Samospráva ako jeden z pilierov demokracie
József Kvarda
Narodil sa 18. januára 1949 v Čenkovciach (okres Dunajská Streda). Maturoval v Šamoríne na dvanásťročenke s vyučovacím jazykom maďarským a potom študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave teóriu kultúry a sociológiu. V odbore verejnej správy je už činný dlhší čas. Ešte za bývalého režimu bol predsedom MNV v obci Zlaté Klasy. Na tomto poste mal kontroverzie s vedením ONV v Dunajskej Strede a z funkcie musel odísť. Začas pracoval na Úrade vlády SSR na odbore národnostných kultúr a po roku 1989 ho kooptovali do ONV v Dunajskej Strede, kde pôsobil ako podpredseda pre terciárnu sféru. V roku 1991 sa stal prednostom Obvodného úradu v Šamoríne, o dva roky neskôr starostom rodnej obce a túto funkciu zastáva dodnes. Od roku 1994 je poslancom Národnej rady SR, najprv za hnutie Spolužitie a od parlamentných volieb pred dvoma rokmi za Stranu maďarskej koalície. Je ženatý, má dvoch synov. Býva v Čenkovciach. Samospráva obcí má tradíciu už z čias rakúsko-uhorskej monarchie. Jej systém prakticky bezo zvyšku prevzala predmníchovská ČSR, bývalý režim ho však rozbil.
Je to tak. Po nástupe socializmu sa postupne zlikvidovali samosprávne orgány a nahradili ich národné výbory na rôznych stupňoch. Tie síce plnili i funkcie územnej miestnej samosprávy, ale v obmedzenej miere, pretože to boli zároveň štátnopolitické orgány. Už miestnych poslancov si vyberala vtedajšia štátostrana. Vôľa obecného spoločenstva bola obmedzená tým, že štátostrana riadila štát.
Čo by sa z pôvodných tradícií samosprávy mohlo prevziať dnes?
Po roku 1989 sa samosprávne orgány, podľa vtedy používaného slova, revitalizovali. Prevzala sa základná filozofia tradičnej obecnej samosprávy. Obecné spoločenstvo znova získalo právo vytvoriť si vlastné orgány a na miestnej úrovni rozhodovať o svojich záležitostiach. Podľa môjho názoru zákon z roku 1990 o obecných samosprávach bol v podstate dobrý. Až na to, že právomoci obcí sa predsa len riešili úzkoprso. Asi tu pretrvávali obavy, že miestne spoločenstvá budú rozhodovať o dôležitých veciach samy, a preto dosť kompetencií ostalo v rukách štátu. Ale vzhľadom na situáciu, ktorá sa vytvorila v roku 1990, išlo ešte o celkom seriózne riešenie. Aspoň z toho pohľadu, že miestna štátna správa bola blízka občanovi vďaka obvodným úradom, ktorých sme zriadili 121. Takže neboli od občana až také vzdialené, nešlo však o samosprávne orgány. Toto riešenie poznačilo ekonomicko-finančné možnosti obecných samospráv. Ak by sa prijal smelší krok, dnes už by sme boli inde. Ale som rád, že sa aspoň z vami spomínanej tradície prevzala idea samosprávnych orgánov. Ich ďalší rozvoj bude pred nami až vtedy, keď sa uskutoční sľubovaná reforma.
Akú má SMK víziu obecnej samosprávy?
Podľa nášho názoru je Európska charta miestnej samosprávy veľmi dobrým dokumentom. Trocha ľutujeme, že keď sa vlani v októbri prijímal v parlamente, vláda mala určité výhrady, ktoré sa predovšetkým dotýkali princípu subsidiarity. Povedali sme, že to nebol dobrý krok. V auguste minulého roka vláda prijala materiál Stratégia reformy verejnej správy. V ňom sa už princíp subsidiarity obmedzil. Neviem, prečo sa tak stalo.
Čoho sa týka princíp subsidiarity?
Samotný princíp hovorí, že záležitosti miestneho charakteru, ktoré sa týkajú obce, majú riešiť k tomu najbližšie volené orgány. To znamená, že orgány miestnej samosprávy. Tento princíp bol pri schvaľovaní dokumentu parlamentom spochybnený, čo prináša ďalšie problémy. Ak sa neprijal tento princíp, neprijala sa ani zásada, že k samospráve sa má dotvoriť finančné a ekonomické zázemie. Podľa nášho názoru treba tieto princípy zabezpečiť aj v Ústave SR, pretože základný zákon nášho štátu v súčasnom znení nezaručuje samosprávu miestnych a regionálnych spoločenstiev. V pripravovanej zmene ústavy sa už táto zásada má zakotviť. Inak povedané, treba viac dôverovať miestnemu spoločenstvu a miestnym samosprávnym orgánom. Treba im dať také právomoci a tomu zodpovedajúce finančné a ekonomické prostriedky, aby mali naozaj plnohodnotnú samosprávu. SMK si želá, aby sa princíp subsidiarity, ktorý sa v Európskej únii všeobecne uznáva, realizoval aj u nás, aby sa v prijatom znení Európskej charty miestnej samosprávy urobila príslušná korekcia. Tá sa môže uskutočniť po realizácii reformy verejnej správy. My dúfame, že sa modernizácia a decentralizácia verejnej správy uskutoční ešte počas funkčného obdobia súčasnej koaličnej vlády.
Prečo však SMK berie viac do úvahy záujem národnostnej menšiny, respektíve regionálne záujmy, a nie tie celoštátne?
Takéto tvrdenia musím odmietnuť. Ak by sme si napríklad zobrali veľké zhromaždenie, ktoré sme zorganizovali v januári 1994 v Komárne, tak z jeho dokumentov je úplne zrejmé, čo sa stalo naším cieľom. My sme už vtedy žiadali prijatie Európskej charty miestnej samosprávy. Zdôrazňovali sme, že jej princípy prinášajú výhody nielen obciam južného Slovenska, ale celej krajine. Dnes môžeme privítať, hoci s výhradami, že sa tento dokument prijal. Pokiaľ ide o odovzdávanie ďalších právomocí, v zmienených dokumentoch sme to takisto žiadali. Dnes sa to stáva skutočnosťou, pretože samotná vláda pripravuje dokumenty, ktoré hovoria o tom, že treba posilniť právomoci miestnej samosprávy, že treba rozšíriť ich agendu - nech si to spravujú sami - a že sa k tomu musí vytvoriť aj zázemie. Posilnenie samosprávnych prvkov je základom demokracie v každom štáte. Tu predsa nejde o úzke menšinové záujmy, ale o záujem celého štátu, všetkých jeho občanov. Ak odhliadneme od jazykových problémov, ide o všeobecné problémy, ktoré sa týkajú celej Slovenskej republiky. Preto nás nemožno obviňovať, že nám ide iba o úzko menšinové národnostné záujmy. Iná vec je však okolnosť, že ak miestne samosprávy budú plnohodnotné, tak sa týmto spôsobom budú riešiť aj menšinové problémy. A to preto, lebo miestne samosprávy sú piliermi demokracie.
Na Slovensku po stáročia existovalo určité územnosprávne členenie. Do akej miery by sme sa mali dnes, keď hľadáme jeho najvhodnejší model, vrátiť k tomu tradičnému?
Vieme, že ešte za čias Uhorska existovali župy, no po jeho rozčlenení sa štátne hranice dohodli tak, ako ich poznáme dnes. Preťali organické a stáročiami osvedčené župné celky a neskôr bolo treba tento problém riešiť. Nie som si istý, či sa prvé kroky po roku 1918 v tejto oblasti robili dostatočne citlivo. Najmä vo vzťahu k väzbám, ktoré predtým existovali po stáročia. Mohlo sa to riešiť oveľa citlivejšie. Pokiaľ ide o súčasnosť, existuje štrnásť kritérií, na základe ktorých sa dnes majú vytvárať vyššie územné celky. Jedným z nich je zásada, že treba brať do úvahy etnické, historické a konfesionálne aspekty. Ak by sme sa mali vrátiť k tým historickým, často nám hovoria, že okres horného Žitného ostrova a dolného Žitného ostrova nikdy neboli v jednej župe. Horná časť Žitného ostrova naozaj patrila do Bratislavskej župy a dolná zasa do Komárňanskej. Musíme však upresniť ďalšie okolnosti. Napríklad okres Čalovo, ktorý existoval aj pred rokom 1960, nikdy nepatril do Bratislavskej župy, ani k okresu Dunajská Streda, ale do územia Komárňanskej župy, teda bol súčasťou dolnožitnoostrovského okresu. K tomu ešte musím dodať, že neexistovala ani Trnavská župa, hoci dnes sa nedá tvrdiť, že by Trnava nespĺňala kritériá krajského mesta. Treba teda brať do úvahy isté historické momenty, ale nemožno ich zase absolutizovať.
V tejto súvislosti však vyvstáva problém požiadavky vytvoriť Komárňanskú župu...
Je to pravda. Komárňanská župa ako taká v minulosti existovala. Mala však také hranice, aké by dnes neboli možné. Štátna hranica medzi Československom a Maďarskom ju po roku 1918 rozdelila. Názov Komárňanská župa v súvislosti s novým územnosprávnym členením nedávno vymysleli niektorí novinári. My sme hovorili o Dolnej či Pridunajskej župe a pod. Osobne som vždy používal pojem Dolná župa. Dnes sa však už musí hovoriť o "Komárňanskej župe", lebo každý pozná tento názov. Republiková rada SMK prijala 24. júna tohto roku uznesenie, že šesť okresov, ktoré majú podobné problémy (Dunajská Streda, Komárno, Galanta, Šaľa, Nové Zámky a Levice), by malo tvoriť jeden územnosprávny celok. Pri odôvodňovaní tejto požiadavky by som sa mohol odvolať na už spomínaných štrnásť kritérií, z ktorých dodnes nik nedokázal vyvrátiť ani jedno. Ak si vezmeme etnické, kultúrno-historické a konfesionálne hľadisko, tak ide o katolíkov, slovenské i maďarské etnikum, ktoré tam žije už po desaťročia. Oni voči sebe majú určitú empatiu, poznajú a vnímajú spoločné problémy. Nepovažujem za nič extrémne, ak máme riešiť svoje vlastné problémy prostredníctvom samosprávnych orgánov. Pokiaľ by sme vzali iné kritériá - napríklad, že vzdelanostná úroveň a priemerná mzda sú v týchto šiestich okresoch nižšie ako celoslovenský priemer, všade tam prevažuje poľnohospodárstvo, menej rozvinutý ľahký, predovšetkým spracovateľský priemysel pre poľnohospodárstvo. To sú závažné spoločné problémy, ktoré by sa mali riešiť tiež spoločne. Existujú medzinárodné dokumenty, ktoré náš návrh podporujú. Je to predovšetkým slovensko-maďarská zmluva, ktorá pomerne jasne hovorí o riešení menšinovej problematiky. O tom už písal napríklad profesor Miroslav Kusý. Existuje tiež odporúčanie Rady Európy číslo 1201, alebo kodaňské dokumenty. Dokonca i v Lundských odporúčaniach OBSE sa hovorí o participácii národnostných menšín na verejnom živote a zdôrazňuje sa princíp subsidiarity. Veď aj súčasná vláda chce prijať Chartu menšinových a regionálnych jazykov.
Existujú však obavy, či Slováci, ktorí žijú na území týchto šiestich okresov, nebudú majorizovaní...
Samozrejme, že tieto okresy nie sú čisto maďarské, hoci je tam prevaha maďarskej menšiny. Tento vyšší územný celok by bol podľa našich prepočtov približne "pol na pol". Vezmite si to z druhej strany. Na Slovensku sú Slováci v prevahe. Hovorí sa o dvanástich vyšších územných celkoch. Nemalo by mať desaťpercentné zastúpenie Maďarov nárok aspoň na ten jeden z nich? Vždy sa niekto oháňa percentami. Nechápem obavy v tomto smere. Ak vezmeme obavy z integrity takejto územnej jednotky, ktorá dráždi viacerých Slovákov, treba zdôrazniť, že Maďarsko je členom NATO a usiluje sa o prijatie do Európskej únie. Podľa toho robí aj svoju politiku. Slovensko sa tiež usiluje o členstvo v Severoatlantickej aliancii a chystá sa do EÚ. Žiadne územné zmeny dnes, ani v budúcnosti neprichádzajú do úvahy.
Ďalší sporný problém je otázka pôdy neznámych vlastníkov. Čo by ste k tomu povedali?
Ak sa podsúva, že by to bol problém Strany maďarskej koalície, musím sa voči tomu ohradiť a tento problém vysvetliť. V podstate ide asi o pol milióna hektárov pôdy. Z tejto výmery je asi 150-tisíc hektárov na juhu. Týka sa to teda územia, kde žijú Slováci a Maďari a, ako vidíte, nejde výlučne o územie, kde by žili iba Maďari. Problém tých stopäťdesiattisíc hektárov sa týka tiež Slovákov, ktorí žijú na južnom Slovensku, ako aj tamojších Maďarov. Väčšina takejto pôdy je na území, kde sú čisto slovenské dediny alebo mestá. Z tohto titulu ja skôr vidím iný problém a ten súvisí s dotáciami. Ak by sme vyriešili problém pôdy neznámych vlastníkov tak, že by ju dostali do správy obce, tak by sa ukázalo, kto dnes touto pôdou naozaj disponuje, kto na túto pôdu dostáva obrovské dotácie a či tieto dotácie idú vôbec do poľnohospodárstva, alebo niekam mimo, či vlastne nejde o nejakú formu tunelovania. Ja mám také poznatky (nebudem menovať okres), kde by mala byť mohutná hydinárska farma, ale v skutočnosti je tam iba burina, nikto tam nič nerobí, nanajvýš sa tam načierno pálil alkohol. Išlo o päť hektárov krásnej pôdy, za ktorú ročne dostávali dotácie, ale žiadna poľnohospodárska výroba tam nebola (ak by sme len za ňu nepokladali to pálenie načierno). To je iba jeden čiastkový príklad za mnohé. Na prijímanie obrovských peňazí za poľnohospodárske pozemky stačilo nimi iba disponovať. My by sme chceli, aby bol v tomto smere poriadok a ak by to dostali obce, trebárs do správy (ako je to vo vládnom programe), a nie do vlastníctva. Tak by sa urobilo jasno, kto tieto obrovské dotácie bral a na čo ich používal.
Hovorí sa o reforme verejnej správy. Ako by sa mali rozdeliť kompetencie medzi štátnu správu a samosprávu?
Náš názor je taký, že od pôvodnej myšlienky sa ustupuje. Sú vo vláde rezorty, ktoré chcú odovzdať iba minimálne kompetencie. Uvediem niekoľko príkladov, kde nie je možné pohnúť sa vpred bez toho, aby samospráva nemala kompetencie. Vezmime si problém nezamestnanosti. Vieme, že je dosť vysoká, hoci sa ju v poslednom čase podarilo viditeľne znížiť programom verejnoprospešných prác. Lenže, ja ako starosta mám v tomto smere svoje osobné skúsenosti. Šiel som napríklad na úrad práce a tam mi ponúkli ľudí na VPP, ktorých som ráno videl načierno pracovať. Pokiaľ sú úrady práce ďaleko od miestnej samosprávy, od jej orgánov, nevidia a nevedia to, čo pozná samospráva. Z okresného centra nevidno, čo sa robí v obciach. Ak by to mala na starosti samospráva, prehľad by sa zlepšil. Veľmi veľa ľudí pracuje načierno, neplatí dane a preto niet dostatok prostriedkov na kultúru, školstvo, sociálne veci, dôchodky a podobne. Čierna ekonomika má netušený rozsah. Ak sa do riešenia problémov nezapojí miestna a regionálna samospráva, potom nebude možné nájsť z mnohých závažných problémov východisko. Týka sa to aj školstva, zdravotníctva a ďalších rezortov.
S hosťom Slova sa zhováral Peter Greguš
