Aby mlčali zbrane a hovorili múzy
Juan Antonio markíz de Samaranch
Narodil sa 17. júla 1920 v Barcelone, srdci Katalánska. Ako mnoho detí slnečného Španielska, aj on bol fascinovaný takmer všetkými športmi. Bol divákom, obdivovateľom, hráčom. Vo svojom rodisku absolvoval všetky školy, od základnej, cez nemecké kolégium až po Vysokú školu komerčnú. Študoval v Anglicku, USA a roky učenia zavŕšil diplomom Inštitútu pre rozvoj obchodu a manažmentu opäť v Barcelone. Tam sa začala odvíjať aj jeho kariéra. Vo vláde bol zodpovedný za šport a fyzickú výchovu. Od roku 1977 ho poverili diplomatickými funkciami a stal sa veľvyslancom v ZSSR a v Mongolsku. Ako 30-ročný vstúpil do olympijského hnutia ako člen španielskeho olympijského výboru a v rokoch 1967-70 bol jeho prezidentom. Členom MOV je od roku 1966. V rokoch 1968-1975 a 1979-1980 bol šéfom protokolu, od roku 1974 viceprezidentom a napokon od roku 1980 po lordovi Killaninovi prezidentom MOV. Pán markíz, pre našu krajinu je veľkou cťou, že po prvý raz k nám prichádzate ako prezident najväčšej športovej rodiny sveta. Dúfajme, že tu nie ste posledný raz.
Pre mňa je to tiež veľká česť. Veľmi pozorne som sledoval prípravy Slovenska na olympiádu, ktoré ste zavŕšili augustovým bratislavským zasadaním. Aspoň dúfam, že zavŕšili. V počtoch vás však poopravím: nie som tu prvý, ale tretí raz, aj keď ste vtedy boli ešte v spoločnom štáte. Pre nás, športovcov, však hranice nie sú rozhodujúce. Vlastne práve šport ich odstraňuje a ľudí zbližuje. Keďže môj mandát prezidenta vyprší o rok, obávam sa, že ako prezident som tu posledný raz, ale ako Samaranch svojich priateľov neopúšťam.
Pokúsim sa presne rátať: za vášho dvadsaťročného pôsobenia na športovom Olympe ste zostúpili na takéto návštevy 193-krát. Máte rok na to, aby ste finišovali do dvestovky, koľko má vaša ríša. Stihnete to?
Takmer. Chystám sa do všetkých členských krajín. Okrem Afganistanu.
Dôvody? Prezradíte?
Sú známe.
Ako je to s predĺženou mladosťou prezidentov? Od čias baróna Coubertina prešlo storočie, ale na olympijskom tróne sa ich vystriedala len hŕstka.
Prezradím sám za seba: mám predlžovacie obdobie, ale aj svoje roky. Môj predchodca lord Killanin panoval v porovnaní s ostatnou prezidentskou šnúrou rekordne krátky čas. So vstupom do nového storočia, či vlastne tisícročia, poviem "adieu" svojmu titulu, nie však hnutiu.
Máte recept, podľa ktorého šamani alebo olympijskí lekárnici miešajú prezidentom elixír mladosti a sviežosti? Existuje čosi ako olympijská viagra?
Existuje. Je to nepretržitá činnosť. Nezastať na polceste, tobôž na začiatku, nezastaviť sa vôbec. Vždy dokončiť prácu a tešiť sa na ďalšiu. Ak je to viagra, tak ja sám som tým šamanom a miešateľom.
Kedy sa zrodil váš olympijský sen? V detstve?
Mal som rovnaké detstvo ako celá naša ulica v Barcelone. Veselé, šantivé, plné hier. Sníval som o tom, že to v športe ďaleko a vysoko dotiahnem. Ale či až na Olymp, alebo len po Pyreneje - ktovie?
Mladosť - pochabosť?
Pretrvali oboje, vďaka za opýtanie. Aj keď s pribúdaním práce a povinností mi ubúdal priestor na športovanie, ostal som pozorným divákom. Ešte aj teraz, keď moja mladosť zavŕšila osemdesiatku, si udržujem formu tak, že si pre seba vyhradím aspoň hodinku cvičenia denne.
Do tretice: Splnil sa váš sen, keď ste sa stali olympijským prezidentom?
Splnilo sa mi strašne veľa a som šťastný, že som túto možnosť mal. Pravdaže, história posúdi, čo som urobil správne, čo sa mohlo a malo spraviť lepšie, čo sa nemalo vôbec. Nechcem ju predbiehať. Chcem ešte chvíľu snívať.
Čo by ste robili inak, keby ste boli "nezrelým mládencom", takým šesťdesiatročným. Práve vás zvolili do kresla bohov, a mali by ste urobiť alebo pozmeniť to, čo pred vami spravil Samaranch?
Ani mi nenapadne, neskúsim. Sníval som o olympijskej solidarite a som presvedčený, že vzrástla. Pociťoval som životnú podporu posilniť národné olympijské výbory, najmä tie v neveľmi bohatých krajinách a verím, že slová ich vďaky neboli iba zdvorilostné. V čase ústupu ideálov som priam bolestne prežíval, že športovci nevyužívajú svoje možnosti, obľúbenosť a autoritu, aby presvedčili svet o nezastupiteľnosti potreby rozvoja ducha a tela. A o nevyhnutnosti zlepšenia medzinárodných vzťahov a porozumenia, aby národy neboli rozhašterené, nechápavé, sebecké, ale spoločne vyznávali princípy humanizmu a demokracie. Chcel som toho veľa či málo? Opäť to nie som ja sám, čo môže posúdiť, koľko sa mi z toho podarilo splniť a koľko ma ešte čaká.
Máte dojem, že autorita olympijského hnutia a jeho predstaviteľov v poslednom čase stúpla?
Dojem? Žiadny dojem. Viem to celkom určite. Je to nielen záležitosť zanietenosti jeho predstaviteľov, koncepcie a organizačného zabezpečenia, ale najmä vynikajúcich výkonov atlétov, pre ktorých vytvárame možnosti a publicitu.
Do akej miery je zlučiteľná otázka športového súťaženia a komerčnosti hier?
Je stará ako ľudstvo. Predstavme si hry čisté, ideálne, rýdzo amatérske, ale bez akéhokoľvek zabezpečenia a krytia. Ako by jasali lovci škandálov, keby olympiády krachovali a zúčastňovala sa na nich iba hŕstka športovcov - nie najlepších, ale iba tých, čo na to majú?
A snívanie?
Áno, ale na reálnej pôde. Na tejto zemi je teraz iný čas. Moji predchodcovia burácali za čistý amaterizmus, rozčuľovali sa pre firemné značky na lyžiach, či športovej obuvi, strhávali reklamy. Známy je krikľavý prípad, keď borcovi dodatočne odobrali medailu preto, že si dal zaplatiť niekoľkodolárový príspevok na cestu a zlomilo mu to srdce. Som proti pretvárke, som za rovnaké možnosti pre všetkých. Preto hlásam, že šport potrebuje a zaslúži si podporu. Morálnu aj finančnú. A bol by zo mňa mäkký manažér, keby som zabudol na svoju tvrdú školu, ktorá ma naučila, že nožnice medzi svetom chudobných a bohatých môžeme, aspoň v športe, odstrániť jedine tak, že všetci talentovaní budú mať rovnaké možnosti zúčastniť sa. A to aj robíme. Bol by som ešte horší organizátor, keby som nepožadoval od tých, čo na to majú, predovšetkým od veľkých televíznych a rozhlasových spoločností, aby za prepožičané práva na vysielanie zaplatili.
Máte prebytky? Olympionizmus nikdy nebol taký bohatý ako teraz.
No a? Tým, ktorých štedro podporujeme, to neprekáža. A možno sa budete čudovať, že kráľom, prezidentom, bankárom a milionárom, ani samotnému pápežovi to neprekáža a prijímajú našich predstaviteľov, dokonca veľmi priateľsky.
Čo považujete za pomníky svojej éry?
Postavenie múzea a novej budovy v Lausanne. Odstránenie falošnej etikety amatérizmu. Vyriešenie dlhodobo odkladaných vecí, finančné zabezpečenie MOV. Rozšírenie olympijskej rodiny a rovnosť jej členov. Otvorené brány ženám - v Sydney na olympiáde ich bude už takmer polovica, takmer cez 40 percent.
A vo vedení MOV?
Aj tam. Vyzývam národné výbory, aby ich kandidovali. Ako som si všimol, Slovensko teraz kandiduje svoju skvelú plavkyňu Moravcovú.
Vyčítali vám alebo hnutiu prešľapy pri prideľovaní hier? Dokonca úplatky, manipulácie, ústupky mocným firmám a štátom?
Viem. Už som sa čudoval, že azda nehovoríte so mnou pre tlač, keď táto otázka nepadla. Nie som Krištof Kolumbus, aby som si písal dvojité denníky, hľadal okľuky, či výhovorky. Áno, svet je taký, aj taký. Vo veľkých politických hrách, keď ide o národy, odpílenie protivníkov, sa často hrá vabank a sú aj prešľapy, nekalá súťaž, úplatky. My ako medzinárodný olympijský výbor sme z toho vyvodili zásadné dôsledky. Ochudobneli sme o desať funkcionárov, zbohatli o skúsenosti, ktoré sme vlani na decembrovom zasadaní premietli do transformácie mnohých princípov.
Zabudnime na Salt Lake City a pozrime sa na posledný prípad Sydney. Ako je známe, jasným kandidátom bol Peking. Rozhodlo u opatrnejších delegátov to, že Austrália mala prakticky už skoro všetko hotové?
Práve naopak. Otvorene povedané: ak myslíte na tlak veľkých západných firiem, ktoré zavše zohrávajú nemalú úlohu, tak tie mali záujem na Pekingu, lebo sa tešili, že sa tam bude investovať a oni si prídu na svoje.
Ako sa teda zrodilo to zázračné prekvapenie? Politika?
Kdeže. Práve naše hnutie aj v čase studenej vojny a pri všetkých politických prekáračkách sa môže popýšiť svojou objektivitou. Prekvapenie? Zázrak? Zabudli ste na takú malú nenápadnú slečnu, ktorá občas zamieša nečakane karty všetkým proroctvám? Je neovplyvniteľná a volá sa náhoda. A tak teda - smer Sydney.
Kde sa podeli antické ideály spätosti múz? Veď na prapôvodných olympiádach sa ešte v staroveku zúčastňovali aj umelci. Empédokles recitoval básne, Herodotos eseje z dejín, Áetión dokonca predniesol astronomické výpočty, nehovoriac o pesničkároch, tanečníkoch a hercoch. Keď už ste transformovali - zabudli ste?
Môžem doložiť: barón de Coubertin zaraďoval umelecké súťaže, sám napísal Ódu na šport, ktorá - pod pseudonymom - zvíťazila. Priznávam, že medzery v umení a estetike treba zapĺňať. Snažíme sa.
Čo ste už stihli?
Múzeum v Lausanne môže poslúžiť ako ukážka spätosti histórie s estetickými ideálmi. Na olympiáde v Barcelone boli vynikajúce výtvarné výstavy. Som za obnovu umeleckých súťaží, ktoré mali premiéru v roku 1912 v Štokholme. Jediným problémom je určiť kritériá a zabrániť, aby sa namiesto zbližovania ľudí nestali nezdravou konkurenčnou vybíjanou, či vecou čírej prestíže.
Máte na to recept? Pripravujete koncepciu?
Je na vás, spisovateľoch, tak isto ako na hudobníkoch, sochároch, maliaroch, aby ste prejavovali trvalý záujem o naše hnutie, a to nielen počas hier. Moja výzva znie: Prosím, podajte koncept, predložte jeho podobu, prípadné varianty, budem medzi prvými, čo olympiádu všetkých múz podporia.
Sme na prahu nového storočia, dokonca tisícročia. Mnohé hodnoty sa zmenili, porozhadzoval sa ich rebríček, prišiel vek zdokonaľovania techniky, ale aj večného náhlenia, strachu o zajtrajšok, o prácu, úzkosť z hladu, hrozieb bombardovania a vojen. Ale aj čas veľkých očakávaní a ľudských snov, možno takých, ako mal na začiatku storočia chlapec hrajúci sa v uličkách Barcelony. Máte predpoveď, alebo ešte stále snívate?
Snívam. Uhádli ste. O svete bez vojen, ako pred sto rokmi Jules Verne. To je jediná predpoveď, ktorá sa mu dosiaľ nevyplnila. A z tých premnohých snov je môjmu srdcu najbližší ten, aby šport hral opäť čoraz významnejšiu úlohu v rebríčku hodnôt ľudí. Aby nielen spájal a zbližoval. Fair play nie je len zlatá visačka. Je to báseň a hudba budúcnosti.
Je to utópia?
Keby som neveril, že je to uskutočniteľný sen, nebol by som tu.
Máte po svojich stretnutiach u nás čosi ako želanie pre Slovensko a jeho športovcov?
Mal som, ešte kým som vstúpil na túto pôdu. Mám tu priateľov, je to moje bohatstvo duše a som rád, že to, čo mi povedali, neboli bájky, ale skutočnosť. Bol som šťastný, že som mohol byť mužovi s menom Šťastný korunovačným otcom a zavesiť mu na krk striebornú olympijskú reťaz. Obdivoval som vašich hokejistov už od ich vstupu na olympijskú pôdu a ľad. Aj teraz som rád, že idete s toľkými želiezkami v ohni do Sydney. Priať vám toho veľa netreba, to viete sami. Prajem vám však, aby čo najviac mladých ľudí športovalo a telom, duchom a srdcom sa pričinili o ďalší rozkvet vašej demokratickej vlasti. Prajem veľa zdravia vášmu pánu prezidentovi, s ktorým sa, dúfam, ešte stretneme. A prajem vám to, čo celej Zemi a svetu: aby mlčali zbrane a hovorili len múzy a medzi nimi tá naša - olympijská.
S hosťom Slova sa zhováral Miro Procházka
