Vždy treba vedieť dodržať slovo
Vladimír Černušák
Narodil sa 25. 11. 1921 v Novom Meste nad Váhom, kde vyštudoval aj gymnázium. Od mladého veku bol zanieteným športovcom a obdivovateľom olympijského hnutia. Po absolvovaní Pedagogickej fakulty UK v Bratislave na nej vyučoval. Zastával viaceré vedúce funkcie v slovenskom i československom športe, medziiným bol predsedom Slovenského ústredného výboru Zväzu československej telesnej výchovy a športu, vydal mnohé publikácie a teoretické štúdie, na základe ktorých sa stal medzinárodne uznávanou autoritou. Už dvadsiaty rok je členom Medzinárodného olympijského výboru (MOV). Podstatnou mierou sa pričinil, že Slovensko takmer ihneď po vytvorení samostatnej SR vstúpilo do veľkej olympijskej rodiny. V roku 1992 po vzniku Slovenského olympijského výboru sa stal jeho prvým predsedom. Keď tejto jari odovzdával žezlo Františkovi Chmelárovi, SOV ho zvolil za svojho čestného predsedu.
Aký to bol pocit, keď chlapca z Považia, syna stolára, prijímali medzi seba baróni, sirovia, vikomti, markízi, milionári do takej vznešenej spoločnosti, akou bol Medzinárodný olympijský výbor?
Prekvapujúci. Už tým, že ma doma navrhli, neodpílili a že po menách ako Jiří Gut-Jarkovský, Josef Gruss a najmä môj patrón a uvádzač do olympijskej rodiny Franta Kroutil, som to svoje meno ako prvý Slovák v histórii uzrel na vizitke pri rokovacom stole.
A samotné prijatie si po dvoch desaťročiach pamätáte?
Samotné prijímanie bolo ešte prekvapujúcejšie: za stolom, vyzdobeným síce vizitkami a titulmi, medzi ktorými ten môj, profesorský, mal primalú váhu, síce nesedeli šľachtici a vládcovia krajín a bánk, ale jednoducho ľudia zaľúbení do športu a ideálov antiky, vrcholiacich práve olympijskou myšlienkou a jej mierovým poslaním.
Vítal vás sám prezident?
Podľa starého dobrého zvyku vítajúcim je vždy doyen. A tým bol vtedy veľkovojvoda Ján Luxemburský. Mňa privítal spolu s ostatnými novými veľmi srdečne a s osobitným prípitkom: "My dvaja máme v dejinách čosi spoločného. Viete čo?" Zo mňa vyletelo: "Kráľov!"
Aký recept máte na kráľovskú cestu pre svojich, prepáčte, prípadných nasledovníkov?
Prečo nie? Budúci rok mi vyprší mandát, ešte mám čas si rozmyslieť, koho za seba navrhnem.
A recept? Každý má ten svoj pre cestu životom tak, ako aj pre svoje vášne a lásky. A vaša osobná cesta? Aká bola?
Od detstva som športoval. Ale vari rozhodujúcim signálom do života bola pre mňa berlínska olympiáda v roku 1936. Mala búrlivú reklamu, zviditeľnila význam športu, jeho všestranné spoločenské využitie a, žiaľ, ako vysvitlo neskôr, aj zneužitie. No my, chlapci od Váhu, sme si odvtedy nevedeli predstaviť väčšieho hrdinu, ako bol štvornásobný víťaz a zázračný rekordér Jessie Owens.
Koľko bolo vtedy owensonovcov v Novom meste nad Váhom?
Celá Štúrova ulica.
A počet disciplín?
Všetky olympijské, aj považské.
V čom ste zvíťazili?
Vo viacboji. Medzi pätnástimi finalistami.
Ktorým športom ste ostali verný?
Plávaniu, lyžovaniu, basketbalu, turistike, kanoistike.
Prvá a posledná láska?
Prvá a celoživotná: plávanie. I na fakulte telesnej výchovy, na prednáškach, konferenciách. Aj v prevažnej časti mojej publicistiky z oblasti teórie a metodiky má plávanie kľúčovú úlohu. A posledná? Takej niet. Môj posledný výkon bol v kanoe, keď sme sa opovážili s basketbalistom doktorom Hermannom splaviť Dunaj až do Gabčíkova. Ale celkom posledné? Toto slovo celý život odmietam.
Premiéra na olympijskej pôde musela byť parádna!
Moja premiéra bola patrične skromná. Priateľ mi poradil: Vlado, máš slovo, hovor čo najmenej, čo najjednoduchšie a vyber si dajakú pútavú tému.
Kto bol tá dobrá duša?
Arpád Csanadi.
A téma?
O kultúre a o jej potrebe v športe.
Inšpirácia?
Mesto Rím, kde sa celá slávnosť konala. Roku Pána 1982.
Čoho ste sa pridŕžali po celý čas pôsobenia v športe, v škole, na vrcholových postoch?
Zásady - vždy dodržať slovo.
V športe sa to ešte dá. Ale vo funkciách?
Ani v športe to nebýva samozrejmé. Boli ste predsa na poslednom zasadaní SOV. Koľké zväzy a kluby dodržali sľuby a koľké nie? Koľko otáznikov vzniklo okolo nedodržaných? Práve malá krajina si nemôže dovoliť prepych nedodržať slovo, najmä keď ide o jej reprezentáciu. To platí tak o športovcoch, ako aj o funkcionároch. Či ide o prestíž, rivalitu alebo "len" o peniaze.
Príklady z minulosti? Aké máte vlastné zážitky?
Môj prípad s priateľom. V 70. rokoch Francúzska televízia organizovala celosvetovú akciu hviezd pod názvom 24 hodín športu. A pozvali aj našu lokomotívu, či rušeň - Emila Zátopka. Dali mi v Prahe za úlohu nášho slávneho bežca opatrovať.
Aby neutiekol?
Aby mu veľmi neutiekol jazyk. A tak sme sa dohovorili: ani muk o politike. Emil to sám navrhol. Hoci to bolo ťažké, dodržal slovo.
Žiadna katastrofa sa nekonala?
Ba áno. Ale až na letisku. Keď sme prechádzali kontrolou, tak akési Emilove metále poriadne "zapípali". V tej chvíli ho policajtka v nezábudkovej rovnošate spoznala: Zátopek! A už sa zletel celý roj lovkýň autogramov, odrazu ich bola plná hala. Davy prešli bez kontroly. Podpisovanie nemalo konca, bez ohľadu na posledné výzvy k odletu. Vtedy jediný raz som použil násilie: "Emil, preboha, musíme už ísť, lebo v Prahe budú o hodinu hlásiť, že si emigroval!"
Slovo robí človeka a najmä športovca. Aj tých hore, na Olympe?
Aj tých. Prezident MOV Samaranche mi sľúbil, že príde pozdraviť Slovensko a jeho olympionikov. Veď som už u vás dva razy bol, odvrkol na moju urgenciu. Áno, ale to bolo, kým sme nemali vlastný Slovenský olympijský výbor. Až po čase sám navrhol, že príde na naše zasadanie pred olympiádou. To je jeho spôsob - nijaké dlhé reči. A teraz v auguste v Bratislave, keď som ho vyprevádzal na letisku, mi pošepol: "Tak vidíš, dodržal som slovo."
A neľutoval?
Prezident je vždy zdvorilý. Hľadá, čo je vhodné pochváliť, povzbudí. U nás bol mimoriadne spokojný so záujmom o olympijské hnutie. Výsledky slovenských športovcov pozná. Ostatné sa ho spýtajte sami.
Aká je spokojnosť čestného predsedu SOV s prípravami na blížiacu sa olympiádu a vôbec s postavením malého Slovenska vo veľkej olympijskej rodine?
To sú dve rozdielne témy. Prípravy na poslednú letnú olympiádu tohto tisícročia prebiehali sľubne, no z výsledkov nie som veľmi nadšený. O medzerách si povieme potom. To bolo vždy mojou zásadou. Kiež by platila aj pre jednotlivé úseky príprav, myslím tým na medializované rozpory medzi funkcionármi, rošády o nomináciách a rôzne bombastické vyhlásenia, trucovania, stavanie osobnej prestíže nad záujmy celku. Výmeny funkcionárov mohli počkať. I reakcie na ne. Poťahovačky medzi klubmi, zväzmi a hráčmi si mali vyriešiť dávno predtým. Vizitka Slovenska mala mať prednosť.
A čo počet účastníkov? Málo - veľa?
Veľa. Aj to si preberieme po návrate. Mali by sme trvať na dodržiavaní kritérií, ba na ich sprísnení.
Vláda bola veľkorysá. Jednohlasne priklepla ďalších skoro pätnásť miliónov…
Za veľkorysosť vďaka. Ale po návrate, ak nie už predtým, sa môže ktorýkoľvek občan našej šporovlivej krajiny spýtať, ako sme my, športovci, s balíkom peňazí naložili, ako sme si veľkorysosť vážili.
Tipujete víťazov? Máte favoritov?
V živote som sa vždy vyhýbal odpovediam na takéto otázky. Nechcel som robiť zo seba veštkyňu Pýtiu. Som takisto proti vlasteneckému búšeniu do pŕs a vyhrážaniu sa, koľkých súperov zmetieme, ako aj proti predčasnému vyvesovaniu čiernych zástav.
Božechráň, to by sme nechceli. Ale aspoň také malé povzbudenie?
To som práve chcel povedať. Keby sme chceli preháňať patriotizmus a začali písať dejiny iba od posledných metrov olympijskej trate, teda od vzniku SOV, tak by som sucho porátal: jedna zlatá, jedna strieborná, jeden bronz. No takí chudáci v histórii zasa nie sme.
A akí sme v iných matematických počtoch Rotschildovcami?
Sme boháči. Osem Slovákov získalo olympijské medaily ešte za Uhorsko, z toho tri zlaté. Už pred 104 rokmi vyhral prvú, bronzovú medailu Alojz Sokol na prvej modernej olympiáde v Aténach. Za čias Československa ich bola záplava. Zlatí boxeri Torma a Zachara v Londýne a Helsinkách, zlatý veslár Schmidt v Ríme, cyklista Tkáč v Montreale, futbalisti Seman a Kunzo v Moskve, no a Mečíř s Pribilincom v Soule za tenis a chôdzu.
A ktorý je podľa vás ten najzlatejší?
Krasokorčuliar Ondrej Nepela. A hokejista Vlado Dzurilla.
Veď ten bol v Grenobli s Golonkom len strieborný!
Pre mňa po víťazstve nad Sovietmi zlatý. Ten nám dnes najviac chýba - stačil by Šatanovcom, aby boli všetci naši hokejisti zlatí.
Váš športovec storočia?
Bez debaty: Emil Zátopek.
Čo má naša olympijská rodina za sebou? A čo ju ešte čaká?
Olympijský oheň horí už tisícročia. Pre ľudstvo neznamená iba vavríny a zlato víťazov, ale zbližovacie mierové poslanie.
A my?
My patríme medzi popredné krajiny vo vzťahu k športu, aj olympijskému. Nielen tým, že sa uchádzame o zimnú olympiádu, no mali sme už V. medzinárodnú olympiádu detí a mládeže - Kalokagatiu 2000. Tohto júna sa na jej slávnostnom otvorení na štadióne Antona Malatínskeho v Trnave zúčastnil predseda Európskych olympijských výborov Jacques Rogge.
A čo vaša veľká téma od čias rímskej premiéry: spojenectvo kultúry a športu?
Pokračuje. Myšlienka olympijských hier sústredila záujem pedagogiky, histórie, psychológie, lekárskej vedy, literatúry a umenia, stala sa meradlom estetiky a etiky, premietla sa do piesní a básní.
Kníhkupectvá, stánky a koncertné haly sa nimi u nás veľmi nehemžia.
Momentálne. Mali sme pozoruhodných publicistov: Karola Weissa, Štefana Mašlonku, Mráza, Ďurišina, Nováka, Ľuboša Zemana. Vychádzali knihy s olympijskou tematikou Pavla Kršáka, Imra Hornáčka. Treba sa opýtať, čo píše autor knihy Most cez rieku Inn, Bielej spiacej ženy a Arrivederci Roma?
Treba sa ale aj opýtať, kde ostal záujem vydavateľov a tak trocha i nášho olympijského výboru. Na posledných zasadaniach už nebolo toľko spisovateľov a umelcov ako kedysi.
Viem. Ani jeden. Asi treba nielen zvolávať, ale i spájať ľudí. A ešte čosi: kultúrou je aj kultúrnosť človeka, týka sa všetkých ľudských vzťahov. Porušovanie kultúrnosti v športovom prostredí požíva stále zvláštnu tolerantnosť, ktorá je v občianskom živote sotva mysliteľná.
Máte ešte čas prehovoriť. A konať.
Pravda, mám. Prisľúbil som sám sebe, že ho plne využijem a dôraznejšie, len čo prídeme späť z piateho kontinentu.
Koľko to ešte bude?
Keď som v Bratislave vyprevádzal prezidenta Samarancha, pýtal sa ma v aute: "A nie je ti ľúto, že už takto o rok končíme?" Ohradil som sa: "Akože o rok?" Prezident porátal dva razy na obidvoch rukách: "Začínali sme spolu v osemdesiatom prvom, teda to bude rovná dvadsiatka." Môj posledný úsmev bol trocha nostalgický: "Ale pre teba už v lete. Môj mandát sa končí až koncom roka, presne na Silvestra."
Dovtedy ešte toho stihneme veľa osláviť.
Dúfam. Chcem patriť do rodiny. A keď poviem Zbohom Sydney, ticho pre seba doložím: Dovidenia Atény. Arrivederci.
S hosťom Slova sa zhováral Miro Procházka
