rozhodol som sa, že kým obidvaja nebudeme vedieť, na čom sme, k tejto veci sa vyjadrovať nebudem.
Počet zobrazení: 1223

Miroslav Maxon

Narodil sa 16. mája 1951 v Bratislave. Strednú všeobecnovzdelávaciu školu skončil v Trenčíne, v štúdiu pokračoval na Prevádzkovo-ekonomickej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre. V rokoch 1977-1992 pracoval v Poľnohospodárskom družstve Trenčín-Zámostie postupne ako účtovník, ekonóm a predseda. Neskôr bol riaditeľom sekretariátu ministra na Ministerstve poľnohospodárstva a výživy SR, od roku 1993 zastával post vedúceho úradu ministerstva pôdohospodárstva. V roku 1998 bol do jesene ministrom financií SR. V rokoch 1994-1998 bol poslancom NR SR za HZDS-Roľnícka strana Slovenska, neskôr už len poslancom za HZDS. K jeho záľubám patrí najmä jazdecký šport a chov koní. Je ženatý, má dve deti. Mohli by ste uviesť dôkazy dosvedčujúce vaše verejné vyhlásenie, že ministerka financií Brigita Schmögnerová si cenu časopisu Euromoney kúpila?

Uvidím, aký bude vývoj môjho sporu s pani ministerkou. Rozhodol som sa, že kým obidvaja nebudeme vedieť, na čom sme, k tejto veci sa vyjadrovať nebudem. Zdôrazňujem, že som nikdy nepovedal, že si ju kúpila.

A čo teda?

Konkrétne o kupovaní hovorila pani ministerka. Z mojej strany to bola informácia, ktorú som verejne prezentoval, a teda to nebol môj výmysel.

Jedným z prejavov vašej nespokojnosti s prácou vládnej koalície je aj referendum. Aké sú vaše konkrétne výhrady týkajúce sa ekonomickej oblasti?

Nie som insitný ekonóm a uvedomujem si, že slovenská ekonomika je v procese transformácie. Je dôležité, ako sa proces chápe a ako na seba nadväzujú transformačné etapy. Ako ekonómovi mi veľmi prekáža, že po roku 1998 sa všetky naše výsledky dosiahnuté v ekonomike charakterizujú ako negatívne. Súčasná stabilizácia nemá primeraný sociálny rozmer. Každá transformácia môže byť úspešná vtedy, ak ju akceptujú občania. Ak si uvedomíme, že miera nezamestnanosti sa pohybuje medzi 19 a 20 percentami, čo je 500 až 550 tisíc ľudí, nemôžeme s tým byť spokojní. V roku 1999 poklesla stavebná produkcia o 26 percent. Jedna miliarda prestavaná v stavebníctve okrem priamych a nepriamych daní do štátneho rozpočtu by vytvorila 30 000 pracovných miest - preto nemôžem prechodné rozhodnutia hodnotiť pozitívne. Štruktúra nezamestnanosti je veľmi alarmujúca a vyše 250 tisíc mladých ľudí (od skončenia školy do 29. roku života) je bez práce. Napríklad v júni pribudlo do evidencie nezamestnaných viac ako 45 tisíc ľudí, pričom vyše 54 percent z nich opäť tvoria mladí.

Nie je dnešná miera nezamestnanosti spôsobená predchádzajúcou prezamestnanosťou?

Som za to, aby produktivita práce a výkonnosť slovenskej ekonomiky stúpala. Neschvaľujem dlhodobú existenciu prezamestnanosti. Na to, aby sa dosiahol optimálny stav, však nie je možné použiť tzv. šoky, ale plynulý spôsob. V súčasnosti tu máme takmer tri štvrtiny ekonomicky neaktívnych občanov, a zvyšná štvrtina má vytvárať hrubý domáci produkt (HDP) a zdroje na to, aby spoločnosť ekonomicky prosperovala.

No v rozvoji diaľničnej siete ste svoje programy neplnili...

Nesúhlasím s vami. Diaľničný program sa v rokoch 1994-98 naštartoval, a vedel by som vám preukázať mnohé ekonomické porovnania hovoriace o tom, že napriek vtedajšej inflácii v rozsahu 5-7 percent, sa nám finančné náklady na jeden kilometer diaľnice darilo postupne znižovať. Dialo sa tak preto, lebo stavebné firmy postupne získavali nielen technologické vybavenie, ale aj technologickú zručnosť. Zastavenie výstavby na istý čas proces mimoriadne skomplikovalo, pretože stavebné firmy museli predať jednoúčelovo nakúpené zariadenia, a to poväčšine za veľmi nízke ceny. Je to ich priama škoda a považujem to aj za škodu tejto krajiny.

Aký vývoj nezamestnanosti ste predpokladali v prípade, že vyhráte voľby v roku 1998?

V roku 1994 sa miera nezamestnanosti pohybovala okolo 15 percent a na jeseň 1998 dosahovala 13 percent. Svoj zámer sme nenaplnili, chceli sme toto číslo znížiť pod 10 percent. Veľa sa hovorilo o podpore stredného a malého podnikania. Musím objektívne priznať, že aj tejto kategórii sme zostali priveľa dlžní. Odvtedy sa však veľa efektívneho - okrem paušálnych daní, ktoré by mali mobilizovať najmä živnostníkov - nespravilo.

Môžeme ku konštatovaniu, že ste malým a stredným podnikateľom zostali veľa dlžní, zarátať aj to, že ste napríklad nesprivatizovali banky a neoživili tak úverové zdroje pre túto vrstvu?

Privatizácia bánk vôbec nie je garanciou podpory malého a stredného podnikania. Nik nepredložil optimálny model, že privátne banky budú bez problémov poskytovať úverové zdroje malým a stredným podnikateľom. Skôr si myslím, že sa trochu viac malo prihliadať na daňové zaťaženie tohto podnikateľského stavu.

Ako s odstupom času hodnotíte to, že ste privatizáciu bánk nerealizovali vtedy, keď sme za ne mohli získať viac peňazí?

Proces privatizácie bánk je veľmi vážna hospodárska operácia. Vyžaduje si dôkladnú analýzu a akákoľvek súťaž s časom sa môže vypomstiť. Vôbec ma netrápi, že sa banky v rokoch 1994-98 nesprivatizovali. Nemám výhrady ani voči tomu, že sa súčasné vedenie štátu rozhodlo privatizovať ich, no mám výhradu k spôsobu, akým sa to robí a osobitne k privatizácii komerčných bánk. Súhlasím s procesom reštrukturalizácie, ale nie s tým, ako sa realizuje.

To znamená?

Tento proces môže byť úspešný vtedy, ak sa prostredníctvom neho bude reštrukturalizovať aj úverové portfólio podnikateľských subjektov, ktorých sa týkajú klasifikované aktíva. Nie je to len výhrada HZDS, ale takúto pripomienku mali napríklad aj zástupcovia MMF a OECD. Viete si predstaviť, že v nedostatočne zdravom podnikateľskom prostredí budú pôsobiť ozdravené banky? Ja nie. Proces je neprehľadný, nie je pod dostatočnou kontrolou a dokonca ho sprevádza aj porušovanie zákonov. Pritom v ňom ide o 110 mld. Sk, ktoré nám nik nedá - musí ich vytvoriť ekonomika. V konečnom dôsledku to zaplatí občan, či už budeme reštrukturalizovať cez emisiu štátnych dlhopisov v zahraničnej mene, alebo úverom napríklad od Svetovej banky. Tá stanoví ďalšie podmienky súvisiace s úverom a opäť to musí hradiť daňový poplatník.

Čo zahŕňate pod nezdravé podnikateľské prostredie?

Stále hovoríme, že makroekonomická stabilizácia slovenskej ekonomiky významne pokročila, ale čo sa deje v podnikateľskom prostredí? Jednou z kľúčových priorít, jasne definovanou aj na rok 2000, bolo znížiť daň z príjmov a skvalitniť správu daní. Avšak objem daňových nedoplatkov sa radikálne zvýšil. Ja ako minister financií som mal práve v tejto oblasti najväčšie problémy. V roku 1998 bol ich objem približne 38,7 mld. Sk. V roku 1999 sa tento objem zvýšil na 56,4 mld. Sk a k 30. júnu 2000 predstavoval dokonca 63,3 mld. Sk, čiže zvýšil sa o 64 percent. To je hrozivé číslo. Veľa podnikateľských subjektov má dobrú vôľu plniť si svoje daňové záväzky, no nemajú na to prostriedky. V tom vidím problém nezdravého podnikateľského prostredia.

Aký je váš názor na privatizáciu strategických podnikov?

Budem prezentovať svoj názor, nie názor HZDS, hoci som presvedčený, že sú veľmi príbuzné. Som za privatizáciu týchto podnikov, ale opäť mám výhrady k jej spôsobu. Ten mal byť postupný. Nevidím dôvod, prečo by sa v prvej etape nemohlo privatizovať 15 percent povedzme priamym medzinárodným tendrom a 15 percent prostredníctvom kapitálového trhu. Ten, kto svoj podiel získa prostredníctvom tendra, mal by mať ambíciu uchádzať sa o ďalších 15 percent cez kapitálový trh. Trhová cena privatizovaných subjektov by sa objektivizovala. Nesúhlasím s tým, aby sme v prvej etape privatizovali 49 alebo dokonca 51 percent. Jestvujú veľké medzinárodné spoločnosti, ktoré majú v tzv. strategických podnikoch päť, osem alebo desať percent. Za netransparentný spôsob považujem privatizáciu Slovenských telekomunikácií (ST). Prečo sa na prvýkrát predalo 51 percent? V rokoch 1994-98 sa sprivatizoval majetok v hodnote 110 mld. Sk a jeho dosť významná časť sa predala priamym predajom vopred určenému vlastníkovi. Privatizácia tak nebola poznačená metódou, ale výberom optimálnych vlastníkov. Som presvedčený, že nejestvuje optimálny model na výber najlepšieho vlastníka.

Ale veď práve priame predaje sú netransparentné.

Za obdobie privatizácie v rokoch 1994-98 uzatvoril FNM 1400 zmlúv, z toho 43 bolo označených za právne napadnuteľné. Podiel nepodarkov je teda minimálny. Najvážnejšie problémy sú v podnikoch privatizovaných prostredníctvom kupónovej privatizácie, investičných fondov a v prospech nie vždy jasne identifikovaných vlastníkov. Možno by som si rád podiskutoval s niekým, kto mi vysvetlí, aký je rozdiel medzi metódou priameho predaja vopred určenému vlastníkovi a medzinárodným tendrom na predaj ST, ktorý bol účelovo zorganizovaný a nasmerovaný presne tam, kam to skupina zainteresovaných potrebuje.

Keď chcete vysvetlenie rozdielu, znamená to, že obe metódy stotožňujete?

Tvrdíte, že niekto apriori považuje spôsob privatizácie vopred určenému vlastníkovi za netransparentný, s čím nesúhlasím. Na druhej strane, kto si urobí analýzu krokov privatizácie ST, zistí, že predaj nespĺňal kritériá štandardného medzinárodného objektívneho tendra. Napokon, TIS na to veľmi jednoznačne reagovala.

Naozaj si myslíte, že 5 alebo 10 percent je dosť lukratívny podiel na to, aby sa o podnik zaujímal seriózny investor? Rozhodovacia právomoc nie je takmer žiadna.

Vlastniť 5 percent v SPP alebo 10 percent v ST je pre každého investora vždy zaujímavé. Ak sa jasne zadefinuje časový horizont, investor sa dokáže správne rozhodnúť.

Preferujete v prípade týchto podnikov vstup zahraničných alebo domácich investorov? V čase vašej privatizácie väčšinou privatizovali domáci.

Po skúsenostiach, ktoré v tejto oblasti sú, by som možno volil metódu kombinácie oboch. Slovenská podnikateľská sféra je podkapitalizovaná. Preto treba zapojiť zahraničie a potom rozhodnúť, či výnosy z týchto podnikov pôjdu do spotreby, alebo sa použijú na zvýšenie základného imania a rozvoj. Aj to je strategicky mimoriadne dôležité. Časť prostriedkov sa má použiť na tzv. rozvojové programy. Za rozvojový program bola označená aj kúpa akcií Poštovej banky.

Hovoríte o kombinácii slovenského a zahraničného investora. Prečo ste tak nerobili v čase vašej vládnej koalície?

To je správna otázka. Prečo? Mali sme v tomto smere byť veľkorysejší. Jednak preto, že slovenskí podnikatelia a banky sú podkapitalizované, a potom tento efektívnejší spôsob by v mnohom prispel aj k zlepšeniu obrazu Slovenska v zahraničí.

Vy ste investovali do rozvojových programov dosť?

Predovšetkým do infraštruktúry. Za efektívne považujem investície do vodného diela Gabčíkovo, výstavby V1 v Mochovciach, do rekonštrukcie bezpečnostného systému v Jaslovských Bohuniciach a do diaľnic. To napokon istými rozhodnutiami potvrdzuje aj súčasná vláda.

Mám na mysli investície do sofistikovanej výroby, aby sme nevyvážali suroviny, ale vyrábali výrobky s vyššou mierou pridanej hodnoty. Spravili ste pre to dosť?

Štát a vláda majú na to vytvárať isté predpoklady. Máme mnoho schopných ľudí, ktorí pre investície dokážu spraviť veľa. Veľké projekty stoja a padajú na ambíciách šikovných ľudí.

Mám to chápať tak, že vytváranie podmienok leží vlastne na nich?

Nie. Vláda má vytvárať pre nich podmienky a využívať ich schopnosti.

Teda - urobili ste v tomto smere dosť?

Usilovali sme sa. Rozpracovali sme ešte niekoľko projektov, napríklad v oblasti automobilového priemyslu na Slovensku.

Vaša vláda vyhlásila program Čisté ruky. Ako sa vám ho podarilo napĺňať?

Oblasť, ktorá s ním súvisela, je otázkou aktuálnej morálky všetkých, ktorí sú do procesu zapojení. Keď sa tu štandardným spôsobom vystrieda 10 vlád, všetky budú musieť takýto projekt riešiť. Som však presvedčený, že v rokoch 1994-98 nejestvovalo také množstvo evidentných káuz, aké sa udiali od roku 1998 až do tejto chvíle.

Ste teda spokojný s plnením programu Čisté ruky?

Nie. Ako som povedal, ešte štyridsať rokov ho bude treba riešiť. Kauza Slovenská správa ciest, Štátne hmotné rezervy a iné kauzy takýchto rozmerov rozhodne v našom období na Slovensku nejestvovali.

Iste však priznávate tie vaše.

Neviem, aké naše kauzy máte na mysli.

Napríklad privatizáciu, kde sa majetok rozpredával lacno a netransparentne.

Nesúhlasím, že podniky sa predali lacno. Čo nám priniesla malá privatizácia? Klasifikované aktíva v Slovenskej sporiteľni v hodnote 25 mld. Sk, holandský spôsob dražieb, kriminalizáciu procesu prostredníctvom silných záujmových skupín…

Aký je váš názor na štátny rozpočet?

Ku kritikom jeho makroekonomických východísk sa nezaraďujem iba ja. Sú postavené veľmi nereálne. Prognóza rastu HDP do konca roka je 1,7 percenta a zakomponovať do návrhu rast 3,2-4,5 percenta je podľa môjho názoru priodvážne. Rast HDP podrobujem analýze preto, lebo od objemu predpokladaného HDP sa vypočítavajú aj daňové príjmy. Rovnako nereálny je odhad miery nezamestnanosti vzhľadom na to, čo sa deje v prospech zamestnanosti. Projektovaná nezamestnanosť na rok 2001 je 16,1 percenta, čo je pri súčasných 19-20 percentách tiež nereálne. Bude veľmi zaujímavé pozorovať vývoj inflácie za posledný štvrťrok tohto roka a dosiahnuť 10 percent nebude možné, keďže jej hodnota je okolo 14 percent. Výdavky na zdravotníctvo, školstvo a zdravotníctvo sú priveľmi reštriktívne na to, aby sa mohlo hovoriť, že rozpočet je rozvojový.

S hosťom Slova sa zhovárala Lýdia Kokavcová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984