Klamlivé srbské analógie
Ako je už dávno známe, prirovnania krívajú. Medzi mimoriadne krívajúce analógie patrí porovnávanie nášho novembra 1989 s nedávnymi udalosťami v Juhoslávii. Ak by sme sa mali pohybovať na všeobecnejšej úrovni, Miloševič už nepatril k politickým fenoménom spred roku 1989, ale k typu politikov, ktorí sa začali vynárať po páde komunistických režimov. Či a ako sa udržali, to už záležalo od toho, akých si našli zahraničných protektorov. Rusko si dokázalo napríklad udržať režimy v strednej Ázii, ktoré považujú islamský fundamentalizmus za smrteľné nebezpečenstvo, pred ktorým ich dokáže ochrániť iba "veľký brat".
V bývalej Juhoslávii bolo však mnohé inak. Už samotný Titov režim bol čosi originálne a neopakovateľné. Možnože sa v budúcnosti dozvieme, aké mechanizmy zohrali úlohu v premene viac-menej únosného spolunažívania balkánskych národov a národností na absurdnú krvavú vojnu. Robiť z Miloševiča satana, ktorý spôsobil na území bývalej Juhoslávie všetko zlo, je zjednodušovanie smerujúce k účelovému klamstvu. Na Balkáne sa zrazilo niekoľko nacionalizmov a každý z nich má odpudzujúce vlastnosti. Najabsurdnejšia je napríklad idealizácia nacionalizmu kosovských Albáncov. V tomto storočí bol srbský nacionalizmus Západom najprv idealizovaný a ku koncu storočia zatracovaný, hoci jeho ciele a spôsoby ich presadzovania boli prekvapujúco konštantné.
Keď sa Koštunica stal juhoslovanským prezidentom, ozvali sa hlasy, že ho neslobodno idealizovať, pretože sa v tom podstatnom zrejme ani tak veľmi od Miloševiča nelíši. Hlavný rozdiel spočíva v tom, že za Titovho režimu bol disidentom. Treba však zdôrazniť, že tak ako sa Titov režim líšil od iných režimov vo východnej Európe, tak sa aj líšili jeho disidenti. Zjednodušujúco povedané: Koštunica nie je ani Havel, ani Čarnogurský…
Srbi skoncovali s Miloševičovou vládou predovšetkým z vnútropolitických dôvodov. Pre väčšinu nás, Slovákov, je životná úroveň z roku 1989 nedosiahnuteľným snom, no v juhoslovanských pomeroch je rozdiel ešte drastickejší. Túžba po zlepšení ekonomickej situácie ešte neznamená, že by väčšina Srbov napríklad akceptovala stratu Kosova. Rovnako Koštunicov nástup nebude znamenať, že by Srbi zmenili názor na svoje geopolitické postavenie, či na nedávnu históriu. Situáciu nezmení iba vystriedanie juhoslovanskej vládnucej garnitúry, navyše ak rozdiel medzi Koštunicom a Miloševičom z pohľadu Západu možno nie je až taký podstatný. Na zmenu smerovania novej Juhoslávie bude ešte treba podniknúť veľmi veľa a najmä Západ bude musieť poskytnúť účinnú hospodársku pomoc.
