Možnosti miest a obcí sa vyčerpali
Michal Sýkora
Narodil sa 5. apríla 1953 v Štrbe. V roku 1972 absolvoval Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú v Liptovskom Hrádku, neskôr pomaturitné štúdium na Strednej ekonomickej škole v Poprade. Pracoval ako vedúci odbytu Okresného stavebného podniku v Batizovciach. V rokoch 1981 až 1990 bol predsedom MNV v rodnej obci. Tu ho na jeseň 1990 zvolili za starostu a túto funkciu zastáva už tretie volebné obdobie. V rokoch 1990 a 1991 bol poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR za SDĽ. Patrí k zakladajúcim členom Združenia miest a obcí Slovenska. Najprv v ňom pôsobil ako podpredseda, od roku 1993 ako predseda. Súčasne predsedá jednému z 57 regionálnych združení ZMOS-u - tatransko-podtatranskému. Je ženatý, má dve dcéry, žije v Štrbe.
Prečo ste zaujali výrazne negatívny postoj k oznámeniu, že sa rozhodnutia ohľadom reformy verejnej správy odkladajú o niekoľko mesiacov? Nie je v takomto prípade lepšie dva razy merať a raz rezať?
Neustále odďaľovanie reformy je pre nás veľkým sklamaním. Uznesenie z nedávneho rokovania Rady ZMOS na Zemplínskej Šírave je výrazom poslednej šance, signálom, že sme ešte ochotní prevziať väčšiu mieru zodpovednosti a že veríme, že sa celý proces - mám na mysli rozhodnutie vlády i parlamentu - v najbližšom čase predsa len spustí. Koaličná rada najnovšie prehodnotila pôvodné stanovisko odložiť prijatie jednotlivých zákonov na marec 2001. Uvedomila si, že tento termín bude treba skrátiť na koniec tohto roka.
Čo by to znamenalo, keby sa balík zákonov dostal do vlády až v marci?
Potom by sa materiály z vlády dostali do NR SR až v polovici budúceho roka. Počas budúceho roku by sa nemohli konať voľby do orgánov regionálnej samosprávy tak, aby fungovali od roku 2002. Všetko by sa presunulo až do nasledujúceho volebného obdobia.
Na začiatku leta sa ukazovalo, že koaliční partneri nájdu kompromis v riešení vyšších územných celkov (VÚC). Vtom prišla SMK s požiadavkou na vytvorenie 13. župy. Avizovali vám to dopredu primátori a starostovia z južných okresov?
V 121-člennej rade máme kolegov aj z južného Slovenska, no táto téma vôbec nebola predmetom nášho rokovania. My podobné témy vôbec neotvárame. Takáto požiadavka neodznela ani na X. sneme ZMOS-u, kde sme pred pol rokom deklarovali, že sme za symetrický model verejnej správy s najviac 11+1 VÚC. My sme sa nikdy nevyjadrovali k názorom politických strán, no vždy iba k návrhom vlády, prípadne jej splnomocnenca Viktora Nižňanského. Veď ZMOS je organizáciou právnických osôb - miest a obcí, reprezentuje celé politické spektrum.
Takže pri požiadavke na Komárňanskú župy išlo o tlak z vedenia SMK a nie od občanov a ich zástupcov v samosprávach?
Podľa všetkého ide najmä o názor politikov SMK.
Vláda už rozhodla o 12 samosprávnych VÚC, no vo veci štátnej správy ostala vec otvorená. Ako chápete toto váhanie?
Tí, čo argumentujú, že vytvorenie 12 krajských úradov zvýši počet úradov a úradníkov, zabúdajú, že hlavná myšlienka spočíva v posilnení právomocí obcí a miest. Je to teda o obmedzení vplyvu politických strán, ale aj okresných úradov. Ministri predkladajú návrhy na špecializované orgány štátnej správy, no súčasne chcú zachovať i okresné úrady. Ak to bude nevyhnutné, dokážem si predstaviť zachovanie okresných úradov. Nie však s 250 zamestnancami, ale 50 či 30.
O niečo komplikovanejšie stanovisko zaujíma k reforme SDĽ. Vy ste za ňu boli poslancom Federálneho zhromaždenia, máte s jej predstaviteľmi naďalej kontakty. Ako to, že majú k tejto záležitosti úplne iný postoj ako primátori a starostovia, zvolení za túto stranu?
SDĽ po voľbách 1998 podcenila reformu verejnej správy. Potom si uvedomila, že reforma bude mať zásadný vplyv na usporiadanie politického systému v štáte, no viacerí činitelia strany podnikli nevhodné kroky, smerujúce k spochybneniu V. Nižňanského. Pritom vypracovaním koncepcie reformy do konca roku 1999 poverila vláda, a teda i ministri za SDĽ práve jeho ako splnomocnenca. Ale už v novembri vyšla z Gunduličovej požiadavka, aby túto činnosť ďalej nevykonával... Najprv bolo predsa potrebné dokončiť prácu a až potom ju kritizovať. Tieto chyby pokračovali. Ale ak sa rozchádzajú názory komunálnych politikov a predstaviteľov strany, asi je niekde problém. Niekde vnútri.
V opozícii sa SDĽ pýšila svojou komunálnou politikou. Takmer tretina starostov a primátorov kandidovala práve za ňu. Jej osobitná komisia vypracovávala programové materiály, propagovala vytvorenie 11 VÚC, symetrický model štátnej správy, podporovala prijatie Európskej charty miestnej samosprávy...
Áno, mala veľké odborné zázemie. Rád by som spomenul napríklad bývalého prešovského primátora Viliama Sopku, docentku Martu Hamalovú, nebohú Betku Borzovú, ďalších členov súčasného parlamentu Vladimíra Faiča a Petra Bohunického, ktorí na tomto poli pracovali. Po roku 1998 sme sa však dostali do rozporov. Bol by som radšej, keby sme našli zhodu. Na stretnutí s vedením strany sa všetci dušovali, že sú za reformu. Som rád, že čiastočne prehodnotili postoj k regionálnej samospráve a odobrili návrh 12 VÚC. Naďalej však máme iný pohľad na počet krajských orgánov štátnej správy.
Čím si vysvetľujete tento názorový obrat po vstupe SDĽ do vlády?
V poslednom čase v SDĽ získali väčší vplyv predstavitelia štátnej správy, lebo sa do nej dostali funkcionári zo straníckych štruktúr z okresov a krajov. Hoci možno zápasia o vlastné pracovné posty, ide o veľký omyl. Veď SDĽ by pri vhodnej komunálnej politike dokázala dostať množstvo osobností do regionálnych samosprávnych orgánov. Hádam chýba aj väčší kontakt predstaviteľov SDĽ so zástupcami samosprávy a diskusia o riešení vecí, ktoré ľudí trápia.
Ide teda o pragmatickú záležitosť, a nie o zásadnejšie otázky, že sa napríklad SDĽ obáva zníženia úlohy štátu?
U časti predstaviteľov strany by som i to pripustil, no štát sa posilnením kompetencií samosprávy neoslabí. Presviedčať samých seba, že štát musí byť silný veľkým počtom úradníkov, to dnes nemá reálny základ.
Spochybňuje sa najmä presun kompetencií na malé obce, ktoré na to nemajú finančné, ale ani personálne predpoklady...
Keď ktosi nevie predložiť racionálne argumenty, hľadá chyby v obciach. Ale my roky žiadame zásadné rozhodnutie o tom, ktoré kompetencie si ponechá štát a ktoré pripadnú samospráve. Až potom sa jej pýtajme, či bude schopná nové úlohy zvládnuť. Pripomína mi to stav ako za predchádzajúcej vlády. Tá dokázala zaviesť nové územnosprávne členenie, a tým skončila. Súčasná vláda hádam zmení toto členenie, pristúpi k vytvoreniu regionálnej samosprávy a opäť dosť. Posilnenie samosprávy obcí a miest sa podľa všetkého znovu neuskutoční. Po prijatí koncepcie reformy v predvečer X. snemu ZMOS-u 11. apríla 2000 vláda poverila ministrov, aby vypracovali návrhy prechodu kompetencií. Predložené projekty však vôbec nespĺňajú základné kritériá vládnej koncepcie. V podstate si chcú všetky kompetencie ponechať a ešte nebodaj aj zvýšiť počet pracovníkov.
Prechod ktorých konkrétnych kompetencií sa vám vidí v súčasnosti najspornejší?
Skôr to cítim ako všeobecné obavy politických strán - napriek tomu, že to všetky sľubovali vo volebných programoch - z presunutia kompetencií na samosprávu. S tým totiž dôjde i k presunu veľkých finančných prostriedkov, o ktorých dnes rozhoduje vláda, parlament a úradníci štátnej správy. Ide aj o decentralizáciu politickej moci, lebo sa o väčšine sa už nebude rozhodovať v hlavnom meste, či na krajskom alebo okresnom úrade, ale na samosprávnej úrovni. Táto decentralizácia prinesie prospech iba vtedy, ak sa uskutoční vo všetkých troch dimenziách naraz - v presune kompetencií, financií i politickej moci. Ide teda aj o to, či sú politici ochotní vzdať sa časti moci.
Do akej miery zohráva pri brzdení procesu decentralizácie byrokratický moloch, ktorý sa trasie o svoje posty?
Iste svoju rolu zohráva, aj keď to nedokážem presne vyčísliť. Pokiaľ však na všetkých úrovniach bude administratíva cítiť, že tieto zásadné zmeny sú prioritou spoločnosti, že ich vláda i parlamentné politické subjekty presadzujú, tak im asi nezostane nič iné, len "zasalutovať a konať".
Sú oprávnené obavy odborárov a štátnych zamestnancov z masového prepúšťania a z toho, že na rozšírené pracoviská samosprávy sa bude prijímať na základe rodinkárstva, a nie podľa odbornosti?
My máme veľmi dobré vzťahy so SLOVES-om, v ktorom sú organizovaní odborári zo štátnej správy i samosprávy. Keď vidím, ako sa bijú odbory za práva lekárov, či pracovníkov školstva, tak by som to očakával aj voči ľuďom zo samosprávy. Vedenie SLOVES-u sa však viac stavia za záujmy zamestnancov štátnej správy. Vidieť to aj pri mzdových požiadavkách. Zvýši sa štátny rozpočet, aby sa zlepšili platy štátnych zamestnancov o štyri percentá. Od koho však dostanú finančné prostriedky pracovníci samosprávy, keď podiel obcí na republikových daniach narastá iba nepatrne? Skutoční odborníci zo štátnej správy sa nemusia báť, že by v samospráve nenašli uplatnenie. V samospráve vládne dlhodobo stabilita, nastal tam profesionálny rast, a práve štátna správa v posledných rokoch prešla personálnymi zmenami. Napokon ani tam sa nedá vylúčiť, že by pri prijímaní do zamestnania nefungovalo rodinkárstvo, či stranícka príslušnosť. Na druhej strane určite nemožno očakávať, že samospráva prevezme všetkých pracovníkov štátnej správy. Veď reforma spočíva aj v tom, že to, čo zabezpečuje samospráva aj štátna správa, bude robiť samospráva s menším počtom ľudí a s nižšími nákladmi.
Stotožňoval sa ZMOS od začiatku s predstavami Viktora Nižňanského?
V. Nižňanský v minulosti pracoval na variante, ktorý predpokladal 16 žúp. Aj ZMOS menil názor. V roku 1998 sme deklarovali 11 VÚC - v ôsmich existujúcich krajoch + Bratislava, Košice a Tatry. Naše stanoviská sa postupne zbližovali. Keď sa pán Nižňanský stal vládnym splnomocnencom, tak sme sa dohodli na zásadných predpokladoch reformy. Bola potrebná zmena ústavy, ktorá by upresnila kompetencie na miestnej a regionálnej úrovni a celkovo posilnila samosprávu. Zjednotili sme sa duálnom modeli - štátna správa a samospráva budú fungovať súbežne popri sebe a na tom, že na obce prejde čo najviac kompetencií, ktoré dokážu zvládnuť. Spolu sme prešli celé Slovensko, absolvovali stretnutia so starostami, primátormi, predstaviteľmi ďalších sfér, občanmi. Vychádzame teda z názorov "zdola" a i splnomocnenec vypracoval koncepciu na základe myšlienok, ktoré pochádzajú z regiónov. Máme však odlišné postoje, pokiaľ ide o kontrolu samosprávnych orgánov. Treba priznať, že Nižňanský spolu so súčasným vicepremiérom Ivanom Miklošom v predchádzajúcom období vypracovali model financovania samosprávy, pričom zdôrazňovali, že už pred troma rokmi potrebovala 13 mld Sk ročne. Pritom inflácia pokračovala...
Keď je teraz podpredsedom vlády, pripomínate mu to?
Samozrejme. Na tento rok samospráva dostala zo štátneho rozpočtu 8,25 mld. Sk na podielových daniach, na budúci rok nám navrhujú o 550 miliónov viac. Pritom už vlani sme dokazovali, že 9,8 mld. je minimum. Pred štyrmi rokmi boli vypracované analytické práce, podľa ktorých mestá a obce už vtedy mali dostať 12 mld. na výkon funkcií. Na jeseň 1998 nám nová vláda tvrdila, aby sme boli trpezliví, lebo zdedila veľa dlhov. Na konci roku 1999 nám povedala: vydržte ešte, nadíde najťažší rok, potom bude lepšie. To isté nám hovorí teraz. Ak z vlády a parlamentu nedostaneme ani nádej na urýchlenie reformy a ešte sa zopakuje i zložitý štátny rozpočet, tak to určite nebude pre vládu priaznivé. Naše možnosti sa už vyčerpali v predchádzajúcich obdobiach. Keď sme nemali dostatok financií, predali sme prebytočný a neskôr i ďalší majetok, zobrali sme si úvery, no viac sa už nemôžeme zadlžiť. Pritom v roku 1995 sme mali 20-tisíc zamestnancov, teraz len 16-tisíc, zato v štátnej správe sa ich počty neustále zvyšujú. Možnosti v príjmovej časti teda nie sú veľké, preto sa domáhame systémovej zmeny vo financovaní.
Najnovšie sú vnútrokoaličné boje o to, či pôdu neznámych vlastníkov v katastroch obcí presunúť do ich správy, resp. vlastníctva. Aké máte k tomu stanovisko?
Priznám sa, že pôdou neznámych vlastníkov sme sa začali zaoberať až po prijatí programového vyhlásenia súčasnej vlády, ktoré obsahuje zámer previesť pôdu neznámych vlastníkov do správy obcí. Bola to teda skôr požiadavka Strany maďarskej koalície ako Združenia miest a obcí Slovenska. Máme v záujme posilňovať právomoci, no aj zodpovednosť samosprávy na Slovensku, preto by asi bolo čudné, keby sme odmietali túto ponuku. Na druhej strane problém pôdy neznámych vlastníkov nie je pre obce bytostnou otázkou. Riešenie mnohých iných by sme uvítali oveľa viac: reformu verejnej správy, riešenie ekonomických a finančných problémov, transformáciu podnikov vodární a kanalizácií... Či sa momentálne politici dohodnú, či nie, v každom prípade treba znížiť celkový objem neidentifikovanej pôdy. Je to možné, aj keď nie jednoduché. Treba hľadať rozumnú mieru kompromisu.
S hosťom Slova sa zhováral Martin Krno
