Zisky súkromné, náklady spoločné

Porovnávate, čo sa naplnilo z vízií v prognózach, na ktorých ste pracovali pred pätnástimi rokmi? Zvolený spôsob ekonomickej transformácie ignoroval závery slovenskej i československej súhrnnej prognózy, ako aj poznatky svetových prognóz, civilizačné trendy a robí tak dodnes.
Počet zobrazení: 2423

Ivan Klinec

Narodil sa 13. mája 1961 v Pohorelej, okres Brezno. Vyštudoval odbor automatizované systémy riadenia na Fakulte riadenia VŠE v Bratislave. Od roku 1989 pracuje v Prognostickom ústave SAV. Je predsedom Futurologickej spoločnosti na Slovensku, členom Predsedníctva Slovenskej asociácie Rímskeho klubu. Vypracoval projekt Národného programu podpory rozvoja informačnej spoločnosti a podieľal sa na vypracovaní Národného programu vzdelávania Konštantín a Národnej stratégie trvalo udržateľného rozvoja pre Slovensko.

Porovnávate, čo sa naplnilo z vízií v prognózach, na ktorých ste pracovali pred pätnástimi rokmi?

Zvolený spôsob ekonomickej transformácie ignoroval závery slovenskej i československej súhrnnej prognózy, ako aj poznatky svetových prognóz, civilizačné trendy a robí tak dodnes. To je aj jednou z príčin, prečo je dnes naša ekonomika na tom tak zle. Reformátori rozprávali, že máme pred sebou jasnú ideologickú diaľnicu, že sa nebudeme zaoberať tretími cestami a ignorovali všetky poznatky ekonómie či spoločenských vied, napríklad prognostiky. Americký futurológ Herman Kahn v roku 1967 vydal knihu Rok 2000, v ktorej urobil prognózu vstupu svetovej ekonomiky do tohto roku. Nepredpokladala, že sa zmení politický systém, vychádzala z ekonomickej sily, podľa ktorej Československo malo teraz patriť medzi 20 najvyspelejších postindustriálnych krajín sveta, pokiaľ ide o príjem na obyvateľa i HDP. Zostup z prvej dvadsiatky do druhej polovice stovky je preto veľkým pádom, ktorého príčiny treba analyzovať.

Prečo prognózy nepredvídali politické zmeny, ktoré sa uskutočnili roku 1989?

Tieto zmeny boli vyvolané najmä prebiehajúcou civilizačnou transformáciou. Nešlo o náhle osvietenie väčšiny politických činiteľov a občanov, ktorí zrazu zo dňa na deň akoby precitli a chceli trhovú ekonomiku. Bol mýtus, že disidenti zvrhli režim. Tí takú silu nemali. Skôr je pravdivý pohľad Alvina Tofflera v knihe Tretia vlna, ktorý predpovedal, že počas obdobia niekoľkých rokov sa preženie svetom tretia vlna a rozmetá industriálne režimy. To sa aj stalo. Podľa mňa je to hlavná príčina pádu socializmu, pretože sa zároveň zrútila aj industriálna spoločnosť. Toffler po roku 1989 vo viacerých rozhovoroch upozorňoval, aby sa nezabúdalo, že keď skrachoval socializmus, zároveň skrachovala industriálna spoločnosť a že prebieha civilizačná transformácia prechodu od druhej k tretej vlne, od industriálnej k informačnej spoločnosti.

Ako sa prejavilo rozmetanie industriálnych režimov v iných krajinách ako socialistických?

Videli sme synchronicitu zmeny politických režimov i ekonomických systémov po celom svete - od socialistických krajín cez Južnú Afriku, až po Latinskú Ameriku. Všade sa naštartovali procesy demokratizácie, decentralizácie a privatizácie. Tá sa však u nás poňala chybne. Za Regana alebo Thatcherovej sa privatizovali neefektívne štátne podniky, ktoré mal súkromný sektor zefektívniť. Keď ich kúpil, investoval do nich, potom ich sčasti aj zefektívnil. U nás bola privatizácia obrátená na hlavu, stala sa samoúčelom, slúžiacim akejsi ideológii. Jej cieľom bola privatizácia samotná, nie zefektívnenie výkonnosti podnikov. Peter Drucker v jednej zo svojich kníh upozornil, že v období transformácie, akou je súčasný prechod k informačnej, alebo ako on to nazýva, k znalostnej spoločnosti, je dôležité vytvorenie podnikateľského prostredia, mnohých podnikateľských subjektov, najmä na nižších úrovniach, ktoré potom zabezpečia prechod do inej kvality ekonomiky. Joseph Schumpeter, americký ekonóm pochádzajúci z Rakúska, hovorí o kreatívnej deštrukcii. Prebieha tak, že niečo staré zaniká a nové vzniká na základe nových kombinácií výrobných faktorov, vytváraných na všetkých úrovniach. U nás pri privatizácii vytváranie vlastníkov zamieňame s podnikaním. Veď po roku 1989 sa podnikatelia často ani nespomínajú, hovorí sa iba o vlastníkoch. A práve podnikatelia by mali byť tými, čo prevedú ekonomiku k informačnej spoločnosti.

Neprevedú?

Naši vlastníci majú záujem o využívanie určitých výhod, výnosov z toho, čo získali. To, čo sa u nás po roku 1989 vytvorilo, nazval český sociológ Jan Keller najzvrhlejšou formou socializmu. Nie v zmysle niečoho sociálneho, ale ako formy, v ktorej sa privatizujú zisky a výnosy aj z funkcií a postavenia, no náklady sa hádžu na plecia všetkých občanov. Už pred koncom socializmu si určité časti spoločnosti sprivatizovali rozličné výnosy z rôznych funkcií v ekonomike alebo v politike, a náklady mala odniesť celá spoločnosť. Na úkor toho sa znižovala životná úroveň. Pri dnešnej reštrukturalizácii bankového sektoru: výnosy z činnosti bánk sa sprivatizovali, avšak náklady sa stále presúvajú na plecia daňových poplatníkov.

Príležitosť lacno majetok získať a draho predať využíval, kto mohol. Nie ten, kto chcel podnikať, starať sa o výrobu... Dalo sa tomu pri masívnej transformácii majetkových vzťahov vôbec vyhnúť?

Dalo. Existovali alternatívne scenáre ekonomickej reformy, napr. Valtra Komárka. No to by si museli uvedomiť lídri ekonomiky ako celku a manažéri jednotlivých podnikov, že v globálnej konkurencii môžu uspieť iba s takými technológiami, vybavením a vzdelaním, aké majú konkurenti v najvyspelejších krajinách a na to orientovať transformáciu spoločnosti. Presadil sa veľmi zjednodušený pohľad na to, čo má robiť vláda a čo jednotliví podnikatelia. Pred niekoľkými rokmi mali Američania vážne problémy, aby ich nepredbehli Japonci. Súčasný viceprezident Albert Gore navrhol štátny program informačných superdiaľnic. Vláda ho odštartovala, no ťahal ho súkromný sektor. Vzniká kombinácia štátu, ktorý naštartuje určitý program, a súkromných podnikateľov, ktorí ho realizujú. Príkladom sú aj posledné dva veľké projekty, ktoré rozbehla vláda USA na podporu rozvoja digitálnej ekonomiky a elektronického obchodovania. Koncipovali sa priamo pod patronátom prezidenta resp. viceprezidenta. Je v nich napísané, že hlavnú úlohu pri realizácii má mať súkromný sektor. U nás zastrešujúca úloha vlády chýba, chýba impulz na vypracovanie národného programu podpory rozvoja informačnej spoločnosti alebo digitálnej ekonomiky, elektronického obchodovania. Ťažko ho môže náš podnikateľ rozbiehať, nemá na to prostriedky, ani ľudí a kapacitu. Zahraničný kapitál a investície môžu doniesť určité technológie, know how, informácie, no ak chceme posunúť ekonomiku ako celok dopredu, potom sa musíme zamerať na to, že sa na štátnej úrovni vypracujú rozvojové programy, ktoré by potom mal ťahať súkromný sektor.

Vicepremiér Ivan Mikloš začiatkom roka na Svetovom ekonomickom fóre zameranom na internet a informačné technológie dokazoval na štatistických údajoch, ako sa Slovensko derie dopredu v miere internetizácie spoločnosti.

Niektoré severské krajiny ako Fínsko, Dánsko, Švédsko dokonca prevyšujú 50-percentnú úroveň vybavenia populácie internetom, akú zaznamenáva USA, kým na Slovensku ho má menej ako desatina. To môže v najbližších rokoch našej ekonomike spôsobiť dosť veľké ťažkosti, lebo v EÚ sa stále väčšia časť ekonomických operácií spracúva do digitálnej podoby. Podľa prognóz sa v prvej štvrtine 21. storočia digitálna ekonomika a elektronický obchod postupne stanú motormi rozvoja svetovej ekonomiky. U nás sú stále v stave zrodu, neexistuje žiadny program, legislatíva pre elektronické obchodovanie, bežné vo vyspelých krajinách. Vo svete sa napr. dajú nakúpiť knihy za nižšiu cenu priamo cez internet. Samozrejme, na to je potrebná legislatíva i kreditná karta, ktorú by mal mať každý obyvateľ. Vzhľadom na úroveň príjmov to u nás ostáva vzdialenou budúcnosťou.

Pri zvyšujúcom sa počte nezamestnaných je ešte vzdialenejšia...

Patrí nám prvé miesto v počte nezamestnaných v Európe. Aby mohli podniky v globálnej konkurencii držať krok so svetovou konkurenciou, musia znižovať náklady na úroveň nákladov v špičkových podnikoch vyspelých krajín. V USA sa redukujú náklady tak, že sa podniky vybavujú modernou informačnou technológiou, ktorá umožňuje znižovať počet zamestnancov až na pätinu, no presúvajú sa do iných oblastí ekonomiky. V krajinách ako je Slovensko sú podniky nútené znižovať náklady tak, že prepúšťajú stále väčší počet pracovníkov, nemajú na to, aby sa vybavovali modernou technológiou. Takýto podnik dožíva, nevznikajú ani oblasti ekonomiky, do ktorých by sa uvoľnená pracovná sila presúvala. Múdre vlády robia čosi pre to, aby podporovali rozvoj oblastí a sektorov ekonomiky, kde sa pracovná sila presúva. Odraz vidíme v roztváraní nožníc medzi bohatými a chudobnými krajinami. Kapitál a investície idú tam, kde sú najväčšie zisky. V súčasnosti sú v obchodovaní na internete. Potenciálny investor investuje tam, kde mu to najviac vynáša, čiže do podnikania cez internet. Potom zaostalejšie štáty, ktoré tieto oblasti nemajú rozvinuté, márne čakajú na investície a zahraničný kapitál. To je prípad Slovenska.

Ak bohatí budú ešte bohatší, chudobní ešte chudobnejší, máme my, hendikepovaní navyše technologickou zaostalosťou, ešte šancu?

Máme, ak sa vláda rozhodne vytvoriť také podnikateľské prostredie, ktoré umožní zakladanie podnikov ako v USA. Tam začnú podnikať dvaja študenti v garáži a vypracujú sa na svetovú firmu s miliardovými obratmi. V USA stačí vyťukať telefónne číslo a do 10 minút máte zaregistrovanú firmu. U nás to legislatíva nielenže neumožňuje, ale súčasný systém zakladania podnikov je poznačený korupciou. Vláda by mala čo najviac zjednodušiť zakladanie podnikov a čo najmenej obmedziť zásahy štátnych úradníkov do takéhoto procesu, aby si nerobili súkromný biznis z rôznych provízií. Pravidlá hry musia umožniť čo najrýchlejší vznik podnikov, ktoré budú ťahať rozvoj ekonomiky. Inak budú akékoľvek proklamácie a výzvy, aby občania prešli zo stavu nezamestnaných do stavu podnikateľov, zbytočné.

Ako to, že sme prešli dobrovoľne, bez toho, aby nás ktosi k tomu nútil, samozničujúcim procesom?

V rámci Slovenska sa nezhodnotilo desaťročie transformácie a nie sú náznaky, že by sa to chystalo. Sú jednotlivci schopní to urobiť, no na inštitucionálnej úrovni chýba vôľa. Na webovskej stránke Svetovej banky si možno pozrieť hlavný referát, ktorý predniesol jej vtedajší viceprezident a hlavný ekonóm Joseph Stiglitz vlani v apríli na výročnej konferencii Svetovej banky venovanej transformácii v našich krajinách. Príspevok je doložený grafmi a údajmi, z ktorých vidno, ako čínska ekonomika stúpala hore, kým ekonomika reformujúcich sa krajín strednej a východnej Európy klesala.

Prečo teda riadená transformácia socializmu naspäť ku kapitalizmu zlyhala?

V biblickom príbehu Lótovej ženy, ktorá sa obzrela dozadu a skamenela, je odkaz podobenstva, že človek sa nemá obzerať dozadu, lebo s minulosťou ťažko niečo spraví. Tú má nechať historikom. Naša spoločnosť po roku 1989 vynakladala väčšiu časť energie na skúmanie a spory o minulosti, namiesto toho, aby hľadela dopredu, aby mala predstavu, čo vlastne chceme, v čom chceme bývať a žiť. Pretože v roku 1989 sa nám zrútil dom a zostali trosky. Reformátori potom vyvesili transparenty a napísali, že tu je súkromné vlastníctvo, no trosky zostali. Najskôr "prestavba" v roku 1986, potom reforma po roku 1989 mali za cieľ zvýšiť výkonnosť, lebo sa ukázalo, že jestvujúci systém nedokáže zabezpečiť takú životnú úroveň, zdravotnú starostlivosť, ani potravu, ako je na Západe. Všetko sa spomenulo, no potom zrazu akoby sa zabudlo na hlavný cieľ, že reforma mala priblížiť tieto krajiny k hlavnému civilizačnému prúdu. Začala sa presadzovať nejaká ideológia, kritériom hodnotenia sa stala privatizácia ako samoúčel: čo najviac sprivatizovať bez ohľadu na to, či to bude alebo nebude funkčné.

To, čo sa nazýva postkomunistická spoločnosť, je iné ako kapitalistická. Štruktúry dnešného kapitalizmu - sieťová štruktúra, technológia alebo rôzne pravidlá fungujúcej spoločnosti - sú úplne odlišné od tých, čo sa budujú v postkomunistických štátoch. Stále sa potácajú v rámcoch industrializmu a snažia sa vytlačiť z existujúcich industriálnych štruktúr väčší výkon, ktorým by sa priblížili k moderným informačným štruktúram vyspelých krajín. To sa prakticky nedá. Je to akoby sme prirovnali našu ekonomiku k autu na parný pohon, ktorý stále leštíme, udržiavame v dobrom stave a chceme ho postaviť na štartovú dráhu s Formulou 1. Náš trh je v hlbokom rozpore so svetovým trhom, ktorý oceňuje zdroje podľa výkonnosti, a nie na základe politickej príslušnosti, určitých služieb alebo oddanosti. To sa skôr podobá feudálnemu režimu, a takýto systém nie je schopný konkurovať na kolbišti svetovej ekonomiky, pretože nemá na špici výkonných, ale oddaných.

Ale toto bol presne dôvod pádu komunizmu. Dnes znova nestraníci nemajú šancu podieľať sa na riadení spoločnosti, znova nerozhoduje kvalifikácia, kompetencia, ale čosi iné.

To, čo sa vytvorilo u nás ako kapitalistická trhová ekonomika, sa v mnohom podobá socializmu, pokiaľ ide o výkonnosť, kompetencie a rozdeľovania zdrojov. Mali by sa toho chopiť sociológovia, politológovia, ekonómovia, prognostici, futurológovia. Analýza by ukázala, že náš politický systém sa tvári ako demokratický, no má od toho dosť ďaleko. V americkej ústave nie je napísané, či je v USA kapitalizmus alebo socializmus, či je tam trhová ekonomika, alebo nie je. Ale sú v nej záruky slobôd a občania si ich strážia. Kým u nás sa v preambule tvrdí, že sme sociálno-ekologicky orientovaná trhová ekonomika. Hlavná bola definícia, no chýbajú záruky slobôd. Napr. tých, čo by umožňovali podnikateľom zakladať subjekty. Pritom právny systém je nepriechodný, lebo sa kladie dôraz na to, aby sme niečo zadefinovali, o čom sa potom hádame. A pravidlá hry urobíme potom úplne inak. Preberajme to, čo inde funguje tak, ako Japonci založili svoj systém na tom, že nosili do Japonska poznatky a technológie.

S hosťom Slova sa zhováral Ivan Špáni

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984