Minister nastavuje kruté zrkadlo
Peter Magvaši
Narodil sa 29. júla 1945 v Považskej Bystrici, kde po absolvovaní Hutníckej fakulty Vysokej školy technickej v Košiciach začal pracovať v Považský strojárňach ako výskumný pracovník, neskôr ako vedúci technickej prípravy výroby, riaditeľ závodu a technický námestník riaditeľa podniku. V roku 1978 obhájil vedeckú ašpirantúru v odbore fyzikálnej metalurgie a medzných stavov materiálov. V roku 1986 ho vymenovali za podnikového riaditeľa ZVL Kolárovo, tri roky na to za riaditeľa výskumného ústavu a neskôr finančného riaditeľa ZŤS Martin. V júni 1993 sa stal generálnym riaditeľom Národnej poisťovne. V koaličnej vláde Jozefa Moravčíka zastával post ministra hospodárstva SR. Vo voľbách v roku 1994 i 1998 ho zvolili za poslanca Národnej rady za SDĽ. Pred dvoma rokmi sa stal ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny. Je ženatý, má syna.
Na paraolympiáde v Austrálii bolo zrejme omnoho atraktívnejšie ako na druhej časti 6. zjazdu SDĽ v Košiciach. Však?
Zrejme obe podujatia boli zaujímavé. No Sydney pre mňa neznamenalo iba rekreačný výlet. Rokoval som s piatimi ministrami austrálskej vlády, s predsedníčkou senátu, s premiérom Nového Južného Walesu, podpredsedom ruskej Dumy, prezidentom Medzinárodného olympijského výboru Juanom Antoniom Samaranchom, s viacerými rezortnými kolegami z iných krajín...
Nepochybne vás informovali o tom, čo sa dialo v Košiciach. Ako by ste reagovali na vytvorenie názorovej platformy v SDĽ?
Nešlo o hlavný bod rokovania. Boli ním tézy nového politického programu. Tí, čo predkladali návrh na vytvorenie platformy, to mohli urobiť už v prvej časti zjazdu, na ktorej sme otvorili organizačný poriadok. Ten hovorí o silnej vnútrostraníckej demokracii, ktorá doposiaľ fungovala. No napriek tomu v modernej demokratickej strane by názorová menšina mala dostať možnosť aj inštitucionálne pôsobiť. Ja sa voči tomu nebránim, no spôsob, akým sa to presadzovalo, považujem za nekorektný. Tento problém účelovo otvorili iniciátori platformy až po tom, čo ich delegáti nezvolili do straníckych funkcií.
V poslednom čase sa prezentujete iba v odborných diskusiách. Prenechali ste politikárčenie straníckym funkcionárom?
Na prvej časti zjazdu ma navrhovali viaceré okresy do Republikového výboru SDĽ, ktorého členom som bol nepretržite od roku 1995. Presviedčal som ich, aby tento návrh stiahli. Po piatich rokoch som dospel k rozhodnutiu, aby šancu dostať sa do vedenia strany dostali aj iní. Navyše minister práce, sociálnych vecí a rodiny je mimoriadne významná politická funkcia, v ľavicovej strane o to dôležitejšia, že je spojená s prioritami jej politiky. No z politiky som neodišiel, len som sa skoncentroval do jedného jej úseku, v ktorom chcem kvalifikovane pôsobiť.
Brigita Schmögnerová z tribúny zjazdu zazlievala, že ministerský klub zapojili do vypracovávania téz až v poslednej fáze - pri ich pripomienkovaní. Aj vy ste stáli mimo?
Ešte pred prvou časťou zjazdu som kritizoval, že sa zastavili práce na politických tézach. Vo februári 2000 republikový výbor schválil komisiu na ich prípravu. Bol som jej členom, no zvolali nás iba raz. Pritom by malo ísť o strategickú víziu pre horizont ďalších desiatich rokov. Po prvej časti zjazdu zase nastúpilo dovolenkové obdobie. V septembri sme sa však do práce intenzívne pustili. Pôvodný návrh sa úplne prekopal, zapracovalo sa doň množstvo pripomienok z okresných konferencií SDĽ. Tam zapojili aj nás, ministrov. Systémovú chybu, že sa na príprave téz zaspalo, pripisujem personálnemu napätiu v strane na jar.
Súhlasíte s nedávnym výrokom Jozefa Migaša, že sa prepásla historická príležitosť na rekonštrukciu vlády, ktorá by to mala dotiahnuť až do volieb v roku 2002?
Keď sme v dobrom navrhovali obnovenie dôveryhodnosti súčasnej vlády v tom zmysle, že sa v nej uskutočnia určité pohyby, tak chýbala ochota koaličných partnerov. Overili sme si, že nie sú ani teraz ochotní ísť do zásadných personálnych zmien. Tento krok by už iba zhoršil celkovú pozíciu vlády. Preto sa stotožňujem s Migašovým názorom, že šanca na zmeny pominula.
Čo si myslíte o jednej zo svojich predchodkýň v ministerskom kresle Oľge Keltošovej?
Môj názor na ňu zaznamenal určitý vývoj, ktorý vyplýval i z toho, že aj ona sa menila. Ale najmä v roku 1992 sa zachovala veľmi racionálne, korektne a nerozbila svoje ministerstvo. Vďaka tomu patrí medzi tie ústredné orgány štátnej správy, v ktorých sa zachovala určitá kontinuita, pracujú na ňom vysoko kvalifikovaní ľudia. Pani Keltošová ako ministerka zbytočne nepolitikárčila. Viem pochopiť problémy, ktoré mala s obsadzovaním miest na okresných úradoch práce v roku 1996, keď vstúpil do platnosti zákon o zamestnanosti a súčasne vrcholila kríza koalície HZDS/SNS/ZRS. Vtedy sa jedným z kritérií obsadzovania miest na úradoch stala stranícka nominácia, čo ublížilo celému systému zamestnanosti.
Teraz pre zmenu funkcionári v okresoch vyčítajú vám, že ste nechali na úradoch práce ľudí nominovaných bývalou vládnou koalíciou.
Národný úrad práce je verejnoprávnou inštitúciou. Zo zákona som síce predsedom jeho predstavenstva, ale riaditeľov na okresnej úrovni vymenúva generálny riaditeľ. Hlasovanie v predstavenstve sa zabezpečuje tripartitne, kde treba presviedčať nielen tým, že taký a onaký názor má momentálna vládna moc, ale treba získať aj stanovisko zástupcov zamestnávateľov a zamestnancov. Vykonal sa veľmi detailný audit všetkých riaditeľov okresných úradov práce. Asi polovica - ide o tých, čo nespĺňali prísne kritériá - sa vymenila.
Žiadajú od vás aj koaliční partneri, aby ste zasiahli v prospech ich členov?
Niekedy prichádzajú s celými zoznamami. Jedna riaditeľka získala najväší počet bodov, patrí medzi najlepších na Slovensku, a vtom príde za mnou predstaviteľ jednej koaličnej strany, že nemá umiestneného predsedu organizácie práve v tom okrese. Vraj aby som ho vymenoval za šéfa úradu práce. Dopúšťali by sme sa presne toho, čo predchádzajúca vládna garnitúra. Miesta vo verejnoprávnych inštitúciách by sa mali obsadzovať výsostne odborne. Po čase sme spravili prehodnotenie. Vymenia sa tak ďalší piati riaditelia, lebo niektorí na okresoch ustrnuli. V tom spočíva korektnosť postupu, a nie v tom, že sa vždy po voľbách vymení pol republiky.
Poslankyňa Keltošová by vám priala, aby ste ako minister cítili väčšiu podporu vlády a najmä vlastnej strany. Čo vy na to?
Aj ona sa pri prerokovávaní návrhu štátneho rozpočtu vo svojej vláde zdržala hlasovania - podobne ako ja. Nuž, nijaký minister sociálnych vecí to nemá ľahké. Viem to aj z rozhovorov s kolegami z blízkych i vzdialenejších krajín. Minister práce musí každej vláde nastavovať veľmi kruté zrkadlo o sociálnom stave obyvateľstva, do ktorého nie sú mnohí kolegovia ochotní sa ani pozrieť. I ja som pre nich veľmi nepríjemný. No v tom spočíva deľba práce, každý si musí vydobyť svoje postavenie v kabinete presvedčivými argumentmi.
Ako sa vám darí presviedčať ostatných ministrov o svojej pravde?
Prvý rok sa mi ich nepodarilo presvedčiť, že kardinálnym problém Slovenska je nezamestnanosť. Až keď sa vyšplhala na 20 percent, viacerými to otriaslo. Predtým túto otázku bagatelizoval najmä vicepremiér pre ekonomiku a pridával sa k nemu i predseda vlády. To ma veľmi bolelo, možno preto sa niektoré moje vystúpenia na verejnosti komentovali tak, že chcem rozbiť vládu.
A v druhom roku vládnutia spomínaní kolegovia už povolili?
Stále tomu neprikladajú taký význam, aký by mali, ale ich postoje sa predsa len výrazne zmenili.
Minister práce a minister financií sa chovajú k sebe vo väčšine vlád ako pes a mačka. Je výhodné, že ste teraz obaja z tej istej strany?
Dva roky som mal pevné nervy, no minulý týždeň som to celkom nezvládol, keď pani ministerka k niektorým veciam pristupovala absolútne technokraticky, bez vnímania následností. Pritom pred rokovaním vlády sme vcelku úspešne hľadali cestu ku kompromisu. Jej úradníci v súvislosti s návrhom štátneho rozpočtu na budúci rok 2001 tiež pripravujú riešenia, ktoré na papieri vyzerajú jednoduché, no v skutočnosti sú celkom iné.
Je vôbec múdre, ak v takej zložitej ekonomickej situácii, aká vládne na Slovensku, stojí na čele ministerstva financií zástupkyňa ľavice?
Ministerka financií z SDĽ je žena na svojom mieste. Medzi súčasnými politikmi na Slovensku by sme ťažko hľadali lepšieho odborníka. Strážca štátnej pokladne býva veľmi nevďačná funkcia. Ale nestačí, aby bol iba povahovo neústupčivý. Svoju neústupčivosť musí vedieť aj formulovať a identifikovať jej mieru. Pani Schmögnerová to však robí profesionálne.
Odborári otvorene hlásia, že by na poste predsedu Rady pre hospodársku a sociálnu dohodu videli radšej vás ako Ivana Mikloša. Navrhli to na tripartite už i oficiálne?
Nie, nenavrhli. Sociálny dialóg sa nemal chápať tak, že sa jeho partneri zídu len raz do mesiaca na rokovaní. Ide o niečo oveľa viac a to si vyžaduje aj schopnosť prejaviť ochotu a vôľu komunikovať s partnermi. V tom spočíva kus umenia, ktoré je psychicky, odborne i fyzicky náročné. Veľká časť terajšej vlády to však nedokáže. Ak jej podpredseda nemá sklon viesť sociálny dialóg, tak sa k takémuto postoju prirodzene prikláňajú aj ostatní členovia vlády. Sociálneho partnera nemožno brať ako súpera, ale ako kohosi, kto sa v konečnom dôsledku na riešení spoločných problémov zúčastňuje.
Novela zákona o sociálnej pomoci vyvolala negatívne ohlasy troch združení zdravotne postihnutých. Pobúril ich najmä váš argument, že príbuzní zneužívajú príspevky na kompenzáciu za starostlivosť o člena svojej rodiny. Nešlo o pritvrdé slová?
Novela vznikla na základe požiadaviek z terénu. Nejde o výmysel úradníkov, ktorým sa má narušiť vynikajúci zákon, ako to tvrdí poslanec Vojtech Tkáč. Je pravda, že taký zákon u nás dovtedy neexistoval, no prišiel do praxe a po dvoch rokoch sa ukázala nevyhnutnosť korektúry. Odbory sociálnych vecí i samotné spoločenské organizácie upozorňovali na problémy tejto právnej normy. Mimochodom, predchádzajúca vláda vyčlenila v roku 1998 pre zdravotne ťažko postihnutých ľudí poldruha miliardy korún. My v tomto roku dávame 4,5 miliardy. Jednotlivé skupiny zdravotne postihnutých mali možnosť vyjadrovať sa k jednotlivým článkom novely, ktoré sme potom spolu dopracovávali. Niektoré združenia - dokonca tie marginálne - vystúpili proti. Ale tie rozhodujúce dospeli k názoru, že doterajšie znenie zákona vytváralo pohnútky k tomu, aby nie postihnutí, ale ľudia okolo nich zneužívali jednotlivé paragrafy.
Mohli by ste byť konkrétnejší?
Prosím. Mnohí si vynucovali napríklad od štátu auto. Objavili sme štyri mafie taxikárov, ktoré zneužívali prepravu zdravotne postihnutých. V zákone sa uvádza, že pre sluchovo postihnutí potrebujú teletextový televízor, ale potom si piati na strednom Slovensku kúpili mimoriadne drahé závesné televízory po 200 tisíc korún. Pritom za jeden takýto prístroj si mohli desiati kúpiť normálny televízor s teletextom, ktorý by plnil tú istú funkciu. Nám však ide o to, aby vyčlenené finančné prostriedky išli tým, ktorí ich naozaj potrebujú.
Vyostrila sa rozdielnosť názorov medzi vami a vicepremiérom Miklošom ohľadom návrhov zákonov o verejnej a štátnej službe. Je možný kompromis?
Podpredseda vlády má taký názor k štátnej službe, že keby sme postupovali podľa neho, tak by sme sa vrátili späť k pôvodnému Zákonníku práce - nevznikne štátnozamestnanecký, ale pracovný vzťah na základe vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom.
Bojí sa, že by to bolo pre štát finančne mimoriadne náročné?
Myslím si, že v jeho prípade to nie je otázka peňazí, ale snaha vymeniť štátnych úradníkov podľa vlastnej predstavy.
Aké máte skúsenosti z verejnoprospešných prác?
Veľmi dobré. Spolu so Združením miest a obcí Slovenska a Národným úradom práce sme vyhodnotili dvojmesačnú účinnosť tohto opatrenia a dospeli sme k názoru, že v budúcom roku by bolo možné využiť približne tri miliardy korún. Tohto roku vláda na to určila 1,8 miliardy, no dočerpajú sa zrejme iba 1,3 až 1,4 miliardy. Obce verejnoprospešné práce síce privítali, no mnohé neboli na ne pripravené, najmä na práce investičného charakteru. No dnes sa môžu na to v rámci svojho rozpočtu na rok 2001 pripraviť. Žiaľ, strážkyňa štátnej pokladne navrhuje požadovanú čiastku znížiť o 1,5 miliardy.
Verejnoprospešné práce však nezamestnanosť ako takú dlhodobo nevyriešia. Čo by sa malo pre to urobiť?
Začiatkom 80. rokov sa na Slovensku začalo intenzívne pracovať na tom, aby sa zabezpečilo oveľa viac pracovných miest, lebo začiatkom 70. rokov tu vládol populačný boom, porovnateľný iba s povojnovou situáciou. Títo ľudia dnes prichádzajú do produktívneho veku. Na druhej strane transformácia ekonomiky znižuje počty pracovných miest. Pritom sa ešte nenaštartovali procesy, ktoré by rozširovali služby pre priemysel a tak by nasávali uvoľnené pracovné sily. Tieto dve protichodné tendencie vytvárajú rádovo 300 tisíc občanov bez práce. Navyše do toho prichádzajú sociálne šoky, aké sme robili so svojou hospodárskou politikou v rokoch 1990 a 2000. To sa prejavilo pribudnutím ďalších 250 až 300 tisíc ľudí bez roboty. Problém vysokej nezamestnanosti na Slovensku bude trvať prinajmenšom do roku 2004, keď sa populačná vlna začne znižovať a prejavia sa ozdravné ekonomické procesy. Predstavy o tom, že zajtra znížime nezamestnanosť pod 10 percent, považujem skôr za politické bonmoty ako reálnu ekonomickú pravdu.
Vy ste si svojho času vyskúšali vedenie ministerstva hospodárstva. Čo by ste poradili jeho súčasnému šéfovi Ľubomírovi Harachovi, aby rýchlejšie rástla ekonomika a počet nových pracovných miest?
Aby sa viac venoval ministerstvu hospodárstva a menej budovaniu SDKÚ.
Čo budete robiť 11. novembra?
Ak bude pekné počasie, pôjdem asi na Martinské hole.
Zastavíte sa cestou v referendovej miestnosti?
Nie, tá je od môjho bydliska opačným smerom.
S hosťom sa zhováral Martin Krno
