Ľavica na rázcestí
Pád Berlínskeho múru znamenal odchod jedného z typov elitárskeho vládnutia z európskeho kontinentu. Vtedajší vladári, starnúci nielen fyzicky, odišli aj preto, lebo ignorovali spätnú väzbu.
Obyvateľstvo odmietlo naďalej si nechať vnucovať model spoločenského usporiadania, ktorý napriek častým vyhláseniam ignoroval vedu, reálnu prax a vedomie ľudí. Desaťročie pokusov o vybudovanie demokratickej spoločnosti však tento boľavý problém naďalej sprevádza. Ponovembroví politici na prvých veľkých mítingoch a neskôr v predvolebných kampaniach vycítili túžby ľudí po zmene, ale nevedeli artikulovať konkrétne predstavy svojich voličov. K podstatným otázkam širšiu spoločnosť nepripustili. Stále, hoci v demokratickejšom prostredí, ponúkali a ponúkajú jedinú správnu cestu. Všetky štyri parlamentné voľby a posledné trendy preferencií svedčia o tom, že náš občan je vo veľkej miere protestným voličom, identifikuje sa negatívne.
Úbytky štandardných strán Na rozdiel od ostatných transformujúcich sa štátov Višegrádskej štvorky, Pobaltska a podstatnej časti Balkánskeho poloostrova sa na Slovensku nevytvoril tradičný rovnovážny ľavo-pravý stranícky systém. Trend je skôr opačný. Zo dňa na deň rednú rady sympatizantov tzv. štandardných strán. Väčšina vládnej koalície pripomína nedôveryhodné obchodné firmy, kde sa každú chvíľu mení názov, manažment, náplň a kde zákazníka zasypávajú obvineniami na adresu vlastných zamestnancov a partnerov. Dynamický pohyb vnútri strán neodráža premenlivú vôľu voličov, ale sa deje v dôsledku osobného a lobistického prospechárstva. Pestrá koalícia, zaťažená vlastnými štrukturálnymi problémami, vytlačila občana na okraj záujmov. Viaceré zásadné rozhodnutia (postoj k nešťastnému Kosovu alebo privatizácia strategických podnikov) vykonala bez jeho prijateľnej podpory.
Dvadsaťpercentná nezamestnanosť a znižujúca sa reálna mzda veľkou mierou prispeli k názorového posunu. Excentricky postavená Bratislava, ktorej sa ekonomicky darí, vyvoláva ilúzie u našich a zahraničných politikov a novinárov. Kusé informácie o postavení radových občanov vo vzdialenejších regiónoch a tomu zodpovedajúce politické hodnoty, znejú pre mnohých ako správy z iného kontinentu. Podľa štúdie nazvanej Desať rokov po páde múru, vypracovanej na základe amerického vládneho výskumného projektu, až 69% našincov pokladá svoj život horší ako pred desaťročím a dokonca 53% uprednostňuje starý politický systém pred dnešným. Uvedené, pre kabinetných politikov šokujúce čísla, dávajú čiastočnú odpoveď na to, prečo po desaťročnej transformácii viditeľnú podporu dosahujú iba dvaja politici - Vladimír Mečiar a Robert Fico.
SDĽ platí účet za to, v akej ekonomickej situácii a s akými partnermi vstúpila druhý raz do vlády. Vládnuce strany, väčšina masmédií, viaceré vplyvné zahraničné inštitúcie a občania hlavného mesta ju tlačia k liberálnemu stredu, voličmi z chudobnejších regiónov zase k výraznejšej, mierne paternalistickej ľavici. Slepá orientácia iba na jednu zo spomínaných strán neprinesie efekt. V prvom prípade hrozí väčší odliv voličov, v druhom strata reálnych a vplyvných spojencov. Viacerým vládnucim stranám chýba schopnosť variabilného oslovovania rozdielnych voličských skupín. Akoby sa báli aj personálne špecializovať. Skôr pozorujeme prezentovanie sa odborníkov na všetky témy a spoločenské vrstvy.
Programová kríza európskej ľavice SDĽ platí daň za účasť v pestrofarebnej vláde o to viac, že jej stále chýba jasnejšia a zrozumiteľnejšia programová orientácia a vízia. Pokiaľ nedokáže vyprodukovať a medzi potenciálnych voličov rozšíriť nový moderný program, odrážajúci ich reálnu situáciu, pocity a túžby, budú ju stotožňovať s nie veľmi vydarenou transformáciou. Situácia je o to zložitejšia, že programovou krízou trpí celá európska ľavica. V poslednej štvrtine 20. storočia zaznamenali socialisti dva viditeľné odlivy hlasov. Silný antropocentrický pohľad, podcenenie civilizačných zmien a nimi nastolených nových protirečení, spôsobil odchod mladej, najmä vo veľkých mestách bývajúcej generácie, k ekologickým stranám.
Druhý odliv je bolestnejší. Prispel k rastu vplyvu radikálnych nacionalistov, a to najmä v poslednom desaťročí. Prílišný posun sociálnych demokratov do liberálneho stredu nepriniesol želateľný efekt. Sklamaní voliči z nižších sociálnych vrstiev sa neprechádzajú, ako po 1. svetovej vojne, k extrémnej ľavici, ale k extrémnej pravici. Tento problém netrápi iba nášho suseda za Dunajom, ale aj Švajčiarsko, Taliansko, Francúzsko a Nórsko. Dnes nie rakúski socialisti, ale haiderovci sú voličsky najrobotníckejšou stranou.
Bezzásluhová nerovnosť Ľavicu od vzniku charakterizovali nepokoj, úsilie neustále pochybovať, predkladať nové varianty a meniť - teda to, čo chýbalo prednovembrovým garnitúram. Na Slovensku sa po obnovení politického pluralizmu príliš ľahko podriadila osudovému vývoju vo vnútorných a zahraničnopolitických trendoch. Nejde ani tak o to, aby sa konfrontačne postavila voči dominujúcim silám. Mala by upozorňovať na scestnosť bezalternatívneho myslenia a vypracovaní analýzy, pokúsiť sa napomôcť korekcii, či dokonca zásadnej zmene. SDĽ, interpretovaná pravicovými kruhmi ako brzda privatizácie, v akejsi sebaobrane málo prezentuje vlastnú predstavu o podiele a rozmiestnení nesúkromných foriem vlastníctva. Zabúda na skúsenosť kolegov zo Škandinávii, ktorí desaťročia presadzujú zásady spolurozhodovania zamestnancov aj v súkromných podnikoch.
Naša cesta privatizácie, ktorá sa spočiatku propagandisticky označovala ako rozdeľovanie majetku medzi ľud alebo kompenzovanie za nízku mzdu, sa neraz skončila v rukách ekonomických diletantov. Vytvorila jednorazovým aktom bezzásluhovú extrémnu nerovnosť nielen medzi vlastníkmi a zamestnancami, ale i vnútri podnikateľskej vrstvy, ktorá je postihnutá na viac než jednu generáciu zlikvidovaním rovnoprávnych podmienok. Nespravodlivá privatizácia sa výrazne podieľa na raste kriminality a nezamestnanosti, zakódovala do vedomiach našincov veľký pocit nespravodlivosti a amorálnosti.
Nové formy odcudzenia November nás zbavil mnohých pút. Ďalší vývoj a spoločensko-ekonomické normy nepriniesli iba nové možnosti v rozvoji individuality, ale aj enormné rozšírenie egoizmu. Jedna skupina odcudzení sa vystriedala druhou. Na miesto vulgárneho štátneho kolektivizmu nastúpila masmediálne masírovanie mozgov, vyvolávajúce umelé potreby uniformovaného konzumu a dobrovoľnú stratu vlastného úsudku. Vedecké práce a občianska angažovanosť amerického intelektuála Noama Chomského, ktorý už roky upozorňuje, ako účelovo sa vytvára verejná mienka v demokratickom štáte, v zahraničí zďaleka neinšpirujú iba ľavé spektrum. U nás ostáva málo známy.
)
Slovenská ľavica akoby uverila ponovembrovému omylu, že formovanie občianskej spoločnosti je výlučne záležitosť pravice. Skúsenosti zo západnej Európy svedčia skôr o opaku. Tretí sektor má u nás najbližšie ku konzervatívnym liberálom, v mnohom je závislý skôr od sponzorov ako od objektívnych potrieb obyvateľstva.
V mnohých každodenných otázkach, ktoré predovšetkým trápia našich občanov, ostáva spoliehať sa viac na nás samotných ako na importované recepty. Veď transformácia nepozná historickú podobu. Slovensko ostáva v mnohom špecifické. Na rozdiel od susedov veľa síl venovalo zavŕšeniu emancipačného procesu. Problémy vývojových trendov si vyžadujú na druhej strane užšiu medzinárodnú previazanosť. Vízia spolupracujúcej, nezbyrokratizovanej a sociálne spravodlivejšej Európy s rovnoprávnym postavením neizolovaných veľkých i malých štátov priťahuje aj našich občanov. Slovenská ľavica sa zatiaľ ostýchala začať diskusiu o celom systéme problémov, ktoré sa zjednodušene označujú slovom globalizácia. Utešovať sa, že konzervatívny našinec sa týmto netrápi, je krátkozraké. Na západ od nás vychádzajú zaujímavé knihy, vedú sa diskusie, polarizuje sa spoločnosť, dochádza k násilným stretom medzi jej priaznivcami a odporcami.
Kritikov znepokojuje, že reálne právomoci legislatívnych a exekutívnych orgánov sa nepresúvajú podľa princípov občianskej spoločnosti na bežného občana, ale na nadnárodné mamutie hospodárske zoskupenia. Sociálna demokracia, ktorá pri svojich prvopočiatkoch v 19. storočí úprimne presadzovala všeobecné volebné právo, nemôže pred týmto problémom strkať hlavu do piesku. Nenáleží jej robiť advokáta inštitúciám, ktorým chýba vnútorná demokratická štruktúra. Možnosť akejkoľvek národnej alebo zahraničnej organizácii radikálne zasahovať do chodu štátov, bez toho, aby ju obyvatelia mohli účinne kontrolovať a ovplyvňovať, vyvoláva veľa otázok. Na druhej strane globalizácia prináša nové podmienky presadzovať pôvodné ľavicové hodnoty, akými sú napríklad medzinárodná solidarita.
Autor (1955) je politológ
