Netransparentnosť asi vyhovuje

Aké bolo vaše zaradenie? - Bol som jedným z 11 členov výkonného výboru ÚV KSS, v ktorom boli aj Peter Weiss, Pavol Kanis a Milan Ftáčnik. Chcel som zmeniť veci, ktoré sa u nás diali do roku 1989. Zúčastnil som sa na niekoľkých rokovaní s vedením VPN, mal som šancu nahliadnuť do názorov odchádzajúcich štátostraníckych predstaviteľov.
Počet zobrazení: 1117

Vladimír Raučina

Narodil sa 1. 12. 1961 v Nových Zámkoch. Vyrastal v Nitre, strednú školu elektrotechnickú ukončil v Bratislave. V štúdiu pokračoval na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave, oblasťou jeho záujmu bola technická kybernetika. Popri tomto štúdiu absolvoval v rokoch 1982-84 aj tzv. mimoriadne štúdium základov žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1985 pôsobil ako pedagóg na súčasnej Fakulte elektrotechniky a informatiky TU v Bratislave. V roku 1990 spolu s ďalšími spoločníkmi založil firmu Datalan, s.r.o., zaoberajúcu sa informačnými technológiami. Dodnes je jej spolumajiteľom a koordinátorom jej činnosti. Je ženatý, má tri deti, žije v Bratislave. Do politiky ste vstúpili v decembri roku 1989.

Aké bolo vaše zaradenie?

- Bol som jedným z 11 členov výkonného výboru ÚV KSS, v ktorom boli aj Peter Weiss, Pavol Kanis a Milan Ftáčnik. Chcel som zmeniť veci, ktoré sa u nás diali do roku 1989. Zúčastnil som sa na niekoľkých rokovaní s vedením VPN, mal som šancu nahliadnuť do názorov odchádzajúcich štátostraníckych predstaviteľov. Bol som frustrovaný, keď som zistil, akými spôsobmi sa strana za každú cenu snažila držať všetko v rukách. O to viac som sa usiloval prispieť k transformácii KSS na modernú ľavicovú stranu. Ponuku kandidovať do SNR na kandidátke KSS som však odmietol. Nadovšetko si totiž vážim slobodu svojho rozhodovania a v tom čase som sa necítil byť na post poslanca ani ekonomicky ani skúsenosťami dostatočne pripravený. Povedal som si, že ak raz budem ekonomicky nezávislý a budem môcť ukázať výsledky, ktoré som dosiahol, môžem sa o priazeň občanov uchádzať z kvalitatívne inej štartovacej pozície. Z politiky som odišiel po transformácii KSS na SDĽ a dodnes to neľutujem. Pri odchode som vyjadril obavu, že po stabilizácii situácie sa do orgánov SDĽ vrátia funkcionári okresných a krajských výborov prednovembrovej KSS a strana začne fungovať na základe starého ideologického zmýšľania.

Ako hodnotíte desaťročné transformačné obdobie?

- Začiatkom roku 1990 žila naša spoločnosť veľkými nádejami. Žiaľ, po 10 rokoch sa životná úroveň zlepšila len pre malú časť občanov. Aj preto medzi obyvateľstvom Slovenska prevláda nespokojnosť a nedôvera voči politikom. Keď sa spätne pozerám na premárnené príležitosti, mám pocit, že ako občan mám nielen právo, ale aj povinnosť povedať, čo si o tom myslím. Vládam, ktoré sa tu vystriedali, chýbala a chýba jasná stratégia na dosiahnutie prosperity. Súťaž o priazeň voličov sa často stavia na nereálnych sľuboch, kopírujúcich očakávania obyvateľstva. Ku skutočnému odpočtu toho, čo sa naozaj vykonalo, sa vlády väčšinou nemajú. Aj dnešná koalícia venuje priveľa energie riešeniu rozličnýh pseudoproblémov, ktoré obyvateľstvu neprinášajú hodnoty.

Do akého ideologického prúdu by ste sa zaradili?

- Ľavičiari ma považovali a považujú za pravičiara. Na druhej strane pre mnohých politikov z pravicových strán zostanem zrejme navždy spojený s ľavicou. Ako manažérovi mi záleží na tom, aby boli procesy efektívne. Pritom som občas nútený obetovať jednotlivca v záujme prežitia kolektívu. To býva vždy proces bolestivý, spravidla spojený s rušením pracovných miest. Osobne je mi cudzie nechať ľudí na ulici. Som skôr za hľadanie spôsobov, ako ich čo najskôr zapojiť do pracovného procesu.

Boli ste aj členom SDĽ?

- Nie. Od roku 1992 nie som členom žiadnej politickej strany.

Stretávate sa s vašimi bývalými kolegami, ako sú Weiss, Migaš, Ftáčnik, aj naďalej?

- Viac-menej výnimočne. Mám s nimi dobré vzťahy, viem sa s nimi o niektorých veciach porozprávať a povedať, v čom urobili chybu.

V čom teda?

- Strany ľavicového spektra (SOP, SDĽ, SDSS) sa viac zaoberajú vnútornými problémami ako zlepšovaním života svojich voličov a obyvateľstva vôbec. Zo záverov zjazdu SDĽ sa občan dozvedel, že strana "vyriešila" svoje vedenie a zaoberá sa možnými frakciami. Možno sú to veci dôležité pre členov strany, ale čo chce SDĽ ponúknuť obyvateľom, zostáva zahmlené až dobre utajené. To isté platí o SOP a SDSS. Samotná integrácia ľavicových síl a úvahy o vstupe Pavla Ruska do politiky situáciu ľudí na Slovensku neriešia.

Aké je teda vaše chápanie politiky?

- V politike treba nastoliť základné etické princípy, je nevyhnutné nazývať veci pravými menami, vedieť ľuďom vysvetliť aj nepopulárne opatrenia a naučiť sa niesť zodpovednosť za vlastné kroky a rozhodnutia. Napríklad, ak sa do konca volebného obdobia nepodarí zvýšiť reálne mzdy na dvojnásobok v porovnaní s rokom 1998, povinnosťou premiéra by malo byť ospravedlniť sa občanom za to, že im to nasľuboval. Ak podobných neúspechov bude viac, je otázne, či bude mať premiér, ktorý sa chce so svojou novou stranou uchádzať o dôveru obyvateľstva, dosť vnútornej sily na prípadné odstúpenie z pozície lídra strany. Politika by nemala byť doživotným priestorom na sebarealizáciu tých, čo z nej žijú. Súčasná vláda ako celok nemá dosť manažérskych skúseností a jej členovia neboli pripravení na to, do čoho idú. Preto sa zmeny uskutočňujú pomalšie, ako by bolo potrebné. Navyše stále pretrvávajú mnohé deformácie v rôznych oblastiach.

Ako to myslíte?

- Napríklad redukcia počtu ľudí v štátnej správe. Typická téza vlády bez reálneho výsledku. Je to výsledok tradičného a rovnostárskeho nazerania na odmeňovanie. Dovolím si tvrdiť, že štátna správa nebude efektívna a lacná, kým budú predpísané mzdové tarify, pri ktorých úradníci nie sú odmeňovaní podľa výkonu a úrovne spokojnosti občanov. Za súčasného stavu nezmyselných tarifikačných platových kategórií je takmer nemožné získať do štátnej správy kvalitných pracovníkov. Kvalitu potom nahrádzame kvantitou a doplácame na to nefungujúcimi procesmi, s ktorými sú obyvatelia nespokojní. Pilotný projekt úspešnej racionalizácie počtu štátnych úradníkov by sa mal realizovať na ministerstve financií, ktoré má asi 800 úradníkov! Samozrejme, chcelo by to iné nazeranie na výstupy, ktoré má vo vzťahu k občanom tento rezort plniť.

A ďalšie deformácie?

- Štát ako vlastník energetických monopolov reguluje maximálne ceny plynu a elektrickej energie, čo sa z pohľadu väčšiny obyvateľov hodnotí pozitívne. Málo ľudí sa však zamýšľa nad tým, koho týmito opatreniami dotujeme. Najviac na dotovaných cenách energiu a plynu získajú ľudia z vyšších príjmových skupín, ktorí majú veľké domy, bazény, sauny a veľa iných spotrebičov. Rozhodne nie tí, ktorí si pomaly nemôžu dovoliť svietiť a v prospech ktorých sú údajne tieto opatrenia určené. Takto v štátnom podniku nevytvoríme zisk, neodvedieme z neho daň do štátneho rozpočtu na ďalšie prerozdeľovanie. Ak by sme viac peňazí na prerozdeľovanie získali aj od tých, čo spotrebujú viac energie, bolo by to oveľa transparentnejšie ako cez deformované ceny. Možno deformácia cien chudobnejším občanom vyhovuje aj preto, lebo neveria, že by im vláda mohla dať naspäť peniaze, ktoré by zaplatili vo vyšších cenách energií. Nechápem, v záujme koho konalo ministerstvo financií, keď v tomto roku odmietlo zvýšiť ceny plynu pre podnikateľskú sféru. Teraz cez straty SPP dotujeme ceny plynu pre veľkovýrobcov, čo sú poväčšine súkromné firmy! Je to netransparentné a otázne, komu to prospieva.

Kam by ste v prvom rade investovali vy?

- Za najvyššiu prioritu považujem rozvoj vzdelania. Keď sledujem vyhlásenia predstaviteľov vlády a rozličných strán, vyzerá to tak, že túto oblasť považujeme za kľúč k prosperite Slovenska takmer všetci. Žiaľ, vo vláde to platí len do momentu, keď rokuje o štátnom rozpočte. Vtedy sa o slovo prihlásia šéfovia jednotlivých rezortov so svojimi prioritami a indexáciou doterajších výdavkov a na zvýšenie výdavkov na vzdelanie nezostanú peniaze. V tom vidím slabinu ministra školstva. Ak by som stál na jeho mieste, buď by sa mi podarilo predložiť program skvalitnenia vzdelania na všetkých úrovniach, na ktorý by som získal minimálne poldruha percenta HDP, alebo by som kolegov vo vláde o tejto priorite nepresvedčil a v tom prípade by som nemohol byť ministrom.

Prednášate?

- Z času na čas.

Ako ste spokojní s investíciami do školstva?

- Nielen platy a spoločenské postavenie učiteľov, ale aj učebné a metodické pomôcky by mali byť na porovnateľnej úrovni. Občas je možná podpora z priemyselnej sféry, no tá nemôže suplovať spoločenskú funkciu štátu. Keď však hovoríme o reforme školstva, mali by sme sa baviť napríklad aj o bytovej otázke. Ak investujeme viac peňazí do toho, aby viac študentov ukončilo vysokú školu, ale nevytvoríme podmienky na normálny život, na Slovensku zostanú len ťažko. Zaplatíme vzdelanie každého z nich a výsledok bude taký, že potenciál týchto ľudí budú využívať krajiny, ktoré nemuseli investovať, no veľmi radi ich zamestnajú, lebo im chýbajú odborníci v tej či onej oblasti. Na prvý pohľad sa zdá, že napríklad v Nemecku, v Kanade či na Novom Zélande sa k nám začali správať ústretovo, lebo na päť rokov prijímajú na zelené karty ľudí s vysokoškolským vzdelaním. Ak tam niekto bude žiť päť rokov a vybuduje si zázemie, späť sa už nevráti. Keď od nás odídu vysokoškolsky vzdelaní ľudia, zostane tu priepasť v tej vrstve obyvateľstva, ktorá by mala prinášať progres a podieľať sa na príleve peňazí napríklad do systému dôchodkového poistenia na Slovensku povedzme o 20 rokov. Celé to vyzerá ako začarovaný kruh. Kým sa však budeme na to pozerať a hovoriť si, aké je to komplikované, nikdy to nevyriešime.

Ako by ste charakterizovali slovenské podnikateľské prostredie?

- Poznačili ho spoločenské deformácie. Podieľa sa na tom legislatívne prostredie, predchádzajúce formy privatizácie a nemalou mierou vzťahové otázky. Slovensko má päť a pol milióna obyvateľov, ak sa s niekým nepoznáte priamo, určite máte prinajmenšom jedného známeho, prostredníctvom ktorého ste schopní zoznámiť sa kedykoľvek. Tam niekde pramenia naše sklony ku klientelizmu. Keďže sme v deformovanom prostredí žili za socializmu a neboli sme vždy presvedčení o tom, že systém a jeho zákony sú dobré, usilovali sme sa nachádzať cesty, ako ich obísť. To nám zostalo. Podnikatelia sa vždy dokážu vynájsť, nech budú zákony akékoľvek.

"Vynájsť sa" v pozitívnom alebo negatívnom zmysle slova?

- Niekedy mám pocit, že štátni úradníci hrajú s nami zvláštne hry. Napríklad vymyslia niečo, čím chcú ľudí viac obmedziť. Ľudia zas špekulujú, ako sa z tých obmedzení vyšmyknúť. Takto úplne nezmyselne plytváme kreativitou, ktorú by sme určite viac potrebovali na rozvoj progresívnych oblastí. Legislatíva, ktorá sa nezakladá na motivácii ľudí k vyššej produkcii, ale na represii, je vždy drahšia a pôsobí demotivujúco.

Chybná je teda legislatíva?

- Sú chyby spôsobené častými zmenami v legislatíve, mnohé veci nie sú dotiahnuté. Akoby nikomu nezáležalo na tom, či proces bude fungovať alebo nie. Vznikne firma a na zápis do obchodného registra musí čakať. Nikde nie je stanovená lehota, ako dlho to má trvať. Tí, čo chcú začať podnikať, hľadajú cestu ako to urýchliť. Nie vždy sa to robí legálnou formou. Neraz som si kládol otázku, či to nie je preto, že daný stav niekomu vyhovuje a nemá záujem o to, aby ho zlepšil. Ak by sa jednoznačne povedalo, že poplatok za zápis do obchodného registra do troch dní je napríklad 30 tisíc korún, boli by to jasné pravidlá hry a našli by sa podnikatelia, ktorí by to radi využili. Toto môže byť návod na to, ako postupovať pri odstraňovaní deformácií a vytváraní prehľadného legislatívneho prostredia.

Ak to zhrnieme: deformovaná je štátna správa, podnikateľské prostredie... vlastne tí, čo majú byť bezúhonní a vytvárať hodnoty pre spoločnosť. Aká je nádej, že nová, prípadne iná skupina, ktorá by sa dostala k moci, nebude rovnako chamtivá?

- Nádej na zlepšenie svitne vtedy, ak naozaj začneme veci nazývať pravými menami. Často zamieňame pojmy lobing a korupcia, pričom ich význam je rozdielny. Korupcia je získanie neoprávnenej výhody za rozhodnutie v prospech niekoho alebo niečoho, pričom takéto rozhodnutia idú často na úkor lepšieho riešenia. Rozhodnutia však robia vždy ľudia, preto sú rozhodovacie procesy ovplyvnené nielen samotnými informáciami, ale aj vzťahmi k poskytovateľom informácií. Pokiaľ s úsilím o presadenie riešenia nie sú spojené úplatky a rozhodnutia sa nerobia na úkor lepších riešení, považujem to za prijateľný lobing. Korupcia sa akceptovať nedá. Na vyhláseniach viacerých súčasných poslancov ma zaráža, že nechcú ďalej kandidovať do parlamentu pri existujúcej kvalite jeho obsadenia. Ak tam však necháme iba tých, o ktorých nemáme najlepšiu mienku, to sa už vôbec nikam nedostaneme.

Vrátili by ste sa do politiky?

- Je to výzva a zodpovednosť zároveň. Ak by som našiel skupinu ľudí - a osobne je mi takmer jedno, z akého pólu politického spektra budú - ktorí sú schopní pragmaticky sa dohodnúť na tom ako urýchliť cestu Slovenska k prosperite, viem si predstaviť, že v takejto skupine by som sa do politiky vrátil. Pri pohľade na súčasné zloženie slovenského politického neba som dosť skeptický.

Nemáte strach z informačnej spoločnosti, ktorá nás čaká?

- To, čo nás čaká, do značnej miery závisí od nás samotných, teda od ľudí. Ani informačná spoločnosť nie sú len počítače. Niekto ich predsa vymýšľa, implantuje, zabezpečuje medzi nimi komunikáciu. Málokto sa však zamýšľa nad tým, na čo sa pýtate: čo to spraví so sociálnym zázemím človeka a vzťahmi medzi ľuďmi? Ak ľudia jedného dňa prestanú mať záujem o vzájomné stretnutia a nebudú sa vyhľadávať a komunikovať, môže sa stať, že počítače alebo niekto ich prostredníctvom prevezme za ľudí mnohé funkcie. Ja osobne však radšej verím na šťastné ako na katastrofické scenáre. Som presvedčený, že aj informačné systémy udržíme pod kontrolou tak, aby nám slúžili dobre ako všetky ostatné prostriedky, ktoré vo svojom bežnom živote používame.

S hosŤom sa zhovárala Lýdia Kokavcová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984