Reklama
Reklama

Zbytočná demagógia o fúzii

Niekedy to tak v živote chodí. Čo dajako vyzerá navonok, vo vnútri je určite iné. Nedávna fúzia Demokratickej únie so Slovenskou demokratickou a kresťanskou úniou podľa všetkého neznamenala to, o čo pôvodne išlo.
Počet zobrazení: 1608

Niekedy to tak v živote chodí. Čo dajako vyzerá navonok, vo vnútri je určite iné. Nedávna fúzia Demokratickej únie so Slovenskou demokratickou a kresťanskou úniou podľa všetkého neznamenala to, o čo pôvodne išlo.

Minulý týždeň sa objavili informácie, podľa ktorých si bývalý podpredseda DU Jozef Bachratý podal žiadosť o členstvo v SDKÚ. Tam však natrafil na odpor krajskej organizácie danej strany. Vynára sa logická otázka: Nemali by mať bývalí členovia DU miesto v SDKÚ automaticky zabezpečené? Veď o tom predsa pri fúzii oboch strán išlo. Alebo nie? "Všetci naši členovia stratili stranícku legitimáciu zrušením strany a do SDKÚ sa musia hlásiť. Môžu, alebo nemusia byť prijatí, tak ako radoví občania," vysvetľuje dnes už bývalý člen DU Ján Budaj. Zbytočná demagógia o údajnej fúzii. Išlo teda naozaj asi iba o zánik strany. Ako inak si môžeme vysvetliť to, že ani vrcholní predstavitelia Demokratickej únie nedostali legitimáciu, v tom čase aspoň fiktívnu, novej Dzurindovej strany hneď na mimoriadnom sneme v Žiline? Veď predsa J. Bachratý v tom čase zastával post podpredsedu. A tak niektorí naši poslanci istý čas sedeli v parlamente bez straníckej legitimácie. Azda i bez politickej príslušnosti. Druhá otázka je osoba samotného podnikateľa Jozefa Bachratého. Až do jeho vzdania sa funkcie mnohí spájali jeho meno s trnavským futbalovým Spartakom. V centre kritiky krajskej organizácie SDKÚ boli aj jeho obchodné záujmy s predstaviteľmi Mečiarovho hnutia (už sme o nich v SLOVE niekoľkokrát písali). Veď terajším podpredsedom HZDS - ľudovej strany je bývalý člen Správnej rady Spartaka Ján Gabriel. Spolu s ním v rade sedel i veľkoprivatizér Vladimír Poór. V poslednom čase pôsobenia vo funkcii prezidenta Spartaka sa však stupňovala kritika na jeho adresu, pretože preňho viazla komunikácia v trojuholníku: hráči - funkcionári - realizačný tím.

Tak ako pri voľbe funkcionárov DU, i pri žiadaní o členstvo v SDKÚ, sa J. Bachratý spoliehal na pomoc niekoho druhého. V prvom prípade si ho za spojenca vybral vtedajší predseda únie Ľubomír Harach. Pred mimoriadnym zjazdom totiž asi potreboval mať okolo seba len ľudí, podporujúcich fúziu s SDKÚ. Aj za cenu nepravdivých tvrdení, že je reprezentantom, ktorého chcel celý Trnavský kraj. Teraz nie je asi ani hodný byť "iba" radový člen SDKÚ. Pri podaní prihlášky do Dzurindovej strany zase čakal na zvolenie svojho kamaráta Gustáva Pullmanna za predsedu trnavského zväzu SDKÚ. Ten sa pri posledných voľbách uchádzal o primátorský post v Trnave. "Jeho neprijatím si chcú viacerí, ktorí jeho služby a metódy využívali pri likvidáciu DU, umyť ruky," tvrdí J. Budaj. "Treba sa dištancovať nielen od osoby, ale aj od metód, ktoré táto osoba používala," pokračuje. Do slovenských politických subjektov čoraz viac prenikajú klientelisticko-podnikateľské skupiny. Všetky totiž chcú zvýšiť svoje príjmy aj od súkromných sponzorov. Podľa J. Budaja, tam, kde začne toto záujmové zoskupenie prenikať, sa ukáže, pre koho je takáto politika neprijateľná, a kto je schopný ju presadzovať. Vzhľadom na vzťahy J. Budaja s bývalým vedením DU netreba ani spomínať, koho mal na mysli. Určite sa však táto úvaha dá spájať aj s inými politickými stranami.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama