Reklama

Od Železných vrát po Devín

Keď sme prešli do Parîngu, tretieho pohoria na našej dvetisíckilometrov dlhej trase, stále chýbala voľnosť a bezstarostnosť, ktoré nás sprevádzali na kratších transylvánskych výpravách. Nenašli sme optimálny denný režim, tempo pochodu a deľbu práce.
Počet zobrazení: 963

Keď sme prešli do Parîngu, tretieho pohoria na našej dvetisíckilometrov dlhej trase, stále chýbala voľnosť a bezstarostnosť, ktoré nás sprevádzali na kratších transylvánskych výpravách. Nenašli sme optimálny denný režim, tempo pochodu a deľbu práce.

Hierarchia príčin, prečo sme sa rozhodli popasovať sa s celým karpatským oblúkom, bola u každého z nás troch odlišná. Jeden sa rád ponáhľa a o to dlhšie oddychuje, druhý dáva prednosť pomalšiemu kroku bez prestávok. Jeden sa prebúdza vyhladnutý a bez poriadnej porcie neopustí táborisko. Druhému zase žalúdok ráno máločo prijme. Vedeli sme dobre, že ak chceme výpravu úspešne zakončiť, musíme mnohé rozdielnosti postupne zmenšovať.

Na chvíľu som sa zastavil a díval sa za ostatnými. Dlhočizné tiene vláčili po lúke ako zamatové vlečky. Iba pážatá chýbali. Keď som ich dobehol v sedle Piclesa, akoby do nich niečo vošlo. Odmietli ma nasledovať i za cenu, že ostanú spať na odkrytom hrebeni. Po niekoľkých nepríjemných túrach, ktoré sa predĺžili do noci, mi nik neveril, že za vidna nájdeme lepšie miesto na táborenie.

Pohár trpezlivosti pretiekol Prvý týždeň sme prežili bez náznaku hoci iba malého sporu. Z úst priateľov som nepočul ani jednu ponosu, ani náznak frflania. Podľahol som veľkému sebaklamu, že ich nič netrápi. Začiatok hrebeňovky nebol ľahký. Plánovaný harmonogram sa stal pre nás krutým zákonom. Z dennej normy sa nedalo čisto z pragmatického dôvodu veľmi poľaviť. Čo sme si jeden večer skrátili, to sme na druhý deň museli pridať. Nevedeli sme predvídať všetky neplánované prekážky. Nemali sme sa od koho poučiť, veď sme sa pustili do prvej akcie svojho druhu v našej krajine. Museli sme dodržať čas a miesto stretnutia s podpornými skupinami, ktoré nám zo Slovenska vláčili jedlo, a včas zakončiť podujatie na hrade Devín, nakoľko 10. septembra nás čakali v práci.

Doteraz som pričasto hľadel raz do mapy, raz na pastierske chodníky, aby som ako lodivod udržal smer. Málo času ostávalo na okolité prírodné krásy. A už vôbec som nevnímal nevyslovené názory priateľov, ktorí z taktnosti voči mne a z obavy o osud výpravy mlčali. V sedle Piclesa pohár trpezlivosti pretiekol.

Strach z neškodných Nie každé stretnutie s prvou bytosťou po dlhšom osihotení naozaj poteší. Pokým vietor na hrebeni roznášal oblaky, na južnom trávnatom úbočí sa trhala hmla. Na jej závojoch zasvietilo medzikružie. Oslnivo jasný stred lemoval žltý, zlatý, zelený a červený kruh. Zo svetla farieb predstúpila predo mňa veľká postava. Spočiatku nejasná, neskôr sa jej obrysy zostrovali. Po chvíli som sa presvedčil, že tesne pod hrebeňom nestál nik z mojich priateľov. Na mliečnej oblohe sa objavil môj vlastný tieň.

Kývam na ducha rukou. Odpovedá mi. Vyťahujem fotoaparát a, samozrejme, fotografujeme sa navzájom. Pokúšam sa k nemu priblížiť, a ostáva meravo stáť. Keď zastanem, prelud sa pohne. Tieň nemá len dva rozmery, ako sme si zvykli, no tvorí trojrozmerný plastický obraz. Tvar i veľkosť mení s večne pulzujúcou hmlou. Nezvyčajný prírodný úkaz, ktorý horolezci nazvali Vidmo z Brockenu, nevyvoláva iba údiv, ale aj úzkosť, ba až strach. Ale človek sa najviac bojí neškodných - mŕtvych a ešte viac neskutočných.

Zapadajúce slnko ma zbavuje nepríjemnej spoločnosti druhého ja. Pri šere však jedna úzkosť strieda druhú. Rýchle sa zmráka a musím myslieť na nocľah. V sedle Piatra Taiata nechávam pre priateľov odkaz na papieri. K jazeru Cîlcescu schádzam za prítmia. Chodník, ktorý i za dňa býva nevýrazný, akoby sa prepadol. Kontrastné obrysy okolia rozpustila mrákava. Až brechot starého ovčiarskeho psa ma presviedča, že som nezišiel z cesty. Kráčam na dne ľadovcového karu a za neďalekými skalami by mala stáť pastierska koliba. Teplo salaša priťahuje ako motýle petrolejová lampa. Zdá sa mi nie celkom férové voči priateľom, ktorí ostali na hrebeni, pýtať baču o prístrešok. A tak sa rozkladám pri kamennej ohrade a čakám, kedy prihrmí búrka.

Nevítaná návšteva Ani som dlho nespal, keď ma prebudilo prenikavé kvičanie prasiat, ktoré prvé zacítili snoriaceho medveďa. Až po nich sa ozval brechot psov. O niekoľko minút vstali aj pastieri a krikom vyháňali nevítanú návštevu. Macko, ktorého za tmy nik nevidel, ale len zvieratá cítili, si dal napokon povedať a pobral sa po svojom.

Zakrátko som opäť vystrčil hlavu zo spacieho vreca. Prebudila ma búrka s prudkým lejakom. Po chvíli sa všetko, čo som nestihol strčiť do igelitových vreciek, dalo žmýkať ako špongia. V duchu som hromžil, ale čo prežívali ostatní na hrebeni?

V sedle Piclesa, ako som sa neskôr dozvedel, sa ženili všetci transylvánski čerti. Vietor si pohrával so stanom ako so steblom trávy. Plátený útulok sa rýchlo premenil na napustený bazén. Hromy a blesky orali svahy Parîngu a sadili doň zápach síry. Nočnú čierňavu z času na čas rozpustil reflektor blýskavice. Keď sa zdalo, že sa na hrebeň vracia pokoj, pekelný orchester sa rozkrútil znovu. Po troch dejstvách búrka utíchla. Premočený a premrznutý som čupel pod skalou, tešil sa na východ slnka a jeho životodarné teplo. Konečne začalo svitať, ale slnko zastalo pod mrakmi. Navyše, len čo som rozložil po skalách vyžmýkaný odev, opäť sa rozpršalo.

Pastier pred kolibou na mňa zakýval. Rýchlo som zbalil mokré veci a pobral sa za ním. Rumunské salaše na rozdiel od našich stoja stále ďaleko od osád a komunikácií. Koľaje po motorke či dokonca automobile na okolitej tráve by sme tu márne hľadali. Jediným dopravným prostriedkom ostali kôň a somár. Valašské rodiny cez letnú sezónu nasledujú živiteľov rodiny. Na nejednom salaši žijú pastieri vedno so ženami a deťmi, ba niekde tu bývajú tri generácie. Interiéry bežných rumunských a slovenských pastierskych dreveníc sa od seba temer nelíšia. V rodinných kolibách cítiť ženskú ruku, väčší poriadok a teplo domova. A turistu, čo sa sem prvý raz zatúla, možno prekvapí pohľad na šijací stroj. Na transylvánskych holiach chovajú pestrejšiu paletu zvierat ako u nás. Spoločne sa starajú nielen o ovce, ale aj o kravy, kozy, ošípané a kone. Rumunský salaš si nemožno predstaviť bez svorky obávaných psov, viditeľne väčších a divších v porovnaní s našimi.

Zdanlivá idylka Gazdiná ma pozvala dnu. Ani sa poriadne nespýtala, kto som, čo som, a už vyložila na stôl to najlepšie, čo našla. Úprimne od srdca, ako si zvykli na väčšine sedmohradských salašoch. Hlavný pokrm pastieri od vekov pripravovali z kukuričnej múky, mamaligy, či už ide o placky, kašu alebo chlieb. Moji hostitelia si ho ochucujú lekvárom a dvoma druhmi ovčieho syru. Slaný volajú brînza, neslaný urda. Niektoré placky namáčali do mastnej šťavy s kúskami mäsa.

Spočiatku mlčali. Iba z času na čas sa ktosi spýtal, odkiaľ som pricestoval, čím sa živím a kam mám namierené. Keď som dojedol, zohriali kapustnicu. Len pre mňa. Ostatní sa pomaly zberali, hoci sa zase spustil lejak. Domáca pani prehodila cez všetkých hrubé deky, ktoré nahradzujú pláštenky. Zopínala ich obyčajným klincom.

Keď sa napokon začali rozprávať medzi sebou, mnohým slovám som rozumel. Výrazy späté so slovenským folklórom ako bača, bryndza, cap, čečina, črieda, črpák, čutora, fujara, geleta, kľag, koliba, krovina, minčol, putera, salaš, strunga, svorka, urda, valach, valaška, vatra, vedro, žinčica pochádzajú z Transylvánie. Na naše územie ich priniesli viaceré vlny valašskej kolonizácie v 14. až 17. storočí. Valasi putovali za novými pasienkami podobnou trasou, akú sme si naplánovali. My sme však na ňu mali trošku menej času.

Nejeden veľkomešťan sníva o pastierskej idyle. Keby som tak mohol, vzdychne si, vymeniť si robotu s niektorým ochotným pastierom! Veď v ktorom inom povolaní sa človek celý deň pohybuje na čerstvom vzduchu, v krásnom a zdravom prostredí? Na karpatské hole vietor nezaveje štipľavé ľudské klebety. Nedrnčia tu telefóny, môžem byť sám sebe pánom. Nadriadený sedí za horami, za dolami. Po šichte ma nečaká zhánka po obchodoch. Problémy vzdialeného sveta ma prestanú trápiť. Takto vidí salašníctvo víkendový turista, ktorý do hôr iba náhodne zablúdil. Ale život na pastvinách znamená predovšetkým drinu a neustály boj s prírodnými živlami. Pritom nejde o boj abstraktný či rytiersky, ale konkrétny, každodenný a existenčný.

Zbytočný vysokoškolský diplom Pastier navonok získal slobodu, môže si vykročiť kam a kedy chce. Neobmedzujú ho vybudované komunikácie, cestovné poriadky ani svetlá na križovatkách. Nezväzujú mu ruky konvencie, ktoré ľudia prijali v údoliach. Kto si vybral prácu na sviežom vzduchu, musí tiež na druhej strane robiť v každom nečase - daždi, vetre i snehu. Akáže je to voľnosť, keď nepozná osemhodinový pracovný deň ani rovnako dlhý neprerušovaný spánok? Stal sa väzňom tvrdých prírodných podmienok náročnej stereotypnej práce. Neustále sa krúti okolo dobytka od svitu do mrku. A to denno-denne, v piatok či sviatok, od jari do neskorej jesene. Súčasný valach už veľmi nesvätí 8. júl (deň vlka, zîua lupului) a 1. august (deň medveďa, zîua ursului). Pred rokmi počas oboch dní okrem dojenia a spracúvania mlieka skutočne iba oddychoval. Roky pracuje v krásnom prostredí, ale nemá čas ani chuť kochať sa v okolitej scenérii. Pre turistu predstavujú hory voľnosť, pre pastiera putá.

Návštevník z mesta si pochutí na netradičnom jedle, ktorým ho ponúknu v pastierskej kolibe. Málokedy si však uvedomí, že jej obyvatelia trpia jednotvárnou stravou. Pri prvých výpravách ma udivovalo, ako sa títo pracovití ľudia vedia obracať vo vysokom veku. Po dlhšom rozhovore však vysvitlo, že sa narodili oveľa neskôr, ako som predpokladal. Ich starecký výzor bol iba daňou profesie.

Pokým som sa zohrieval pri otvorenom ohnisku, okolo koliby sa krútil bez ohľadu na psie počasie a neočakávanú návštevu každodenný rytmus pastierskeho života. Otec so starším synom dojili v strunge ovce, matka cedila ovčí syr, dedo čosi vyrezával a malé deti vyháňali kravy na pašu. Iba ja s vysokoškolským diplomom som sa cítil načisto zbytočný.

Pred cieľom ešte 39 pohorí Keď vietor odhrnul závesy mrakov, rozlúčil som sa s gazdinou. Na stole som nechal práškovú kašu - sunarku. Ťažkopádne som jej vysvetlil, ako ju treba uvariť. Špunti, ktorí ešte neslávili desiate narodeniny, viedli dobytok na protiľahlom svah. Z istého pohľadu boli omnoho samostatnejší a životaschopnejší ako ich vrstovníci u nás. Jazeru Cîlcescu chýbala včerajšia zamračená tvár. Každý lúč slnka dodával silu a chuť pokračovať. Za chvíľu som vysušil veci aj seba.

Keď k plesu zišli priatelia, krátkym pohľadom sme si povedali všetko. Do jedného sme sa cítili ako po zaslúženom výprasku. Ľuboš vytiahol z vrecka kus dotrhaného premočeného papiera. "Pozri, čo ostalo z tvojho odkazu v sedle Piatra Taiata," vyriekol a všetci sme sa zasmiali. Ďalej sme už kráčali spolu. Od vysnívaného sútoku Dunaja a Moravy nás delilo ešte desať týždňov pochodu cez 39 pohorí.

Autor (1955) je expedičný turista. Úryvok z pripravovanej knihy Osemdesiat dní karpatským hrebeňom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama