Reklama
Reklama

Kto ťahá gaštany z ohňa

Ženu, o ktorej sa chcem zmieniť, považovali za krásavicu: urastená, s dlhými gaštanovými vlasmi. Vyučila sa za tkáčku, no čoskoro sa vydala a už kolísala prvorodeniatko. Dievčatko. Onedlho prišiel na svet chlapček.
Počet zobrazení: 494

Ženu, o ktorej sa chcem zmieniť, považovali za krásavicu: urastená, s dlhými gaštanovými vlasmi. Vyučila sa za tkáčku, no čoskoro sa vydala a už kolísala prvorodeniatko. Dievčatko. Onedlho prišiel na svet chlapček. V tú noc, keď sa narodil, kráčal jej muž domov cez štreku. Rušňovodič sa v hustej hmle sprvu nazdával, že ide o srnu, začal brzdiť, no neubrzdil. Skôr ako mladá mama krstila druhé dieťa, pochovávala muža. Ešte dlho sa jej vo sne zjavoval obraz nôh v kapcoch, ale bez tela.

Bola ešte stále veľmi mladá, podobná Rommy Schneiderovej, no s dvoma záväzkami, ako sa písalo v inzeráte, ktorý si podala. Našiel sa človek, ktorý si ju zamiloval i s tými záväzkami, ku ktorým čoskoro pribudol tretí. Vysvitlo, že ten, o ktorého by sa mala oprieť, je sám odkázaný na jej duševnú silu. Keď začala najmladšia dcérka nosiť školskú tašku, najedol sa muž šialených húb. Mladá žena sa vytratila zo svojej pôvodnej podoby, azda iba úsmev a srdečnosť jej zostali. Ráno sa budí na svitaní, nakrája chleby, natrie bravčovou masťou od rodičov, navarí čaj, no skôr, ako deti povstávajú, kráča zababušená k lesnej škôlke. Studené hmly sa ťahajú vo vrchoch od skorej jari do jesene, kde pracuje ako lesná robotníčka. Raz pleje sadenice, inokedy kope do kamenistej pôdy jamky, potom ťahá ťažké haluze...

V lese ťažko pracujú aj iné ženy a sú rady, že prácu, hoci takú hnusnú, vôbec majú. Výplatné pásky sú ich nepriateľmi. Čísla sa sotva vyštverajú pár stovkami nad životné minimum. Z toho sa dá žiť? Čo skôr? Deťom vetrovky? Zemiaky na zimu? Brava na vychovanie? Sebe kabát? Veď už ani do kostola poriadne nemôžu, hanbia sa, aké sú ošumelé. Keď sledujú všelijaké televízne relácie Varím, varíš, varíme, musia sa smiať: "Mňa by ste mali zavolať, aby som vám ukázala, ako navariť každý deň deťom, aby im to chutilo a aby im to i zo smiešnej výplaty vyšlo." Ako rady by sa svojej romantiky vzdali. Ani náhodou by sa necítili menejcenné, keby ich lopotu prevzal na svoje bedrá niekto iný.

Moja Rommy Schneiderová stráca celkom glanc, keď počuje, ako úžasne sa o ňu v tejto krajine starajú. Veď napríklad čoskoro bude môcť pracovať tak ako muž, rovnoprávne. Doteraz muži museli na ňu doplácať, ženy aj dlhšie žijú a teda dlhšie poberajú dôchodok, a aj v ostatnej Európe majú úžasnú vymoženosť - byť v zamestnaní až do šesťdesiatky. Nik za ňu nestratí slovo, aby pripomenul, že v Európe, ku ktorej sa hlásime, nemusia ženy tak ako ona drieť za pár korún. Nikto nerozdelí robotu, ktorú ženy môžu robiť ako svojho koníčka, a prácu, ktorá je tupým robotovaním bez konca, len aby sa celá rodina neutopila v neznesiteľnom bahne totálnej chudoby.

Takých pôvodne krásnych žien, zapriahnutých do života ako ťažný kôň, nájdete na Slovensku veľa, no sú mlčiacou väčšinou. Nemajú hovorkyňu, ktorá by sa ozvala za tie, ktoré nie sú výrečné, ani také nadané, aby mohli zastávať prácu, ktorá by bola pre ne koníčkom. Novinárky, vedkyne, alebo i političky predsa nebudú protestovať proti zvyšovaniu veku do dôchodku. Ich práca je zaujímavá a robí ich život zmysluplným. Preto naopak, vítajú toto rozhodnutie vlády.

Ak sa hovorí o biede na Slovensku, nemalo by sa zabúdať, že počet chudobných by bol oveľa vyšší, nebyť žien, ktoré v strednom veku vyzerajú ako stareny. Veď popri tom, že rodia deti, starajú sa o chod domácností, musia prinášať každomesačne do rodinného rozpočtu svoj diel. Toto má byť spravodlivosť? Komu ešte majú veriť, nehovoriac o tom, koho by asi tak mali voliť...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama