V obrane ľudských práv nevidím politický nástroj, ale cieľ
Petr Uhl
Narodil sa 8. októbra 1941 v Prahe. Po maturite tu študoval na Strojníckej fakulte Českého vysokého učenia technického, kde v roku 1963 promoval. Najprv pracoval ako technický úradník, neskôr ako stredoškolský profesor na priemyslovke. V roku 1968 počas obrodného procesu spolu s Egonom Bondym a ďalšími osobnosťami založil Nezávislé združenie ľavice. Po sovietskej vojenskej intervencii sa angažoval v študentskom hnutí. Spolu s inými založil krajne ľavicovú organizáciu Hnutie revolučnej mládeže, ktorá vydávala letáky odsudzujúce sovietsku okupáciu a žiadajúce nastolenie samosprávy pracujúcich a priamej demokracie i spravodlivejšie rozdelenie hmotných statkov, najmä vzhľadom na krajiny tretieho sveta. Zakrátko sa táto organizácia ocitla pred súdom a P. Uhl v decembri 1969 dostal najvyšší trest z celej skupiny - štyri roky väzenia. Po prepustení sa oženil s tiež perzekvovanou Annou Šabatovou (dcérou Jaroslava Šabatu). Majú tri deti. Starší syn je právnik a politológ, mladší navštevuje ekologické gymnázium, dcéra je pred ukončením štúdia romistiky. Spolu zakladali Chartu 77 a Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných. Za túto činnosť dostal ďalších päť rokov väzenia, kým Václav Havel 4 a pol, Václav Benda štyri a Jiří Dienstbier tri roky. Po návrate z väzenia pokračoval v činnosti na obranu ľudských práv, pôsobil najmä pri vydávaní Informácií o Charte 77, bol ich šéfredaktorom až do roku 1989.
Po 17. novembri 1989 bol krátky čas vo väzení pre informáciu o údajnej smrti študenta Šmída. Spoluzakladal Občianske fórum. Potom bol generálnym riaditeľom Československej tlačovej kancelárie a od júna 1990 do júna 1992 poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR. Po odvolaní z postu riaditeľa ČTK v septembri 1992 v nej ešte dva roky pracoval ako redaktor, ďalšie dva roky bol šéfredaktor Listov a ďalšie dva roky komentátorom denníka Právo. V súčasnosti zastáva funkciu vládneho splnomocnenca pre ľudské práva a práva menšín.
Ako by ste hľadeli na to, ak by som vás označil slovom revolucionár? Vy ste jediný revolucionár, ktorého som mal v živote možnosť poznať.
Ja som bol skôr revolucionárom do roku 1989. Vždy som tvrdil, že ten starý režim musí byť odstránený politickou revolúciou, čo sa aj stalo. Celkovú vízia sveta, ktorý v rôznych častiach prechádza revolučnými premenami, t. j. antikapitalistickou revolúciou, vo vyspelých štátoch prvého sveta, antibyrokratickou revolúciou u nás (mám na mysli krajiny takzvaného socialistického tábora) a protikolonialistickou demokratickou revolúciou v krajinách tretieho sveta, už nemám. Je neživotná. V tomto zmysle som už prestal byť revolucionárom a stal som sa skôr radikálnym reformátorom. Toto slovo ma neuráža, no ako označenie mojej osoby v posledných desiatich rokoch by už bolo nepresné. Predstava, že proti globalizácii budeme bojovať nejakou sociálnou revolúciou v USA, Veľkej Británii, Francúzsku či Nemecku, je nezmyselná. Tadiaľ cesta nevedie a marxovská či skôr leninská predstava, že tomu tak bude, je už iba spomienkou na zmarenú šancu. Verím a dúfam, že si ľudstvo zvolí inú cestu premien - cestu klasických sociálnych revolúcií.
Pojem študentské hnutie sa dnes bežne spája s rokom 1989. Vy sám ste však boli aktívny v študentskom hnutí v 60. rokoch. Ako si naň spomínate?
Študentské hnutie v roku 1989 bolo naozaj iba rozbuškou, ktorá pôsobila krátko pred novembrom. V šesťdesiatych rokoch sa študentské hnutie v Československu osamostatnilo najprv spod kurately vtedajšej oficiálnej mládežníckej organizácie ČSM a na jar 1968 ovplyvňovalo prakticky všetkých študentov. Vznikali rozličné študentské spolky, samosprávne študentské orgány, akademické rady, či študentské parlamenty. Pamätám si, ako navštevovali delegácie slovenských študentov z Bratislavy, Nitry, Košíc svojich pražských kolegov. Toto hnutie bolo zaujímavé i tým, že sa v ňom prejavili prvky urýchľujúce vývoj (napríklad strahovská manifestácia), no jeho význam bol ešte väčší po sovietskej vojenskej intervencii. Študenti sa usilovali (často programovo v spojení s robotníkmi a s odborovými organizáciami) o zachovanie čo najviac demokratických prvkov spred augusta 1968, dokonca aj o ich rozširovanie a to napriek okupácii a čoraz dôraznejšie presadzovanej normalizácii.
Líšila sa vtedy situácia medzi študentmi v Prahe a Bratislave?
Áno, na Slovensku sa tiež prejavovala istá túžba po politickej svojbytnosti, čo bola oprávnená požiadavka, často sa však uprednostňovala pred systémovými demokratickými požiadavkami. Pravda, vtedajší držitelia moci s touto túžbou dokázali manipulovať. Tvrdili, že Slováci si želajú viac federáciu ako demokratické premeny. Oprávnené požiadavky po autonómii, mám na mysli požiadavku po autonómii človeka, obce, ale aj celej krajiny, v danom prípade Slovenska, sa falošne spájali s tvrdením, že demokratizáciu nie je natoľko treba. Študentské hnutie na jeseň 1968 a na jar 1969 zohralo teda veľmi významnú úlohu. Boli to študentské štrajky v novembri 1968 a v apríli 1969, a tak sa vlastne československá jar predlžovala o celý rad mesiacov. Nielen vďaka študentom, ale aj umelcom, predstaviteľom menšín a mnohým iným sa spomienka na jar 1968 uchovávala dlhý čas po intervencii a tzv. normalizáciu sa podarilo presadiť až v roku 1970. Charta 77, ktorá vznikala počas roku 1976, sa rodila šesť rokov po definitívnom potlačení pražskej jari. Bola to ešte živá spomienka. Aj v roku 1989 sa na ňu nadväzovalo. Okupácia v auguste 1968 ešte neznamenala, i vďaka študentskému hnutiu, koniec.
Často vás označovali za trockistu. Lenže sám Trockij napísal, že mu pripisujú takých prívržencov, čo s ním majú veľmi málo spoločného. Aký je váš názor?
Označenie "trockista" som nikdy nemal v obľube a sám som sa zaň nikdy neoznačoval. Hlásil som sa však k revolučnému marxizmu. Formálne až do roku 1991, keď ma moji súdruhovia zo Štvrtej internacionály, ktorej som bol členom od roku 1985, po návrate z druhého väzenia, presviedčali, že už nie som ani marxista, tobôž revolučný. Ja sám som neuznal, že nie som marxista, k marxizmu som sa hlásil nielen v tom čase, ale do značnej miery s ním sympatizujem aj dnes. No uznal som, že už nie som "revolučný marxista". O tom, ako chápem tieto pojmy, som už hovoril. Ak má ktosi označí za trockistu dnes, tak toto slovo už chápem ako urážlivé, ale nerobím z toho žiadnu vedu. Svoju minulosť revolučného marxistu nezastieram. Práve tieto názory ma priviedli do dvoch kriminálov, a nemám sa za čo hanbiť. Revolučne marxistickú minulosť priznávam a k marxizmu sa hlásim dodnes. Ale v súčasnosti, pravdu povediac, ma už takéto problémy nezaujímajú. Viac ma napríklad zaujíma otázka používania menšinového jazyka v úradnom styku... Sám sa týmito vecami dnes už nezaoberám, hoci riešenie týchto problémov môže niekoho duchovne obohatiť, no ja som už jednoducho inde.
Vy teda skôr nadväzujete na to, čo ste robili vo Výbore na obranu nespravodlivo stíhaných? Ide vám o obranu ľudských práv, o obranu práv menšín?
Samozrejme, že áno. Ja som sa práve počas činnosti v Charte 77 naučil venovať obrane ľudských práv a rôzne ideologické postoje podriaďovať tomuto hlavnému cieľu. Pre mňa osobne sa táto problematika stala z nástroja cieľom. Naučil som sa trpezlivosti a radoval som sa z drobných ústupkov vtedajšej štátnej moci. Ním bola napríklad okolnosť, že na vysoké školy mohli ísť študovať deti bývalých komunistov vylúčených počas čistky v roku 1970, hoci deti chartistov študovať nesmeli. Na Slovensku vládla trochu iná situácia. Nebolo tam toľko vylúčených ako v českých krajinách a samotná represia voči vyškrtnutým z KSČ nebola taká ako u nás. Z pohľadu Slovenska sa nedali viaceré veci vidieť správne a my sme tým veľmi trpeli. U nás trpeli rodičia, ale aj ich deti. My v Charte 77 sme si vraveli, že ak má naša činnosť slúžiť na to, aby sa dodržiavali samotné princípy ľudskej slušnosti a aby sa predstava o demokratickej spoločnosti uchovala pre ďalšie generácie, tak naša činnosť má zmysel. Neupínali sme sa na možnosť, že ešte za našich životov a za taký relatívne krátky čas sa onen režim zrúti. Ľudské práva neboli účelom, boli cieľom a tak to aj zostalo po revolúcii v roku 1989. K vlastnej politickej činnosti, ako bol napríklad boj proti normalizačnému režimu, som sa už nikdy nevrátil.
Vy patríte k ľuďom, ktorých rozpad spoločného štátu Čechov a Slovákov veľmi bolestne zasiahol a na protest ste prijali slovenské občianstvo. Ste dodnes slovenským občanom?
Som. V novele zákona o štátnom občianstve, ktorý súčasná česká vláda predložila parlamentu a ten ju schválil, boli rozšírené možnosti dvojakého občianstva, najmä ak ide o slovensko-české občianstvo. Takže dnes český občan, ktorý získa slovenské občianstvo, nestratí to české za predpokladu, že bol občanom česko-slovenskej federácie. Platí tiež, že tí českí občania, ktorí si po rozpade federácie zvolili české občianstvo, slovenské nestratili. To bol aj môj prípad. Niektoré úrady tvrdili opak, ale potom prišiel nález Ústavného súdu ČR, ktorý potvrdil, že som české občianstvo nestratil.
Malo to pre vás i osobný konkrétny význam?
Áno, malo to veľký význam. Po tom, čo mi vrátili české osobné doklady, mohol som začať pôsobiť v sociálnej demokracii. Zdôrazňujem ešte raz, že som do tejto strany nevstúpil, ale podieľal som sa na vypracovávaní volebného programu ČSSD a potom i na programovom vyhlásení vlády v tých častiach, ktoré sa týkajú ochrany ľudských práv. Preto mi aj ponúkli toto miesto, ktoré sa vytvorilo, aby sa zaručila lepšia ochrana ľudských práv. Toto moje víťazstvo mi tiež potvrdilo, že človek nemá za žiadnych okolností hádzať flintu do žita, ale má o svoje práva bojovať. Slovenské občianstvo som si vtedy zvolil z niekoľkých dôvodov. Nebol to však protest proti rozdeleniu štátu, no proti nedemokratickému spôsobu, ako sa toto rozdelenie uskutočnilo. Postihlo napríklad okolo 60 000 občanov českého pôvodu, ktorí žijú na Slovensku a museli potom do pôvodného domova jazdiť ako do cudziny. Dôvod môjho protestu nebol chimérický, ale vyslovene praktický: chcel som im pomôcť. Zároveň som chcel ukázať, že slovenské zákony nie sú horšie ako české, ako sa u nás často niektorí domnievajú, ale sú nezriedka aj lepšie.
Vy ste dnes tiež známy ako obhajca práv rómskej menšiny. Prečo váš postoj v prípade múru v Ústí však u časti Rómov vyvolal voči vám kritiku?
Ide iba o malú skupinku Rómov. Na každom sebaúctyhodnejšom hnutí, ako bola napríklad Charta 77, dokážu parazitovať rôzne skupinky a tak je tomu dnes aj v rómskom hnutí. Išlo o osobné rozpory a nechcem uvádzať konkrétnejšie dôvody. Jednoducho povedané, istí rómski predstavitelia sa usilovali o moje odvolanie z iných dôvodov, ako boli moje postoje v ústeckej kauze. V prípade kauzy múru v Matičnej ulici išlo o chybné rozhodnutie samosprávnych orgánov. Po ňom nasledoval postup štátnych orgánov, ktoré sa najprv k tomu stavali liknavo, napríklad nechali prejsť ohlásenie stavby bez príslušného postupu, hoci išlo o závažné porušenie ľudských práv. Vláda to musela hasiť, veľmi sa jej do toho nechcelo, lebo veľa ľudí v Ústí je protirómsky zameraných. Ja som vystupoval proti tomuto rozhodnutiu samosprávy veľmi umiernene. Vláda nakoniec akceptovala moje odporúčanie, parlament podporil vládu. Ústavný súd síce rozhodnutie vlády zrušil, ale ja sa domnievam, že ide o rozhodnutie chybné. Od januára 2000 platí nový zákon o obciach, ktorý dáva štátu právo rušiť protizákonné rozhodnutia obcí. V každom demokratickom štáte musí platiť podobná zásada, pretože za ochranu ľudských práv zodpovedá štát, nie obec, a zodpovedá za ňu vláda občanom i medzinárodnej verejnosti. Pravda, kauza múru v Matičnej poškodila moju osobnú reputáciu v očiach protirómsky naladených občanov, a tých je, žiaľ, v Českej republike značné percento.
Ukazuje sa však, že Rómovia sú nielen obeťami diskriminácie zo strany väčšinového obyvateľstva, ale aj kasty vo svojich vlastných radoch, ktorá ich vykorisťuje a manipuluje s nimi. Ako riešiť tento problém?
Ide tu o dvojaký útlak. Jednak o kriminálnu činnosť tzv. úžerníkov, čo je záležitosť pre políciu a prokuratúru, či presnejšie v Českej republike už pre štátne zastupiteľstvo. Treba ich vyhľadávať a trestať, hoci je to ťažké. Ak nie je ktosi nadmieru aktívny pri stíhaní týchto trestných činov preto, že ide o Rómov, že je to "medzi nimi" a že by boli ťažkosti, tak ide o závažnú chybu. A ten zodpovedný činiteľ nie je na svojom mieste. Trestný zákon a trestný poriadok platí pre všetkých, bez rozdielu, o akú komunitu ide. Zvláštne ohľady treba však uplatňovať pri používaní materinského jazyka, v oblasti školstva pre minority, či v oblasti kultúry, ale nie v trestnoprávnej oblasti. Problém úžerníkov je závažný problém nielen trestnoprávny, no aj sociálny. Súvisí so sústreďovaním Rómov do osád alebo oddelených sídlisk. V Českej republike je to napríklad komunita v Matičnej ulici v Ústí, ktorá je pod diktátom úžerníkov. Ukázalo sa to práve v týchto dňoch. Neviem však o tom, že by boli vo väčšej miere trpeli podobným útlakom Rómovia na pražskom Smíchove alebo v Žižkove, kde je najväčšia koncentrácia Rómov. Záleží na tom, v akej sociálnej situácii títo ľudia žijú.
Druhým problémom je politická manipulácia, kde sa najrôznejší príživníci usilujú vystupovať v mene Rómov, chcú dosiahnuť v spoločnosti štatút tých, čo Rómov zastupujú. Hoci je to menej nebezpečný jav ako úžerníctvo, nejde tak o to, že zneužívajú svoje postavenie, ako skôr o to, že bránia demokratickému vývoju vnútri rómskej menšiny. V posledných dňoch som dostal správu, že na Ostravsku vďaka jednému občanovi, čo pochádza z Indie, volá sa Coomar Vishawanatan a organizuje miestne rómske rady, sa Rómovia domáhajú, aby mohli záležitosti, ktoré sa ich týkajú, ovplyvňovať prostredníctvom miestnej samosprávy. Považujem to za vynikajúce. On je členom Rady pre ľudské práva, čo je poradný orgán českej vlády, má dôveru Rómov, má nielen vysokoškolské vzdelanie, ale aj tmavšiu pleť, ako mávajú oni, hovorí po česky s takým silným prízvukom, že každý Róm vie po česky lepšie než on. Ak si to všetko vezmete dokopy, človek, ktorý čosi v živote dosiahol, hoci je tmavý a hovorí zle po česky, je pre Rómov veľkým povzbudením, ak s nimi komunikuje. Ak bude takýchto Coomarov v rozličných kútoch štátu niekoľko desiatok, rómska komunita si sama vytvorí demokratické orgány. To budú štruktúry, ktoré sa stanú partnermi pre orgány samosprávy i štátu.
Možno by sa rómska inteligencia mala poučiť od postupu lídrov amerických černochov v 60. rokoch, keď bojovali za občianske práva v USA. Nemali by sa zároveň usilovať o vytáranie iného obrazu Rómov, ako má väčšinová verejnosť? Viacerí predstavitelia rómskej inteligencie sa správajú skôr tak, že tento zlý obraz ešte zhoršujú.
Je to problém na Slovensku, ale aj v Českej republike, hoci u nás toľko vzdelaných Rómov nemáme. Až v poslednom čase o niečo väčší počet Rómov začína navštevovať stredné a vysoké školy, ide o stovky a desiatky mladých ľudí. Na Slovensku sa v povojnovom období začala vytvárať rómska inteligencia, ktorá je v súčasnosti relatívne početná, aspoň v porovnaní s našou situáciou. Problém vidím napríklad v tom, že značná časť rómskej inteligencie na Slovensku sa k Rómom nehlási a slovenské obyvateľstvo jej príslušníkov za Rómov ani nepovažuje, nezriedka sa ani neženili či nevydávali za Rómov. Ľudia niekedy možno tušia, že ide o človeka rómskeho pôvodu, ale svoj nerasizmus dokazujú tým, že akceptujú to, že sa asimiloval. Ak chce žiť takým spôsobom, ako žijú Slováci, alebo u nás Česi, tak nie sú voči nemu výhrady. Ľuďom predovšetkým prekáža, ak ide o početnejšiu rodinu, ak sa o malé deti musia starať tie staršie, ak v sobotu a nedeľu prichádzajú zo vzdialenejších miest ďalší príbuzní, tak v byte je namiesto dvanásť ľudí napríklad tridsať. Toto našincom prekáža.
Sú tu ale aj iné problémy...
Uznávam, že sú veci, ktoré potom ľuďom musia prekážať. Lenže štátna politika nie je taká, že by sa Rómovia mali asimilovať. Kto sa chce asimilovať, tak môže, no my sa usilujeme študentov stredných a vysokých škôl nejakým spôsobom podnietiť. V tomto smere je veľmi úspešná Monika Horáková, poslankyňa českého parlamentu, ktorá s nimi pracuje. Iba to, že sa schádzajú a diskutujú o svojich problémoch ako Rómovia, je prísľubom, že aspoň časť z nich ostane s rómskou menšinou a bude sa snažiť vyjadrovať záujmy svojej komunity. Je jasné, že bez rómskej inteligencie sa nikam nepohneme.
Tak ako si americkí černosi pripomínajú svoje africké korene, je čudné, že Rómovia nechcú myslieť na svoje indické korene. Veď indická kultúra, napriek ich životu v diaspore, by ich mohla posilňovať. Nepozdvihlo by to sebavedomie Rómov?
Toto je úloha skôr pre rómsku inteligenciu ako pre obyčajných Rómov. Rómovia v Indii už nežijú mnoho stovák rokov, kým amerických černochov vyviezli z africkej vlasti pomerne nedávno, takže si Afroameričania na svoj pôvod pamätajú. Lenže tých zbavili nielen slobody, ale aj svojho jazyka, kým Rómovia si ho dodnes zachovali. V Prahe moja dcéra študuje romistiku. Katedra romistiky zatiaľ neexistuje, je to časť katedry indológie. Nemyslím si, že by India ako štát v tomto smere mala byť aktívna. Africké krajiny tiež nepodporovali amerických černochov, hoci by tu mohli byť isté kultúrne väzby. Osobne si myslím, že by nebolo dvakrát šťastné, ak by som ako štátny úradník zdôrazňoval práve tento aspekt problému. Mohlo by sa to obrátiť v smere "nech sa o nich stará India", či "nech sa pakujú nazad do Indie".
Niektorí slovenskí Rómovia nedávno požiadali o azyl v Českej republike. Ako sa staviate k tomuto problému?
Myslím si, že najmenej šťastný je britský prístup, keď Veľká Británia ústami piatich lordov, ktorí tvorili najvyšší odvolací súd, vyhlásila, že Slovenská republika je demokratickým štátom a preto azyl rodine Milana Lacka neudelia. Ak by Británia vyhlásila, že nie je pravda, že jeho otca zabili skíni a nie je pravda, že si na záhrade museli vykopať veľkú jamu, kde sa pred skínhedmi schovávali a preto Veľká Británia azyl neudeľuje, tak by to bolo čosi úplne iné. Takéto rozhodnutie britského súdu by som bez protestu akceptoval, pretože perzekúcia a diskriminácia musí byť taká intenzívna a štát musí byť natoľko nečinný v obrane oprávnených záujmov tých ľudí, že to musí perzekúciu prerastať. Ten človek sa necítil v nebezpečenstve preto, že naň útočili skíni, ale preto, že polícia nezasiahla a ani nezasahuje, dokonca skínov kryje. Prokuratúra to nežaluje a súd to nesúdi. Takéto prípady máme aj v Českej republike. Je to tiež zhodou okolností rodina Lackovcov. Ale ide o inú rodinu, na súde sa ukázalo, že potrebná ochrana nebola dostatočná.
Desiatky takýchto rodín nájdeme v Českej republike i na Slovensku, no nie sú ich tisícky.
Máte pravdu, ale Veľká Británia by sa mala vážne zaoberať individuálnymi dôvodmi. Britskému veľvyslancovi v Prahe som povedal, že v Kanade nik nepochybuje o tom, že Británia je demokratickým štátom a napriek tomu kanadské orgány udelili azyl niekoľkým britským homosexuálom, pretože mali pocit, že britské zákony a úrady dostatočne nechránia ich práva a že bezpečnosť týchto ľudí je ohrozená. Kanadský prístup je mi oveľa bližší, hoci nespochybňuje demokraciu v Británii. Rovnako ako by Veľká Británia nemusela spochybňovať demokraciu na Slovensku, ak by niekomu azyl udelila, alebo aspoň tie prípady preskúmavala tak, že každý má nárok na individuálne preverenie. Analogicky by sa malo na problém nazerať aj v Českej republike.
V rámci svojej funkcie sa však určite zaoberáte i problémami iných menšín. Ktoré menšiny, okrem rómskej, hľadajú u vás pomoc?
Rada pre národnosti existuje tak trocha vo vzduchu, iba na základe Listiny základných práv a slobôd. Hoci sa predpokladá, že práva národností upraví osobitný zákon, ten ešte nebol prijatý. Zákony školský, či o rozhlasovom a televíznom vysielaní problematiku upravujú úplne voľne, ako možnosť "ak štát chce", no nie je tu zakotvený nárok menšín na práva. V Českej republike sa, na rozdiel od Slovenska, neprijal zákon o používaní jazyka menšín v úradnom styku. V Českej republike nie je ani vymedzené, čo je vlastne menšina, ktorá by si mohla nárokovať ochranu. Zaoberal som sa problematikou gréckej a bulharskej menšiny. Bolo to pod istým tlakom národnostných spolkov, ale ak je tých spolkov 98, ako je to v prípade Rómov, tak ani nemôžem so všetkými konzultovať.
A čo slovenská menšina?
Tá sa u nás dajako výrazne neprejavuje. Je to otázne, fráglich, ako to hovoríme po česky. Títo ľudia sú Slováci, majú záujem o slovenskú kultúru, ale podľa môjho názoru nejde o menšinu. Necítia sa byť príslušníkmi osobitnej menšiny a za príslušníkov menšiny ich ani nepovažuje ich okolie. Slovákom by však pomohla zákonná úprava, aby ich rodný jazyk, dejiny, slovenské reálie boli viac prítomné v školstve. Napríklad, ak by sa prihlásil určitý počet žiakov, povedzme desať, na škole by raz za týždeň boli pre nich dve hodiny slovenského jazyka, na gymnáziu päť hodín, zo slovenčiny by sa mohlo maturovať atď. Úplne iné potreby majú Poliaci a Nemci. Poľská menšina žije na malom území, nemecká je už zväčša v dôchodkovom veku. U Nemcov sa usilujeme o dvojjazyčné školy. Potom sú ešte drobnejšie menšiny - ukrajinská, grécka, bulharská, maďarská, každá má svoje špecifiká.
Dá sa povedať, že je Česká republika, na rozdiel od Slovenska, skôr monokultúrna?
Iste. Čechom sa podarilo prejsť niekoľkými etnickými čistkami. Najprv nacisti vyhubili Židov a českých Rómov - a to za pomoci Čechov. Po vojne sme vyhnali Nemcov, potom sme sa zbavili Slovákov tým, že sme od federálneho tela odrezali ľavú, zdôrazňujem ľavú, chorú slovenskú nohu. O krátky čas sa ukázalo, že tá noha nebola vôbec chorá, ako tvrdila demokratická pravica, ktorá sa veľmi výrazne podpísala pod rozpad spoločného štátu. Minimálne tak ako slovenskí nacionalisti. Tým sa Česká republika stala po Islande - Slovákov u nás nemôže rátať za cudzí prvok - etnicky najčistejším štátom. Čechov je vyše 90 percent.
Teraz z iného súdka. Znamená Komunistická strana Čiech a Moravy v súčasnej podobe a s tými ľuďmi, ktorí stoja na jej čele, nebezpečenstvo pre demokraciu, o ktorom sa u vás toľko hovorí?
Domnievam sa, že nie. Dokonca si nemyslím, že by ono nebezpečenstvo predstavovala Štěpánova Strana československých komunistov, ktorá zaujíma niektoré extrémne stanoviská. V KSČM nevidím žiadne extrémne postoje, hoci s ňou v mnohom nesúhlasím, najmä pokiaľ ide o hodnotenia minulosti. Ale nijaké nebezpečenstvo nepredstavuje a to ani svojou početnosťou. Ak by ju aj volila väčšina voličov, čo neprichádza do úvahy, ani vtedy by som túto hrozbu nevidel. Ak by také postoje, aké má Štěpánova strana, malo vyše 10-20 percent ľudí, vtedy by som už o nebezpečenstve hovoril, Mám na mysli nebezpečenstvo stalinizmu. Ale v strane, v ktorej je Vojtěch Filip, Miloslav Ransdorf a Miroslav Grebeníček, ho nevidím. Musím sa dokonca priznať, že niektoré postoje tejto strany sú mi sympatické, no iba niektoré. Rozhodne by sme ju mali rešpektovať ako súčasť demokratického spektra.
S hosťom Slova sa zhováral Peter Greguš
