Do Európy nemôžeme ísť ako nádenníci
Ivan Saktor
Narodil sa 14. októbra 1954 v Lučenci. Vyštudoval za bakalára sociálnej práce na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôvodne pracoval ako robotník v strojárskej výrobe, neskôr ako stavebný technik, hlavný stavbyvedúci, výrobný námestník riaditeľa závodu stavebno-montážnej výroby. Bol predsedom základnej odborovej organizácie, po novembri 1989 členom pracovného predsedníctva 1. zjazdu Československej konfederácie odborových zväzov, podpredsedom Federálneho odborového zväzu pracovníkov spojov a predsedom jej slovenskej rady so sídlom v Banskej Bystrici. Neskôr zastával funkciu predsedu Odborového zväzu SPOJE, člena Prezídia a Predstavenstva Konferedrácie odborových zväzov SR (KOZ), v rokoch 1996 až 2000 viceprezidenta Medzinárodnej konfederácie slobodných odborov, člena manažmentu Európskeho odborového inštitútu a Európskej odborovej fakulty. Na 3. zjazde KOZ ho zvolili za jej prezidenta. Býva v Banskej Bystrici, je ženatý a má štyri deti.
Na predchádzajúcom - treťom zjazde KOZ v októbri 1996 ste uvádzali, že máte 830 tisíc členov. Ako ste na tom dnes?
Podľa posledných analýz sme mali k 30. 9. 1999 vyše 750 tisíc členov a 39 odborových zväzov. Pokles je evidentný. Stále pretrvávajúcim dôvodom je transformácia hospodárstva, atomizácia podnikov, ich rozpad, bankroty, konkurzy. Máme problémy so zachytávaním odborárov, keď sa odčleňujú podniky z veľkých štruktúr. Zaznamenávame aj prirodzený úbytok, pretože odbory starnú. Málo sa nám darí pracovať s mladými ľuďmi - menia tradičné odbory práce. No musíme sa pretransformovať. My, ako jediní zástupcovia zamestnancov, vyjednávame so zamestnávateľmi aj za neodborárov. To znamená, že aj oni majú prospech z nami dohodnutých výsledkov. Potom naši odborári odmietajú platiť členské - s odôvodnením, že i bez toho majú z našich rokovaní prospech.
Akú časť zamestnancov máte celkovo podchytených?
Priemernú odborovú organizovanosť máme v podnikoch 70 až 80 percent. Registrujeme teda asi 1,2 milióna zamestnancov. Pritom celkovo pracujúcich je 1,98 milióna. V tom sú však započítaní aj živnostníci a samoživitelia. Okrem nás pacuje Konfederácia umenia a kultúry, ktorú na základe dohody zastupujeme v tripartite. Ďalej Nezávislé kresťanské odbory, s ktorým rokujeme asi raz do roka. Existujú i samostatné odborové zväzy, ktoré sa usilovali dostať do konfederácie, ale v tomto volebnom období sme ich neprijali. Ide napríklad o Všeobecný slobodný odborový zväz, ktorý má jasnú nálepku straníckych odborov. Rovnako aj OZ Metalurg. VSŽ si taktiež vytvorilo vlastné odbory - na stranícku objednávku.
Nedávno odborári zo Slovnaftu organizovali pred bránami podniku míting za zvýšenie miezd. Z niekoľkých tisícov zamestnancov sa na ňom zúčastnilo iba pár desiatok. Akú majú teda odbory v závodoch autoritu?
Na Slovensku nie je tradícia štrajkovať. Navyše tu absentuje trh práce. Momentálne je pred bránami podnikov asi 540 tisíc ľudí. Je to hrozba pre tých, čo sú v pracovnom pomere. Nemôžeme povedať, že by nás verbálne nepodporovali povedzme formou petícií. Keď sa však zamestnanec musí podpísať pod nejaký zoznam alebo verejne vystúpiť, tak nastanú problémy. Vyplýva to zo strachu i z neštandardného vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom. V polovici tohto roku chceli za podpísanie kolektívnej dohody štrajkovať železničiari. Veľmi úzkoprso sa držali súčasného zákona, podľa ktorého museli päť dní pred jeho začiatkom predložiť menný zoznam ľudí, pripájajúcich sa k štrajku. Viete si predstaviť, čo sa môže za päť dní udiať. Okrem toho boli zamestnanci ovplyvňovaní manažérmi. Cestou OZ železníc sme sa obrátili na Medzinárodnú organizáciu práce, aby sa vyjadrila k našej požiadavke na vypustenie spomínané- ho obmedzujúceho paragrafu o štrajku zo zákona. V súčasnosti vláda odpovedá na túto sťažnosť.
Poznáte už jej stanovisko?
Áno, no nie sme s ním spokojní. Vláda totiž navrhuje ďalšiu novelu zákona o kolektívnom vyjednávaní, kde kvórum 50 percent zamestnancov znižuje na 40, čo pokladáme iba za kozmetickú úpravu. Nevypúšťa sa však povinnosť preukazovať sa štrajkovými dokumentmi.
Čo sa zatiaľ podarilo splniť z 20 požiadaviek, s ktorými ste vlani vystúpili po prijatí série ekonomických opatrení?
Podľa nás tento balíček nebol sociálny, hoci bol potrebný. Najviac zaťažil nami obhajovanú skupinu obyvateľstva - strednú a slabšiu sociálnu vrstvu. Vláda vtedy naše pripomienky neprijala. KOZ zorganizovali v septembri na bratislavskom Námestí SNP najväčšie protestné zhromaždenie po roku 1989, na ktorom sa zúčastnilo asi 50 tisíc osôb. Po ňom vláda pristúpila na rokovanie a vyjadrila sa dosť pozitívne. Niektoré veci sa dokonca dostali do štátneho rozpočtu na tento rok. Podarilo sa nám presadiť zníženie daňového zaťaženia asi o 65 percent. Vláda pristúpila na to, aby sa v podnikateľskej sfére vytvorilo také prostredie, aby sme prostredníctvom odborových zväzov dokázali vybaviť zamestnancom cez kolektívne vyjednávanie rast reálnych miezd. Zaviazala sa, že neprestane so znižovaním daňového zaťaženia. Zatiaľ sme boli informovaní len o tom, že ministerstvo financií plánuje zvýšiť základnú odpočítateľnú položku o násobky životného minima.
A čo nezamestnanosť?
Do Generálnej dohody sme sa usilovali dostať práve túto najdôležitejšiu vec - zníženie nezamestnanosti o tri percentá. Takto sme chceli dotlačiť vládu, aby na tento problém promptne reagovala. Žiaľ, vo vláde sú ľudia, ktorých to nezaujíma. Dokonca sedia na tripartite. Jedným z nich je vicepremiér Ivan Mikloš. Nezamestnanosť je naozaj veľký fenomén. My sme na tom zo štátov Vyšehradskej štvorky najhoršie. Možno aj z krajín strednej a východnej Európy. V takomto stave nemôžeme ísť do EÚ. Procesy v cene práce, reštrukturalizácie hospodárstva musia pokračovať. Veď my sa pripravujeme na vstup na päťstomiliónový trh. Dúfam, že tam nevstúpime ako pracovníci - nádenníci.
Nie je povinnosťou odborov pripravovať za vládu strednodobý program rozvoja. Predsa len, nemáte konkrétnejšie predstavy, ktorým by ste vláde v tejto oblasti pomohli?
Asi pred dvoma týždňami konečne prijala Hospodárska rada vlády víziu pätnásťročného vývoja SR. Veď i Japonci plánujú, dokonca na tridsať rokov. Je to ich existenčný záujem. Vždy sme tvrdili, že aj Slovensko by malo mať víziu svojho hospodárstva. Využívame každú možnosť na rokovanie, no nie sme v pozícii exekutívy. V roku 1997 sme sa stretli s vládou Vladimíra Mečiara a každý náš argument odrazili ako tenisovú loptičku: Nekritizujte, navrhnite. My sme tieto výroky odrazili slovami, že ak máme niečo také navrhovať a robiť, tak nebudeme odbormi, ale politickou stranou. V rámci medzirezortného pripomienkového konania, expertných komisií a tripartity sa teraz podieľame na vypracovávaní politiky zamestnanosti. Vytvorila sa veľká komisia na problematiku prvého zamestnania, za čo nás ešte minulý rok novinári i niektorí politici vysmiali. Dnes sa tým zaoberá Rada hospodárskej a sociálnej dohody (RHSD). Pracujeme na tom ako zvýhodniť daňovo zamestnávateľov, aby ich to motivovalo prijímať absolventov škôl. Aj v národnom programe zamestnanosti nájdete celú stať o tejto problematike. No všetko je stále iba v pozícii koncepcie. Mečiarova vláda mala v rokoch 1994 až 1998 schválených koncepcií na dva štátne rozpočty. Išlo o diaľničnú sieť, infraštruktúru, poštu, telekomunikácie... Koncepcie teda máme, no nie sú peniaze na ich realizáciu. Využívam tu slová svojho českého kolegu Richarda Falbra. V rámci nezamestnanosti treba vyriešiť iba jednu vec: aby sa ňou vláda začala zaoberať ako prioritou.
Súčasná vláda sa však usiluje vytvárať nové pracovné miesta podporou podnikateľských aktivít...
Pre zahraničných investorov má desaťročné daňové prázdniny, ale na domácich podnikateľov ako keby zabudla. Je krátkozraké myslieť si, že vláda stratí, ak právnické osoby, ktoré budú zamestnávať 1500 ľudí v nejakom priemyselnom parku, nebudú platiť dane. Práve naopak. Budú odvádzať za zamestnancov odvody, zamestnanci zarobené peniaze strovia v našich obchodoch. Jednoducho povedané, nezamestnaný je oveľa drahší ako zamestnaný. Vláda sa musí starať o podnikateľské prostredie. My jej chceme spolu so zamestnávateľmi spoločne navrhnúť, aby sa vytvárali rovnaké podmienky pre podnikateľov. Nie však také ako v rokoch 1994 - 1998, keď sa zvýhodňovali jedni pred druhými podľa straníckej príslušnosti.
Ktorá vláda bola voči vašim požiadavkám prístupnejšia - Dzurindova alebo posledná Mečiarova?
Od platnosti zákona o sociálnom partnerstve z roku 1999 nadobudla tripartita iný rozmer. Predsa len zákon je iná vec ako džentlmenská dohoda. V roku 1997 sme prerušili s Mečiarovým kabinetom dialóg, pretože sa nám zdal nerovnomerný. Vždy nás tlačili do kúta, neprinášalo to efekt. Dnes vám dokážem vymenovať 17 vecí, ktoré sme pretlačili cez súčasnú tripartitu. Človeka, ktorý prišiel o prácu, často nezaujíma, že KOZ dohodla minimálnu mzdu na 4400 Sk, pravidelnú valorizáciu životného minima, zníženie daňového zaťaženia. Máme možnosť prichádzať s iniciatívnymi návrhmi. Už sa aj stalo, že si vláda osvojila niektorý náš návrh. V minulosti to nebolo. Sociálny dialóg bol zo strany odborov často veľmi kritizovaný. Vždy sme hovorili, že v tripartite nemá ísť o víťazov a porazených, ale že to má byť platforma, kde sa kreujú názory zamestnávateľov, zamestnancov a vlády na exekutívu. Múdra vláda by si mala ctiť sociálny dialóg, nepodceňovať partnerov a dobré veci si aj osvojiť. Tripartita by mala byť už posledné konzílium na schvaľovanie návrhov. Cez záväzky Generálnej dohody sa usilujeme zlepšiť pozície sekretariátu rady i sociálnych partnerov z hľadiska profesionálneho prístupu. Chceme zjednotiť informačný systém o cene práce, sociálnych pozíciách, lebo k najväčším nedorozumeniam dochádza zásluhou rôznosti údajov sociálnych partnerov.
V predchádzajúcich troch vládach mal na starosti vedenie tripartity člen vlády, ktorý vyšiel z odborového hnutia. Dnes je to úplne iný typ človeka. Čo je lepšie?
Vo väčšine krajín tripartitu uvedie minister práce. Má to svoju logiku. Mnohokrát potrebuje odbory na presadenie svojich požiadaviek vo vláde. Ak je šéfom tripartity ekonóm typu Ivana Mikloša, je to na nej poznať. Chýba sociálny i komunikatívny rozmer. Bývalý odborár či minister práce býva sociálne komunikatívnejší. Pozná aspekty, dokáže vyrovnávať názorové hrany. Súčasný vicepremiér pre hospodárstvo je zdatný ekonóm, ale podľa mňa veľmi ťažko vnútorne znáša, že sociálny dialóg vôbec existuje. Často skĺza do formalizmu. Nie je úplne schopný absorbovať viaceré pripomienky. Už sme uvažovali o tom, že kabinetu navrhneme na tomto poste personálnu zmenu. V zákone je totiž napísané, že tripartite má spravidla šéfovať podpredseda vlády. Nie je to teda striktne prikázané. Pokiaľ by za vládu v tripartite sedel komunikatívnejší typ, viac by sa na jej zasadnutiach diskutovalo a menej iskrilo. Potom by výsledky rokovaní vyzneli záväznejšie. Napríklad teraz sme dohodli všetky záležitosti okolo novely Zákonníka práce. Na Koaličnej rade sme sa dohodli, že vláda s týmto návrhom nebude veľmi hýbať, posunie ho do parlamentu. Ministri však do toho zase vstúpili a konflikt bol opäť na svete. Našťastie sa zákonník opäť dostal do RHSD.
Ako sa vám rokuje vo vláde, kde majú zastúpenie politickí predstavitelia od ľavice až po ultraliberálov?
V tripartite máme rovnaké problémy ako Koaličná rada. Ťažkosti nám však spôsobuje čosi iné. V zákone sa hovorí, že ministri v tripartite by mali prezentovať vládny návrh. V poslednom čase však rokujeme o ministerskom návrhu, a vláda si potom môže osvojiť iný návrh, ako vyjde z tripartity. Ak ministerstvo vytvorí materiál, ktorý je v programovom vyhlásení, je aproximovateľný v rámci predstupovej stratégie a my ho dvakrát pripomienkujeme, vláda by ho už mala iba formálne schváliť. Ivan Mikloš tvrdí, že ide iba o ministerské stanovisko a vláda si môže osvojiť vlastné.
Prijali by ste ako prezident KOZ po dvoch rokoch zmenu súčasnej vlády?
Keď sme organizovali protestné iniciatívy voči predchádzajúcej vláde, niektoré naše odborové zväzy nás presviedčali, že ju treba nechať dovládnuť. Tvrdili, že nemáme ísť do ostrejších nátlakových akcií, lebo to vtedajšia koalícia využije a povie, že do konca roka 1998 mohla urobiť ešte veľa pozitívnych krokov. Vtedy sme pripravili ucelený program odbory - voľby - politika. Pre odbory je však výhodnejšia štandardná situácia. To znamená, že vláda má na štyri roky programové vyhlásenie, ktorého plnenie sa dá kontrolovať. Sme presvedčení o rezervách súčasnej vlády. Multikoalícia je naozaj nepríjemná, pretože sa vybíja na pre nás nezaujímavých záležitostiach. Veci, ktoré my potrebujeme realizovať, sa neuskutočňujú. Vlastne od začatia vládnutia Dzurindovho kabinetu - napríklad v súvislosti s postihmi proti kriminalizácii podnikateľského prostredia. Dodnes sa nič nedokázalo. To spôsobuje skepsu, ľudia sú z toho nervózni. Asi naozaj išlo iba o predvolebné ohlasovanie honu na bosorky. Dodnes nikoho neupálili a podľa môjho názoru tak ani do konca volebného obdobia neurobia.
Odbory však nedávno tvrdili, že vláde poskytnú konkrétne prípady klientelizmu a korupcie. Predložili ste ich? Zakročilo sa proti týmto prípadom?
Narážame na jednu vec. Ministri napísali rozličné čierne knihy, potom nastúpil proces dokazovania, no zatiaľ sa v podstate nič nedokázalo. My sme vychádzali z informácií od odborových zväzov. Fond národného majetku sme vyzvali, aby rokoval s našimi predákmi, ktorí majú poznatky o nelegitímnom hospodárení. Poskytli sme mu zoznam takýchto podnikov. Prvýkrát sme s konkrétnymi prípadmi vyšli v júni 1999 na zasadnutí tripartity vo Svite, kde vláda prisľúbila, že sa bude týmito podozreniami zaoberať na základe podkladov z FNM. V niektorých prípadoch sa už tieto kauzy podarilo dostať do pozície súdnych konaní.
Môžete byť teda konkrétny?
Zdravotnícki odborári iniciovali kauzy Kúpeľov Sliač a Kováčová, Piešťan. Aj kováci sú v tom aktívni. Na mítingoch dokonca vykričali mená podnikateľov, o ktorých si myslia, že tunelovali napríklad Martinské strojárne. Presnú informáciu vám teraz neviem dať, no určite by som vedel povedať príklady, keď sme upozorňovali na nedostatky. Dokonca si myslím, že my máme najlepšiu možnosť posúdiť tieto záležitosti. Niekedy však aj v našich odborároch chýba osobná odvaha.
Ako ste teda spokojný so súčasnou úrovňou sociálneho dialógu, osobitne vašimi kontaktmi s politickými stranami?
Vždy sme sa usilovali o vytvorenie sociálne pluralitného parlamentu, aby naše názory a pripomienky prechádzali do zákonov, týkajúcich sa ľudí, ktorých zastupujeme. To sa nám podarilo. Napriek tomu, že Národná rada SR je teraz stranícky prísne rozsekaná a nekomunikatívna, ešte v nej vládne stranícka disciplína a naše veci, ktoré sme riešili cez parlament a legislatívu, prechádzali. Pokiaľ by nám ešte prešli novely základných pracovno-právnych kódexov, tak by sme mohli vyhlásiť, že sme garnitúru našich záujmov, ktorých neriešenie sa zbieralo uplynulých desať rokov, zabezpečili za súčasnej vlády za dva roky.
Takže by ste neboli za zmenu vládnej garnitúry po chystanom referende o predčasných voľbách?
Uvedomujeme si, že v polčase vládnutia sa začne prejavovať sínusoida činnosti každej vlády. Preto považujem október 2000 za nepríjemný termín zjazdu KOZ. Uskutočňujeme ho totiž po dvoch rokoch nástupu tejto vlády, ktorá robila zväčša len nepopulárne kroky. Populárnych bolo veľmi málo, a ministri sa tvária, že to pozitívne v sociálnej oblasti sa začne prejavovať až v rokoch 2001 a 2002. Teraz sme na vážkach, či tomu máme, alebo nemáme veriť. Pre nás bude dôležité, ako sa dohodneme na štátnom rozpočte na budúci rok. Ten zatiaľ nedáva predpoklady, že by rok 2001 mal byť lepší. Naopak. Navrhovaný štátny rozpočet opäť nie je rozvojový. Máme k nemu vážne výhrady. Znovu si štát nechce plniť povinnosti voči fondom. Stačilo by iba trochu pozmeniť stanovisko z roku 1996, a s tými istými pripomienkami by sme ho mohli použiť i teraz. Reagovať budeme podľa toho, ako sa bude plniť Generálna dohoda a ako bude vyzerať štátny rozpočet. K celospoločenským udalostiam sa veľmi vyjadrovať nebudeme. No dnes už vieme, že ak niekto napísal do programového vyhlásenia vlády, že nezamestnanosť klesne na 10 percent, a pritom to bude okolo 16, či 15 percent. Aj to by bol podľa mňa úspech.
Doteraz nie sú z vašich prioritných požiadaviek dotiahnuté zákony o verejnej a štátnej službe. V čom je zádrheľ?
Chceli sme, aby sa rekodifikáci a pracovného práva neudiala na konci volebného obdobia. Hneď v prvom roku vládnutia Dzurindovho kabinetu sme presadili do legislatívneho plánu, že už v septembri 1999 sa pripravia predlohy návrhu Zákonníka práce, zákona o verejnej službe a o kolektívnom vyjednávaní. Tieto procesy skĺzli. Chceli sme, aby aj poslanci mali po prerokovaní vládou na stole všetky tri kódexy naraz. Naďalej však ostáva otvorená štátna a verejná služba a Zákonník práce. Do času, kým tieto legislatívne normy nedostala vláda, bolo všetko v poriadku. Nastali však dva problémy: Miklošov audit verejnej správy, ktorý spochybnil celú verejnú a štátnu službu, pretože hovoril o potrebe reformy štátnej a verejnej služby. Do toho prišla reforma verejnej správy, kde sa doteraz nerozhodlo, ktoré kompetencie pôjdu na vyššie územné správne celky, ktoré na obce, čo zostane štátnej službe. Niektorí to zdôvodňovali tak, že prijatím zákona o štátnej službe ju zadefinujeme a potom bude problém s reformou. To sú neodborné a účelové argumenty, lebo sme prijali rozhodnutie o určitom prechodnom období. So ZMOS-om sme dohodli definovanie pracovníkov vo verejných službách v rámci obcí a vyšších územnosprávnych celkov. Potom vláda zasiahla do Zákonníka práce, čím odborárov veľmi poškodila. Chcela nás dostať do dominového efektu s ďalšou participáciou zamestnaneckej rady. Dokonca sa zvýhodnili zamestnanecké rady v rámci kategorizácie pred odbormi, čo je tichá likvidácia. Samozrejme, že sme protestovali a vtedy sa celý tento proces zabrzdil.
Na ako dlho?
Rozpory sme riešili až v kompromisnej dohode so zamestnávateľmi v polovici septembra. Chceme, aby teraz rozhodla vláda. Máme totiž obavy, že sa to presunie do pozície predchádzajúceho obdobia. V roku 1997 a začiatkom roka 1998 sme sa s vtedajším vedením ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny dohodli už aj na obsahu Zákonníka práce a zákona o štátnej službe, verejná sa pripravovala. Vtedajší šéf rezortu Vojtech Tkáč argumentoval, aby sme tieto záležitosti už nechali na obdobie novej vlády. Dúfam, že do konca tohto roka sa nám podarí dostať tieto zákony do parlamentu. Viem, že nás čaká ťažká práca, pretože sa v NR SR momentálne vytvárajú rôzne skupiny. Spoliehame sa iba na tie politické subjekty, ktoré nám pred voľbami odpovedali na naše otázky týkajúce sa pracovno-právnych vzťahov a postavenia odbo-rov v podnikoch.
Ktoré strany s vami najintenzívnejšie komunikovali?
Pozitívne sa nám vtedy vyjadrila SDĽ, SOP a SDK. Tí dokonca chceli tripartizmus uzákoniť. Vtedajšie odpovede za SDK máme podpísané terajším premiérom, za SDĽ predsedom NR SR a SOP súčasným prezidentom. Spoliehame sa, že týmito sľubmi budeme argumentovať pri rozhovoroch s týmito stranami. Považovali by sme za úspech, keby cez vládu prešiel Zákonník práce v terajšej podobe. Potom by sme v parlamente rozohrali svoju hru. Ťažko povedať, do akej miery uspejeme. Zatiaľ máme harmonogram rokovania so všetkými poslaneckými klubmi. Koaličnými aj opozičnými.
Dodržali strany sľuby, ktoré vám dali pred voľbami v roku 1998?
Najmä SDK nie. V TV Markíza ma vlani v júni vysmiali, keď som povedal, že pri rokovaní s premiérom nevieme, či má mandát hovoriť za celú SDK. Dnes už každý berie ako samozrejmosť, že Mikuláš Dzurinda nie je predstaviteľom SDK, ale niečoho úplne iného. Už vtedy som ho upozorňoval, že v rámci SDK sú kontraproduktívne sily k stanoviskám, ktoré nám dali.
Premiér vám niekedy naznačil, že by niektoré sľuby SDK prevzala SDKÚ?
Nepoznám program SDKÚ. Zatiaľ je to podľa nás iba elitný klub. Vychádzame z toho, že SDK nám predložila program, v ktorej bola časť venovaná sociálnej politike. To nám vyhovovalo. V rámci SDK sme sa opreli o platformu volfovcov, ktorí samozrejme s nami oveľa bližšie komunikujú. Sú tam však aj prúdy, ktoré mali vo svojom programe oslabovanie odborov. DS sa pasuje za pravicovú konzervatívnu stranu, ale podľa mňa má liberálnejší program.
Nedávno ste sa vyjadrili, že na Slovensku sú práva odborárov porušované. Naďalej stojíte za týmto výrokom?
Áno. Konkrétne sme aj pomenovali problémy, ktoré vznikajú v podnikoch v súvislosti s odborárskymi právami. Poviem to otvorene - keby sme ich prezentovali navonok, boli by pre túto vládu vážnym mementom. Táto konfederácia sa absolútne prihlásila k integračným procesom. Pred pozvánkou do OECD sme robili masívnu kampaň v rámci nášho konzultačného výboru pri OECD. Nechceme tieto procesy brzdiť. Naša posledná sťažnosť na Medzinárodnú organizáciu práce sa však stala zdvihnutým prstom tejto inštitúcie voči vláde SR. Základným porušovaním odborových práv je napríklad nevyplácanie mzdy, stiahnutie odborových príspevkov zo strany zamestnávateľov, ale ich neposkytnutie odborovej organizácii. Takýchto prípadov máme stovky. Niektoré odborové organizácie dokonca fungujú v ilegalite. Povedzme v stavebnom podniku v Humennom. V navrhovanom Zákonníku práce sme už zlepšili ochranu odborárov. Nájdu sa však aj subjektívne dôvody, ako odborového funkcionára zničiť. Ten chodí s kožou na trh a býva zlikvidovaný často za niečo, čo sa dá ťažko právne dokázať.
So zamestnávateľmi ste sa však pri poslednom stretnutí dohodli, že budú dva dni v roku uvoľňovať odborárskych funkcionárov, za čo budú mať právo na náhradu mzdy.
Veľmi dlho sme sa dohadovali, či zamestnávateľ má uvoľňovať zamestnanca pre odborové vzdelávanie. Pritom, keď bude vzdelaný odborár i zamestnávateľ, tak vznikne rovnováha za rokovacím stolom a dôjde skôr k dohode. Odborárske vzdelávanie je podľa medzinárodných dohovorov ako každé iné. Nakoniec sme sa v dôležitých veciach dohodli.
Na rozbehnutie denníka na Slovensku treba prvý rok asi sto miliónov korún. Odbory nedávno predali tradičný denník Práca za 15,5 milióna. Mnohí to považujú za najhorší obchod tohto storočia. Aké boli dôvody na tento krok?
O predaji denníka Práca rozhodol Jednotný majetkový fond, ktorý obhospodaruje majetok bývalého ROH. KOZ jeho členom nie je. Podieľnikmi sú jednotlivé odborové zväzy. Konfederácia totiž nemá žiaden majetok. Asi pred rokom bola KOZ nejakým nedefinovateľným spôsobom zaregistrovaná ako vydavateľ Práce. Zodpovední sme boli však iba za obsah a vymenovávanie šéfredaktora. Nefungovalo to. Ekonomické záujmy sa bili s obsahovými. Zásadne som bol proti vzdaniu sa vydavateľských právomocí. Na sneme nás však prehlasovali. Vydavateľské právomoci sa odovzdali obchodnej spoločnosti Práca, s.r.o. Potom sa odpredal podiel obchodnej spoločnosti Prvá mediálna. My sme nevedeli ani o cene, ani o zmanažovaní celej akcie. Iba sme mali povinnosť stanovenú snemom, aby sme uzavreli dohodu medzi Jednotným majetkovým fondom a KOZ, že si zachováme možnosť odvolať a vymenovať šéfredaktora a budem mať zastúpenie v redakčnej rade. Celé obchodné vzťahy nemienim komentovať, lebo sa ma netýkajú.
S hosťom sa zhovárali Jana Matúšová a Martin Krno
