Ľudia a ľudkovia starej Bratislavy
"Deckááá, Štefan idééé," zakričí ktorýsi z chlapcov na plné hrdlo. S kŕdlikom kamarátov bežím k bráne. "Ahój, Štefan, ako sa máš?" vítame prichodiaceho muža, či skôr mužíka. Doteraz ho mám pred očami. Od nepamäti sa túla po našej štvrti pod Slavínom. Stal sa jej neoddeliteľnou súčasťou - tak ako dva ozrutné topole pred našimi oknami alebo stáročná lipa na Palisádach, pod ktorou vraj spal sám cisár Napoleon.
Odkedy som si ho pamätal, nestarne, ani nešedivie. Mierne zhrbený kráča ulicami, neustále pokyvkával hlavou. Šomre si čosi popod nos a opakoje tie isté slová. Svoj repertoár strieda, no nesúvislé vety dávajú rovnaký nezmysel. Samozrejme, občas mu čo-to rozumieť, čomu ho ako papagája naučili uličníci. A vtedy nám mamy radšej zapchávajú uši: "Nepočúvaj ho, iba čo sa naučíš mrzkosti!".
Pokiaľ ide o módu, nerozlišuje ročné obdobia. Vždy chodí v širočiznom kabáte, ktorý mu siaha poniže kolien. Je neurčitej farby, ani hnedý, ani sivý. Rovnako ako šiltovka, stiahnutá nad obočie. Špinavá, ufúľaná a vždy akoby tá istá. Ktovie, asi ju nikdy nemenil. Strnisko mu pokrýva celú tvár. Od krku až po oči. Oči... Vždy, keď sa na mňa pozrie, zimomriavky mi prebehnú po chrbte. Ľavá očná jamka prázdna a v pravej sa neustále gúľa jedno oko.
Akési drobné, pichľavé, až vyčítavé, akoby hovorilo: "To som ja, bláznivý Štefan. Pozriete sa, čo ste zo mňa urobili!" Cez plece nesie prehodené vrece a svoj jediný, no nepostrádateľný pracovný nástroj - lopatu. Mamy nás často vystríhajú: "Ak budeš zlý, otec ťa strčí Štefanovi do vreca!"
Bumbumvojna Štefan patril medzi smutné, či smutno-veselé postavičky starej Bratislavy v šesťdesiatych rokoch. Pritom to nebol iba slávny Schöne Náci, ktorý má dokonca už aj sochu na korze. Hoci aj jeho som na našom dvore niekoľkokrát zazrel, keď prišiel pani Gerecovej z druhého bloku zaspievať áriu pod okno. Z vďačnosti, pretože bola mimoriadne starostlivou riaditeľkou niekdajšieho domova dôchodcov na Radlinského, kde tento sympatický čudák býval. Hádam mi starší pamätníci odpustia, ak sa dopustím viacero nepresností, ale ja som tých ľudkov videl ešte detskými očami. A tak sa mi vryli do pamäti.
Jedným z nich bol Bumbumvojna. Ten si, na rozdiel od neboráka Štefana, rezko vykračoval po meste. Vo frajerskom klobúku, kvietok zastrčený v klope ošúchaného obleku. V pravej ruke palička, v ľavej veľká aktovka. Vždy zamyslený ako filozof. A stačilo, aby sme naňho zavolali: "Bum, bum, vojna!", hneď sa mu inak pokojná tvár skrivila. To sme už ako decká vedeli, že treba utekať kade ľahšie. Nahnevaný starec vytiahol z tašky kameň (mal ich tam zväčša niekoľko) a hodil smerom k nám. Za prvým svišťali ďalšie. Červený ako rak reval: "Bum, bum, bum!" Dobrú chvíľu trvalo, kým sa upokojil. Vtedy si napravil klobúk a dôstojným krokom sa vzdialil od nášho dvora. Až neskôr sme sa dozvedeli, že ho údajne na fronte zasiahla črepina do hlavy a od tých čias bol pomätený.
Zaujímavou figúrkou bol Susedko. Vraj už za prvej republiky predával na Šulekovej ulici noviny a tabak v domčeku takom malom, že sa v ňom sotva obrátil. Trafika čupela na konečnej zastávke trolejbusu, vtedy tuším sedemnástky. Kedysi našu štvrť povyše Palisád osvetľovali plynové lampy. Presnejšie iba dve. Prvá pred obchodíkom s potravinami, kde predávali vynikajúce vaječné špice, a druhá kúsok vyššie, pri evanjelickom cintoríne na Kozej bráne. Každý večer tu zacengal bicykel. Akýsi mužíček s čarodejnou paličkou - aspoň tak mi to vtedy pripadalo - ich zapálil a zakeroval späť do mesta. Ďalej už vládla tma. Keď som sa vracal za zimných večerov zo školy (po štvrtú triedu sme mali striedavé vyučovanie), veru som sa všelijako cítil. Dakedy som iba so zatajeným dychom preletel posledných tristo metrov k nášmu domu. Srdce mi búšilo až kdesi v hrdle. V polceste mi blikotalo len nesmelé svetielko petrolejky. To som vedel, že Susedko ešte predáva Večerník. Ten sobotňajší s rozšíreným vydaním obyčajne iba "pod pultom".
Trafikant bez nohy Každé ráno - okrem nedele - odomkol obrovskú zámku na železnej tyči, ktorá naprieč zabezpečovala dvere. Potom znovu zaštrngotal kľúčmi a s ohromnou vážnosťou vkročil do svojho kráľovstva. Pozostávalo zo stoličky, nízkej piecky a niekoľkých poličiek, na ktorých mal nahádzané hŕby časopisov, cigaretových a zápalkových škatuliek. Zložil okenicu a čakal prvých zákazníkov. Keď na obed odbila dvanásta, zatvoril krámik pozorne ako trezor s diamantmi, dokrivkal na zastávku a nastúpil do trolejbusu. Popoludní sa vrátil a sedel v domčeku, pokým na mesto nepadla tma. Tie štyri z dosák zbité steny a ľudia, ktorým ponúkal skromný sortiment tovaru, akoby tvorili celý jeho svet.
Vôbec si neviem predstaviť, čo robieval v nedeľu, avšak odvtedy som málokedy stretol človeka, čo by natoľko miloval svoju robotu ako práve Susedko. Jazyk mal zato podrezaný. Keď sa dlhšie nik pred trafikou nezastavil, šli ho mrle zožrať. Až napokon vystrčil cez okienku hlavu a zakričal na najbližšiu ženu: "Hej, pani Slišková, akože sa mávajú?" Poznal takmer každého z okolia, no my sme ani netušili, ako sa oficiálne volá. Pre všetkých bol Susedko. Jeho kiosok fungoval aj ako miestna svadobka. Vedel všetko, vášnivo zbieral klebety a ešte náruživejšie ich rozširoval. O sebe veľa nenavravel. Iba niekoľkokrát čosi plietol o bielogvardejcoch, Sibírskej magistrále a Vladivostoku. Kdesi tam vraj prišiel o nohu. "Na Sibíri, tam bola veru zimička," zaspomínal si na staré, legionárske časy.
Skromná búdka, pritom plná záhad, nás dráždila. Raz v zime mu samopašní chlapci napchali do komína gundže papiera. Keď si na druhý deň zakúril, začuli sme kašeľ. Vzápätí preklínajúc vyletel von, za ním kúdol dymu. Pospomínal všetkých antikristov a my sme sa mali dopukať od smiechu. Tradovalo sa, že mu pred rokmi pripití mládenci v noci obrátili búdku o deväťdesiat stupňov, dvermi k múru ženskej polikliniky. Ako každé skoré ráno podišiel k trafike, pretrel si oči. Keď zistil, že ho zrak neklame, zrútil sa ako vrece zemiakov. Vraj museli sanitku zavolať.
Kedysi som si nedokázal naše končiny predstaviť bez Susedka, a predsa v jeden deň začal jeho domček zívať prázdnotou. Neobjavil sa ani na druhý deň, ani na tretí, ani o mesiac. Len na rohu sa mračila opustená trafika ako ulita bez slimáka. Tušili sme, čo sa stalo. Nebolo nikoho, kto by ho zastúpil. Po pol roku prihrmela tatrovka. Chlapi na ňu naložili búdu a zaviezli pravdepodobne na najbližšie smetisko. Po Susedkovi a jeho paláci ostala niekoľko rokov iba plytká, štvoruhlastá jama. Aj tú neskôr pri nasledujúcej rekonštrukcii chodníka zaliali asfaltom.
Dve Korenky Trafikanta z duše nenávidela hádam iba Korenka. Išlo o pani Koreňovú, čo bývala poniže nás, no každý ju poznal skôr pod prezývkou. Vlastne boli dve Korenky - sestry. Nik však netušil, ako sa volali krstnými menami. Lenže tá staršia sa pre choré nohy z bytu veľmi nepohýnala.
"Tie kedysi poznala celá Bratislava," zaprisahával sa škodoradostne Susedko, "prečasto vysedávali v Carltone." Mladšia sestra starostlivo obchádzala novinový kiosok, no pre zmenu o jeho nájomcovi tvrdila, že je obyčajný vydriduch. Vraj ju okradol o pätnásť korún. "To sa mu len tak neprepečie," rozhorčovala sa fistulovým hlasom, "ja ho raz poženiem pred súd!" Z tejto výstrahy nikdy nič nebolo.
Netrúfal som si odhadnúť, koľko mali pani Koreňové rokov. Pre mňa boli staré ako Matuzalem, odkedy som ich poznal. Zato tá mladšia prepletala nohami ako srnka, trielila ulicou nehľadiac naľavo, ani napravo. Iba keď sa od Palisád vynoril trolejbus, roztriasla sa na celom tele a začala okoloidúcich otravovať: "Pomôžte starej, bezvládnej žene."
Cudzí jej divadielko vždy prehliadli, vyniesli ju do dopravného prostriedku a posadili na sedadlo pri vodičovi. Hlboko sa pritom dojímali nad svojím dobrým skutkom. Raz si zmyslela, že nevystúpi až na zastávke pri Pionierskom, dnes Prezidentskom paláci, ale už pred križovatkou. Ako oznámila, ponáhľala sa do jedinej - Slovenskej štátnej poisťovne na Suchom mýte. Plačlivlo zakvílila: "Pán šofér, zastavte úbohej, bezvládnej žene." Muž za volantom ju však dobre poznal, a tak záporne pokrútil hlavou. Akési dobráčisko sa už-už chcelo zastať starenky, ale tá vyprskla na celý trolejbus: "Idiot!!!"
Ak vládlo pekné počasie, od mája do septembra sa Korenky denne v kombiné opaľovali na terase. Samozrejme, nie na svojej, ale na susedovej. Ich jednoizbový byt na prízemí mal totiž iba jedno veľké okno, cez ktoré obe - i tá chromá - statočne preliezali. Vystierali dlane k slnku a mne sa zdalo, že sa celý deň ani nepohli. Okrem slnenia tá mladšia robila ešte jednu užitočnú vec: opatrovala v priľahlej našej záhrade takmer ako vlastné dieťa zrejme rovnako starú, pokrivenú hrušku. Strom starostlivo polievala, listy čistila od vošiek, pozorne sledovala, ako sa nalievajú hrudky budúcich plodov. Ovocie však nikdy nenechala dozrieť, obrala ešte zelené hruštičky. Oprávnene sa bála, že my si na nich pochutíme prví.
Raz, týždeň po celodomovej brigáde prikvitla na náš dvor, ktorý stál vysoko nad ",jej" terasou, a začala vyšklbávať čerstvo vysadené kríčky orgovánu.
"Čo ste sa, Korenka, načisto pomiatli?" vyrútila sa na ňu, keď sme zavolali pomoc, teta Slišková.
"Vôbec nie," vážnym hlasom jej odvetila, "ale chuligáni sa schovávajú za tieto stromy a večerčo večer nám zízajú do obloka, keď sa zobliekame."
Domovníčka, teta Slišková gúľala očami raz na dvadsaťcentimetrové prútiky orgovánu, raz na vetchú ženu. Potom sa obrátila k nám a veľavýznamne si poklepkala ukazovákom po čele. Strašne sa nám to páčilo. Málokedy sa stáva, že by dospelí pred deťmi nedodržali solidaritu so svojimi vrstovníkmi. "Veľkí" vždy ťahajú spolu, aj keď nemajú pravdu.
Ale aby som o Korenkách nepísal iba nelichotivé veci. Raz ma aj s kamarátkou Katkou Gerecovou pozvali k sebe. Staršia sestra práve oslavovala 60. narodeniny. My sme boli vtedy presvedčení, že v takom neuveriteľne vysokom veku sa už predsa zomiera. Hádam preto sme ich navštívili najmä z ľútosti. Počastovali nás však vynikajúcou čokoládovou tortou so šľahačkou. Ponúkli nám aj dupľu. Porozprávali nám príbeh o tom, ako v apríli 1945 vítali na dunajskom nábreží osloboditeľov - sovietskych vojakov a ako v tej trme-vrme do stašej sestry narazilo auto. Odvtedy má údajne trampoty s nohami. Dojalo ma to k slzám a v tej chvíli som bol výnimočne úprimne presvedčený, že sú to najlepšie tety na svete. Raz prišiel ich čas a jedna za druhou sa pobrali tam, odkiaľ niet návratu. Na to, ako kedysi vedeli narobiť na dvore krik, odišli veľmi po tichúčky. A do roka vyschla aj stará hruška.
Oknááárovi óóókna! Korenky vychádzali dobre ešte s jedným človekom - hádam s posledným drotárom, ktorý brázdil z času na čas ulicami hlavného meta vykrikujúc: "Hrnce plááátať, dróóótováááť!" Sestry boli šetrné, vždy sa pre drotára našla dajaká robota. Vtedy sedával na terase, opravoval kastróle a ustavične jojkal, že by si vo fabrike viac zarobil. Lenže kto na staré kolená presedlá na iné remeslo?
Kdeže sú časy, keď chlapík s krošňou na chrbte vyspevoval svoju serenádu: "Oknááárovi óóókna, oknááárovi óóókna..." Keď vám dnes nezbedníci strelia loptu do obloka a sklo zarinčí, pokiaľ nie ste milionár, neostáva vám nič iné ako zaniesť rám do sklenárstva.
Už sa stratila aj dodávka s ampliónom, ktoré ma spravidla budila zavčasu ráno v sobotu s otravným: "Vykupujeme starééé perie..." Teraz iba každú stredu podvečer obchádza náš dom mraziace auto s počítačovou hudbou, ktoré oznamuje, že presne tie isté nanuky, ktoré dostanete na celom svete od Grónska cez rovníkovú Afriku až po Ohňovú zem, teraz ponúkajú aj vám.
Na Deža si hádam ešte Starobratislavčania spomenú. Vandroval s husličkami od domu k domu. Najprv sa ukazoval iba na Vianoce, neskôr aj na Nový rok, Veľkú noc a napokon i na Prvého mája. Na chodbe zafidlikal akúsi clivú melódiu. Keď majstro skončil koncert, zacengal v každom byte. Spoza dverí vykukla počerná tvár s úsmevom od ucha k uchu. Zablyšťali sa dva páry zdravých zubov.
"Príjemné sviatky vám všetkým vinšujem," úctivo sa uklonil a nastavil ruku za papierovou trojkorunáčkou tyrkysovej farby. Raz zostal u susedov vyhrávať dobrú hodinu. Zväčša samé ťahavé ruské pesničky. Teta Kupčíková bola ťažko chorá, o niekoľko týždňov zomrela... Inokedy nás Dežo prekvapil zase inak. Začuli sme vyhrávať jeho husle v predvečer okrúhleho výročia výstrelu z Auróry na Zimný palác v Petrohrade. "Čo je veľa, to je veľa," rezolútne vyhlásil môj otec a zakázal nám otvoriť, hoci Róm dlho vyzváňal. "Nuž," nechápavo som vtedy krútil hlavou, "aj tatkovia mávajú svoje muchy."
Z kedysi bohato rozvetvenej Napoleonovej lipy sa zachovali iba kýptiky. Topole pred našimi oknami dávno vypílili. Aj tí nezvyčajní ľudkovia sa akosi pomaly vytratili. Dnešné detváky, prilepené na obrazovky počítačov, niekedy ľutujem. Veď ani dobráka Štefana nezažili, ako my vtedy, pred rokmi...
Štefan nebol iba svätec "Tak čo, Štefan, ako žiješ?" pýtame sme sa muža v dlhánskom kabáte s malou dávkou irónie. "Kde si si zabudol šál? Veď prechladneš," chechceme sa, lebo praží júlové slnko. "A kedy sa oženíš? Na svadbu by si nás mal pozvať."
Štefan prižmúri zdravé oko. Na popraskaných perách mu zaihrá úsmev: "Malé deti, malé, malé," veselo opakuje. "Hej, a čože to nosíš vo vreci? Poklad?" Akoby sme si chceli liečiť svoj vzdor voči dospelým. Veď Štefan je jediný "veľký", ku ktorému sa nemusíme správať úctivo. Môžeme mu bez prehrešku tykať, doberať si ho.
"Malé deti, malé," šťastný si melie svoj nový repertoár. Pretože vôbec nepočúva naše dotieravé otázky, tí smelší chlapci ho potiahnu za vrece. Na to je citlivý. Úsmev sa mu vytráca z úst.
"Ideš, ideš, pačmaga," zreve, "ja tvoju mater..." Štefan sa prudko zvrtne, schmatne lopatu a zamáva ňou vôkol seba. Ledva stihneme odskočiť. "Hrom do vás, sakra mordia, pankharti." Tým sme docielili, čo sme chceli. Sype na nás štipľavé nadávky, ktoré obohacujú našu slovnú zásobu iným smerom, ako si prajú rodičia. Kričí, vyhráža sa, no my dobre vieme, že by ani muche neublížil. A predsa sa stal pre nás negatívnym vzorom. Keď sa nechceme umývať, zaručene sme - podľa názoru mám a otcov - špinaví ako Štefan. Keď prídeme domov neskoro, túlame sa ako on. Keď sa nám v škole pritrafí trojka, tak z nás nevyrastie nič lepšie ako Štefan. Ale keď dovezú uhlie na kúrenie, kto ho nahádže do pivnice? Ktože iný, ak nie ten nemožný, ufúľaný a zarastený Štefan?! Vtedy ho vždy netrpezlivá teta Slišková vyzerá z obloka.
"Hej, Štefan," zavolá naň s uľahčením, keď sa vynorí spoza zákruty, "mám pre teba robotu. Za domom ťa čaká fúra uhlia. U-h-l-i-a," pre istotu slabikuje. Pri tom slove sa Štefanovo oko rozžiari. "Vzadu, za domom," opakuje domovníčka.
Pochopí. Prehodí si lopatu cez plece a poberie sa na náš dvor. A my za ním. Zastane pred kopou koksu. Obíde ju zo všetkých strán, prižmuruje oko, akoby odhadoval, koľko práce ho čaká. Otvorí okno do pivnice, nazrie, či je tam dosť miesta. Vyzlečie si plášť neurčitej farby, napľuje si hlasno do dlaní. Z čiernej hŕby rýchlo ubúda. Zalieva ho pot. Kropaje sa zmiešavajú s tmavým prachom. No on na to nedbá. Keď má tretinu za sebou, sníme z hlavy šiltovku, utrie si ňou sluchy, odhodí ju ku kabátu a pokračuje v robote. Až keď pod strechou leží vyše fúry, sadne si na trávnik a pokojne oddychuje. Nás to zunuje. Veď čo už je zaujímavé na fyzickej práci? Hľadáme si inú zábavku.
"Dobre, Štefanko, poď sa naobedovať," hovorí mu Slišková, keď nenechal vonku ani kúsok koksu a ešte aj prach starostlivo vyškrabal z chodníka. Spotený muž si pozbiera svoje veci a poslušne ako psíča drobčí za ženou. Ale prah jej bytu nikdy neprekročí. Na chodbu mu žena podá hrubý krajec chleba a smaltovaný hrnček s hustou polievkou. Štefan do nej načrie lyžicou a pahltne sŕka. Akoby sa bál, že mu ktosi jedlo skonfiškuje. Pramienky polievky mu tečú po brade. Dlho prežúva kôrku z chleba a nakoniec si do rukáva utrie zamastené ústa. Domovníčka mu nalieva pohár piva, do vreca hodí čo-to pod zub. Vyprevadí Štefana na dvor a na otvorenú dlaň mu položí desaťkorunáčku. Pritom dáva dobrý pozor, aby sa jej nedotkli lepkavé prsty návštevníka. Bez slova, no spokojný Štefan sa poberá preč.
"Zbohom," zavolá za ním teta Slišková a obrátila sa na nás: "Ani sa nepoďakoval. Deti, keď vám niekto čosi daruje, nezabudnite sa poďakovať!" "Nuž, tí dospeláci sú dakedy veľmi čudní," pomyslím si.
Takú skazu by nedopustil Štefan za dva-tri týždne takto obíde celú štvrť. Vždy sa preňho nájde robota a tak hádam nikdy nehladuje. Ale potom príde zima, keď sa na dvoroch v našom okolí začínajú akosi dlho prevaľovať hromady uhlia. A autá privážajú ďalšie fúry. Až keď pivnice zívajú prázdnotou a niet čím kúriť, si uvedomím, že tu ktosi veľmi chýba. Frfľajúci a vďaka Štefanovi rozmaznaní kuriči musia sami nahádzať primrznutý koks do kotolní.
Mužík v dlhánskom kabáte sa v tú zimu už neukázal. Ani na jar. Začínajú sa šíriť chýry. Vraj, keď udreli tuhé mrazy, zamrzol vo svojej izbietke pod hradom. V tej chvíli si priznávam, že som predtým nikdy nerozmýšľal nad tým, kde vlastne Štefan býva. Iní zase tvrdia, že sa mu pokazila pec a paradoxne ho zabilo uhlie - udusil sa kysličníkom uhoľnatým. Ba nájdu sa aj takí, čo sa dušujú, že Štefan za dlhé roky našporil tisíce korún. V tom svojom vreci ich vraj schovával. Chuligáni ho okradli a zabili. Údajne sväto-sväte dlhánskym nožom. No kto by takéto babské reči odprisahal?
Kuriči sa postupne privykli narábať s lopatou. Na špinavého chlapíka so záhadným vrecom sa pomaly zabúda. Len keď prišli jesenné dažde a von mokli hŕby uhlia, podaktorí pamätníci zašomrali: "Ech, keby Štefan žil, ten by takú skazu veru nedopustil!"
V posledných rokoch však postupuje plynofikácia aj do našej štvrte a bláznivý, no pracovitý človek - Štefan - úplne zapadá do zabudnutia. Napriek tomu si myslím, že moja generácia je i vďaka takýmto svojským obyvateľom starej Bratislavy predsa len iná, hádam aj lepšia. A čo keď si Štefan naozaj našetril milión, vydal sa na cestu okolo sveta a dosiaľ nestihol do všetkých pivníc na zemeguli nahádzať životodarné uhlie?
