Politológia musí pomáhať politike
Peter Kulašik
Narodil sa 25. decembra 1947 v Prostějove. V rokoch 1966-1971 vyštudoval sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Absolvoval študijné pobyty na Univerzite v Lipsku, Ost Europa Institut vo Viedni a Deutsche Gesellschaft für Auswärtige Politik v Bonne. Je ženatý, má dve dcéry. Manželka pracuje na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Uverejnil deväť monografií zameraných na problematiku dejín politického myslenia, teórie politických systémov a medzinárodných vzťahov. Ide napríklad o Dejiny socialistického myslenia, Úvod do teórie politiky a Slovník bezpečnostných vzťahov. Od roku 1995 je dekanom Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Prednášal na Univerzite Komenského, Vysokej vojenskej pedagogickej škole a Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Je profesorom teórie politiky od roku 1998.
Čo je to vlastne politológia?
Politológia je mladá veda so starou tradíciou. Mnohí dnešní politológovia tvrdia, že celá súčasná politická veda je iba "množstvo poznámok o Platónovi". Iní, naopak, deklasujú klasickú politickú filozofiu na "predvedeckú" a vznik politológie ako modernej sociálnej vedy datujú až do druhej polovice 19. storočia. Toto hodnotenie však nemožno vzťahovať na všetky diela politickej vedy. Mnohé z nich znamenajú medzník v dejinách politického myslenia a kultúry. Niektorí myslitelia dokonca tvrdia, že žiadne dielo, ktoré bolo vytvorené po oficiálnom uznaní politológie, tieto klasické diela neprekonalo.
Nemali by sme v tejto súvislosti spomenúť jedno meno, ktoré dodnes pôsobí provokujúco - renesančného politického mysliteľa Nicolu Machiavelliho?
Ak by sme chceli hodnotiť význam Machiavelliho, museli by sme to urobiť v kontexte dejín politických teórií; začať Platónom, pokračovať Aristotelom, u ktorých sa vytvára prvá vedecká bipolarita, potom prejsť cez stredovek do predrenesančného obdobia, až by sme prišli k Marsiliovi a Dantemu.
Lenže Machiavelli sa od spomínaných mysliteľov líšil tým, že kým ostatní nespochybňovali pevný zväzok medzi morálkou a politikou, Machiavelli ukázal politiku v plnej nahote... Jeho mnohé konštatovania neplatia iba pre renesanciu, ale sú aktuálne dodnes.
Význam Machiavelliho v dejinách politického myslenia naozaj spočíva v tom, že bol prvý, kto sa na politiku pozeral stredovekými očami človeka, bol prvý, kto definoval politiku ako techniku moci, ako mocenský kalkul a oddelil ju od etiky a morálky. Machiavelliho analýza politickej činnosti, zdôraznenie, že ľudia vždy a všade konajú pod vplyvom osobných ambícií a egoistického prospechu, mala dokonca vplyv na sociológiu a sociálnu psychológiu 19. storočia.
Hoci sa politológia považuje za vedu, je tu predsa len niekoľko spochybňujúcich momentov. Jednak tu ide o vzťah politológie a vôbec poznateľnosti spoločenských javov, čo sa týka všetkých spoločenských vied, a druhý problém by bol vzťah medzi politológiou a spoločenskými záujmami, ktorý je takpovediac špecifický pre politológiu. Politológ sa predsa nemôže odosobniť, politológ svojím politologickým skúmaním zasahuje do politiky, či to už priznáva alebo nie.
Zasahovanie politológa do politiky vychádza predovšetkým z toho, že politológia odráža protikladné záujmy medzi politikou a vedou, to je hlavný problém. Od politických vedcov sa vyžaduje aktuálnosť, no zároveň serióznosť a objektivita. Samotní politológovia často pochybujú a tak prejavujú skepsu o výsledkoch, ktoré ich vedná disciplína produkuje. Úlohou politickej vedy je nastoľovať určité otázky, zaoberať sa politikou vedecky a nič viac. Ďalej treba povedať, že sú zrejmé dve logiky: logika politiky a logika vedy. To sú dva svety, kde tieto protikladné logiky platia. V každom prípade treba konštatovať, že úlohou politológov je pomáhať politikom plánovať, prognózovať, vysvetľovať im problémy, ale ich aj kritizovať, oponovať im, nastoľovať argumenty.
V tejto súvislosti však musím podotknúť, že poľský spisovateľ Stanisław Lem ako hlavný argument spochybňujúci vedeckosť súčasnej politológie uviedol okolnosť, že tí západní politológovia, ktorí sa zaoberali vedeckou analýzou pomerov v bývalom východnom bloku, nedokázali predvídať krach tamojšieho politického systému v roku 1989. Jedna z úloh vedy je predsa predvídať budúce udalosti...
Predikčná funkcia politológie je jej najslabšou stránkou. Ako som už zdôraznil, úlohou politológie je reagovať predovšetkým na aktuálne politické problémy, používať taký kategorický aparát, ktorý by pomáhal zmapovať politickú skutočnosť a teoreticky reflektovať politické procesy o jej angažovanosti. Vyvstáva dilema, spor, ktorý prebieha medzi samotnými politológmi. Je tu tábor, ktorý odmieta akúkoľvek angažovanosť, ktorý zdôrazňuje prísne, exaktné vedecké metódy skúmania a, naopak, je tu druhý tábor, ktorý zdôrazňuje spoločenskú angažovanosť politológa. Po tejto angažovanosti sa volalo aj na poslednom svetovom politologickom kongrese, ktorý sa konal práve tento rok v auguste v kanadskom Québecu.
Tu je však iný problém: že spomínaná angažovanosť je niečo iné v politických systémoch, ktoré sa kontinuálne vyvíjali po stáročia, ako je napríklad britský alebo americký, a niečo iné je angažovanosť v tzv. tranzitívnych východoeurópskych krajinách, ktoré sa nepresne nazývajú postkomunistické a kam patríme aj my. V týchto krajinách ešte stále nie je jasné, akú tvárnosť by mal mať a nakoniec bude mať tamojší politický systém. Je tu napríklad otázka, či tunajší politický systém má byť kópiou západného, alebo či má vyrastať z národných tradícií.
To je otázka nielen pre politológov, ale aj (a najmä) pre politikov. Je tu otázka voľby, ktorá tu bola na začiatku deväťdesiatych rokov, voľby istého typu demokracie a politického systému. Politická teória dáva na túto voľbu určité predpoklady. V modernej politologickej literatúre, najmä v komparatívnej teórii v 80. rokoch, sa uvádzajú dva základné modely demokratického systému. Je to jednak model tzv. westminsterskej demokracie, britský model a jeho atribúty, väčšinový volebný systém, systém dvoch politických strán, alebo je to systém konsezuálnej demokracie, ktorý spočíva na viacerých politických stranách, na istej dohode, kooperácii medzi týmito politickými stranami, na volebnom systéme pomerného zastúpenia atď. Charakter a ustanovenia ústavy SR hovoria o tom, že táto možnosť voľby sa dostatočne nevyužila. Vytvoril sa hybridný systém, ktorý má črty oboch modelov, a to viedlo zákonite k politickým problémom, ktoré cítiť dodnes. Napríklad vezmime si referendum, spôsob jeho zakotvenia v ústave, nejasné vymedzenie kompetencií jednotlivých druhov výkonnej moci, postavenie ústavného súdu a pod.
Nie je to skôr cesta k hľadaniu vlastnej formy demokracie a k vytváraniu vlastnej demokracie? Vezmime si napríklad predmníchovské Československo, ktorého ústava spájala prvky oboch systémov. Mám na mysli aj iné negatívne tradície. Slovensko má napríklad tradíciu uhorského modelu štátneho zriadenia, ktorý síce zdôrazňoval formálne znaky demokracie a úspešne pred svetom predstieral existenciu demokratického systému, ale v skutočnosti to bola maskovaná despocia uhorských magnátov. Vyvstáva tu problém, nakoľko tieto uhorské tradície dodnes na Slovensku pôsobia, či sú priznávané alebo nie.
Na túto otázku je ťažké odpovedať. Tradíciou, ktorá pochádza z čias Rakúska-Uhorska, je silné povedomie úlohy obecnej samosprávy a, pochopiteľne, veľké deficity v oblasti parlamentnej demokracie a celkovej politickej kultúry. Keď sa pozrieme na náš súčasný politický systém, vidíme, že doteraz sme sa nevyrovnali s otázkou obecných samospráv, územnosprávneho členenia štátu a pod. To sú všetko veľké manká, ktoré ešte musíme doriešiť na základe celospoločenského konsenzu. V žiadnom prípade sa však nemôžu stať predmetom permanentného politického zápasu, alebo rozhodnutí, ktoré sa zásadne menia v každej nasledujúcej legislatívnej perióde.
Ale tradícia obecnej samosprávy pochádza už zo stredoveku... Je tu predsa na čo nadväzovať, na rozdiel od parlamentnej demokracie.
Aj tento problém súvisí s modernizačnými trendmi, s ktorými sa v súčasnosti stretávame. Ak by som to mal vyjadriť na úrovni súčasných politologických diskusií, sú tu úvahy o posune od tradičnej parlamentnej demokracie k tzv. participačnej demokracii. Mnohí kolegovia konštatujú, že nástup nového storočia sa uskutoční v znamení participačnej demokracie, čo je do istej miery prekonaním tradičnej parlamentnej demokracie. Takisto tu vidím určitú šancu, ktorá by sa mala preniesť aj do legislatívnych krokov, aj do ústavy. Ide tu o nové formy prvkov participačnej demokracie, ktoré sú známe zo západnej Európy a ktoré sa na Slovensku dostatočne nevyužívajú. Takto sa aj problém tradícií obecných samospráv dostáva do modernejšej roviny, ktorá zodpovedá súčasným civilizačným trendom.
Lenže práve v prípade referenda platí, že táto najdemokratickejšia forma prejavenia názoru sa môže zneužiť proti demokracii. Vezmime si napríklad Napoleonove alebo Hitlerove referendá. Súhlas ľudu v referende možno získať aj na obmedzenie demokratických práv.
V klasickej liberálnej demokracii existuje zásadná výhrada proti referendu, na ktorú už upozornil M. Weber. Plebiscit môže obsahovať aj demagogický prvok. Rozhodnutia, ktoré sa v referendách prijímajú, nás zaväzujú na pomerne veľmi dlhé časové úseky a, ako hovorí Sartori, plebiscitná demokracia so sebou prináša nebezpečenstvo "kognitívnej nekompetentnosti", čiže nedostatočnej informovanosti hlasujúcich o tom, o čom majú v referende rozhodovať. Na druhej strane si musíme uvedomiť, že keď je referendum súčasťou ústavného systému, tak je možné ho aj použiť. Problém nášho politického systému spočíva v tom, že sa uznáva právo na konanie referenda, ale zároveň ešte o jeho výsledku bude hlasovať parlament. To je vlastne absurdná situácia, pretože referendum, resp. jeho výsledky sú podriadené rozhodnutiu zastupiteľského orgánu a strácajú tak svoju autentickú hodnotu. Je tu aj iná otázka politického charakteru, čo v prípade, keď referendum bude úspešné a parlament nebude ochotný odhlasovať predčasné parlamentné voľby. Nastane situácia, že vláda bude síce legálna, ale nebude už legitímna.
S hosťom Slova sa zhováral Peter Greguš
